V skupine sa (aj) tento rok (myslený 2014) obmenili členovia, no na popularite jej to neubralo. Vypredáva koncerty, najnovšie smeruje do Ameriky (už je samozrejme po turné).
Na naše otázky odpovedal spevák, textár a líder skupiny Heľenine oči Martin „Lynch“ Mihalčín.
Aké obdobie kapela momentálne prežíva?
„Veľmi dobré. Aj vďaka zmene v zostave sa akoby viac tešíme na koncerty a viac sa vyšantíme. Spätne sezónu hodnotím ako parádnu a teším sa z toho. Hlavne sa už totálne potvrdilo, že nie sú rozdiely medzi západným a východným Slovenskom na koncertoch. Teraz máme pauzu pred búrkou. Ideme na turné do Ameriky. V rámci našich sránd sme si vymysleli, že spravíme pesničku po 'americky'. Úplne novú vec, ťažké country, samozrejme.“
V jednom staršom rozhovore si hovoril, že si nevieš predstaviť Axla Rosa, že vymenil celú kapelu, pričom sa ti stalo prakticky to isté. Čo sa stalo?
„Je to prirodzené. Je náročné točiť toľko koncertov dokola, mať kompletne prehodený biorytmus. Žiadna kapela v lete asi nehrá toľko koncertov ako my, čo sa týka množstva na deň. Pokojne zoberiem 'trojak', keď sa dá časovo stihnúť. Už aj 'štvorak' tam bol.“
Štyri koncerty za jeden deň?
„Presne. Najviac bolo sedem koncertov za víkend. Keď si to tak zoberieš, všetky tie presuny, balenia, rozkladania, skladania aparatúry, šoférovania...“
Vráťme sa k personálnym zmenám.
„Teraz je to energeticky veľmi dobré. Odchod posledných dvoch členov bol aj prirodzený, celou tou namáhavosťou, aj sme sa štýlovo rozchádzali. Oni inklinovali k takému tvrdšiemu rozhádzanému punku a metalu, ja som skôr za melodické veci s prvkami reggae, Balkánu a všetkého možného. Chlapci si povedali, že spravia svoju kapelu.“
Ono by mohli vzniknúť aj také tie ‚Pravé oči‘ z bývalých členov: Leha (gitara, spev), Dudy (bicie), Bizón (basa), Alfo (gitara). Čo povieš?
„Poskladali by sa aj bezo mňa. Je prirodzené, že sa ľudia v kapele pomenia. Tak, ako som si to niekedy nevedel predstaviť, teraz už viem. Pokiaľ ideš do lepšieho, nemáš prečo to nespraviť.“
Vieš si predstaviť kapelu bez seba?
„Neviem, či by fungovala. A mňa to strašne baví. Myslím, že teraz je to fajn.“
Kde prídete, máte plno, pribudli vám noví fanúšikovia. Sú tu však aj hlasy tých starých, ktorí dnes hovoria, že to už nie je ono a ste len zabávači. Je to prirodzené, prešli si týmto aj iné kapely. No čo ty na to?
„Je to normálne. Každá kapela si prejde vývinom, kde nejakí ľudia prídu, iní odídu. Nedá sa upnúť len na určitú skupinu ľudí. My to robíme stále z radosti, ako nás to baví a tým, že sa my bavíme, verím, že sa bavia aj ľudia pod pódiom. A ak cítime energiu z nich, o to viac sa bavíme aj my. To, že toľko hráme na Slovensku, je spôsobené tým, že nás ľudia asi majú radi a my máme radi ich. Pokiaľ budú chodiť na naše koncerty a nás to bude napĺňať, nevidím nijaký problém.“
Vieme, že máš veľa piesní, ktoré sú vážne a jednoducho sa nehodia do Heľeniných očí. Čo s nimi bude?
„Nehodia sa, to je fakt. Tie pesničky si nechávam, dozrievajú u mňa. Mám taký štosík, kde si ich zakladám. Dokonca sme sa dohodli so Skippym (bubeník - pozn. red.), že mi ich pomôže nahrať, aby som ich mal odložené aj v audio podobe. Priznám sa, že teraz som v príjemnom partnerskom období, takže mi napadajú emotívne texty, aké by odo mňa nikto nečakal. Takýto romantický štýl sa fakt nehodí do Heľeniných očí. Možno raz príde ten správny čas, keď to dám von, len tak ako bočný projekt, ako nejakú výpoveď.“
Heľenine oči majú svoj sound. Smutné piesne teda vôbec neriešite?
„Práveže nie. Na každý album jednu takúto skladbu dávame. Na poslednom je z tých vážnejších vecí Vstávaj.“
Jedna z vašich piesní vyslovene zľudovela. Počul som na jarmoku skupinu Traky, čo je taký klon Drišľaku, a tá na záver svojho bloku hrala Mariannu. Nebol to jediný prípad. Dokonca som sa stretol s údivom nad tým, že je to vaša autorská vec a nie prevzatá ľudovka. Čo hovoríš na to, že túto pieseň hrávajú cudzie kapely ako vrcholné číslo?
