dnes je Sunday - 25. August 2019 - Ľudovít | zajtra Samuel

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Déczi: Chcel som sa zbaviť komunistov

Má 66 rokov, no tento vek by mu naozaj nikto nehádal. Laco Déczi (alebo anglicky, bez dĺžňa Deczi) patrí medzi najznámejších džezových hráčov na trúbku na svete. Pochádza zo Slovenska, ktoré mu však bolo priúzke, tak sa vybral do Prahy. Tam žal úspechy so svojím džezovým kombom Celula. No neuspokojil sa s tým a odišiel skúsiť šťastie do sveta. Emigroval do Ameriky, kde sa mu podarilo presadiť. Dodnes sa hudbou živí a je vyhľadávaným hráčom, ktorý už účinkoval s rôznymi špičkovými džezmenmi. Nedávno sa predstavil s vlastnou formáciou New York Celula na festivale Prešov Jazz 2004. Po jeho vynikajúcom vystúpení vznikol aj tento rozhovor, ktorý viackrát prerušili fanúšikovia s prosbou o autogram. Laco Déczi každému ochotne vyhovel, prehodil s ním zopár slov. Rozhovor sa však podarilo nielen začať, ale aj dokončiť. Treba povedať, že Laco Déczi je veľmi príjemným spoločníkom. Jasno má aj vo svojich odpovediach, ktoré udával v slovenčine, ktorú občas okorenil českými či anglickými výrazmi.



Prvýkrát som vás zaregistroval v Manéži Bolka Polívku. To bolo už po revolúcii. Bol to váš prvý návrat späť?

- Bolka poznám. Točil som s ním film, aj predtým si pamätám keď robil pantomímu v Prahe. Prvý raz sme tu prišli tuším v roku 1990. Hrali sme v Prahe na festivale. Následne sme robili tú manéž.

V Prešove ste vôbec niekedy hrali?

- Nikdy v živote. Úžasné publikum tu bolo.

Dá sa to porovnávať? Tak, že toto je prešovské publikum, toto je newyorkské publikum...

- Najlepšie obecenstvo býva v kluboch. My už však veľmi po kluboch nehrávame, väčšinou sú to buď festivaly, alebo sety v „kulturákoch“, divadlách, a tak. No stalo sa nám, že sme hrali v Zlíne, ale nie v Goleme, čo je klub v ktorom normálne hrávame, ale v takom Irish pube. Obecenstvo tam bolo fajn, ale príliš natlačené. Ja som hral baladu a vedľa mňa sedeli dve také „pizdy“ a tie sa furt bavili o tom: „Ja som tam včera bola a ty si nebola.“ „Ja som tam prišla a ty si neprišla...“ Pol metra od ucha mi počas balady vyprávali takéto veci. No bola to sranda.

Inak ten Golem je známy, o ňom vyspevujú aj Tři sestry.

- Tam hráme vždy. A tu to tiež bolo výborné. Veľmi sa mi páči tá sála, stará, krásna. A je to dobre zorganizované. Vynikajúce.

Čo sa týka tejto zostavy Celuly, čo sú to za hudobníci? Bicie - to je váš syn...

- To je môj syn