„Je to milé. Dokonca sme minule niekde hrali a čo nás dalo úplne dole, prišli tam Gypsy Čáve a takisto na záver zahrali Mariannu. To už bol 'vrchnák' pre nás. Dobre sme sa na tom zabavili. Už sme dokonca počuli hrať aj dychovku. Ale s tým, že to nie je naša pieseň, sme sa ešte nestretli. Väčšina ľudí to práve vníma ako našu vec.“
Zaujímavosťou je, že súčasnému boomu Heľeniných očí predchádzalo hranie na country akciách. Predchodcom skupiny bola folkrocková Nová rieka. Málokto si dnes vie predstaviť, že ste sa prihlásili na Portu. Ako to dopadlo? A ako k tomu došlo?
„Po prvé by som to nenazval boom, lebo my sme presne kapelka, ktorá hore pekne pomaly po schodíkoch a odohrali sme si koncerty pre päť ľudí, postupne ich bolo viac a tým, že sme to nevzdali, sme tam kde sme. Veľa kapiel to vzdá a mení štýly... Tie Porty, bolo to o tom, v akých vodách sme sa pohybovali v rámci kamarátov. Veľa sme mali takých, s ktorými sme chodili do lesa. Keď potom išli niekde hrať, prihlásili sme sa i my. Spätne to hodnotím ako výborný počin. Po prvé bola vtedy sranda. Po druhé si nás veľa ľudí zafixovalo, aj práve z tejto komunity. Neskôr sme ich vyslovene vídavali na našich koncertoch, aj zarytých folkáčoch. Malo to význam.“
Ako je to s tvojou prezývkou. Síce ťa väčšina známych volá Lynch, ale pôvodne si bol Lič.
„Ani neviem. Po všetkých komunitách, v ktorých som sa pohyboval, si každá akoby vytvorila nejakú prezývku, ktorá sa prenášala a komolila. Neriešil som to. Raz sme robili na hrade historickú rekonštrukciu šermiarskych bojov a v rámci nej som bol postava Lič. Potom ma tak volali a z toho sa to nejako pretransformovalo do Lynch. Polovica ľudí ma dnes volá Martin, druhá Lynch.“
Reaguješ teda na obe prezývky, či si na niektorú citlivý?
„Nie som. No nemám rád, keď mi niekto hovorí Maťo.“
Názov skupiny vznikol podľa jedného zabudnutého seriálu, vysielanom v ranných hodinách. Mali ste však aj iné verzie, typu, že to mal byť krúžok vodného póla. Ako to bolo?
„Nás bavilo vymýšľať si rôzne verzie, lebo každý sa pýtal, prečo Heľenine oči. Čím boli absurdnejšie, tým lepšie. Vodné pólo bola asi prvá verzia. Chceli sme si založiť krúžok vodného póla, ale bol drahý nájom bazénu. Tak sme chceli robiť niečo, kde netreba bazén, preto sme zakladali sumo krúžok. Navrhol to najchudší člen Leha. No zistili sme, že tie ich suspenzory sú drahé, preto sme založili kapelu.“
Na Rockovej lige ste hrali ako jediní na playback...
„To sme si dovolili druhý rok. Keď som prvý koncert hrdo pustil mame na videu, tak sa rozplakala a povedala, že toto už nikdy nerob. Na druhom koncerte, ktorý bol znovu na Rockovej lige o rok, sme vymysleli to, že sme piatim kamošom dali nástroje, pustili ten prvý koncert na playback a my sme si to ho užili pod pódiom. Krásne punkové obdobie, vtedy som prvý raz ochutnal čučo!“
Do skupiny si prišiel ako nespevák. Učil si sa neskôr niekde techniku spevu?
„Zo začiatku som to riešil tak, že som si sám veľa spieval v aute, aj štyri, päť hodín. Mám aj zlé návyky a dvoch som sa potreboval zbaviť, tak som asi tri mesiace mal odborníka, ktorý mi s tým pomohol. Teraz inklinujem k tomu nechať to čím viac na spontánnosti spevu a netlačiť ho do techniky. Technický spev je fajn, ale dosť nudný. Mňa baví dať doň emóciu.“
Článok vyšiel v Prešovských novinách, vidieť sa dá tu: http://presov.korzar.sme.sk/c/7476333/lynchovi-mama-po-prvom-koncerte-povedala-toto-uz-nikdy-nerob.html
(...a dá sa cezeň predplatiť Piano, ktoré umožní prístup ku všetkým rozhovorom z „Prešovákov“)
Staršie články:
http://presov.korzar.sme.sk/c/6772550/helenine-oci-sa-odmlcali-lynch-putoval-svetom.html
http://frenky.sk/clanok/884/helenine_oci-krst_cd_mimozemstanie.html
http://www.frenky.sk/?c=12&id=304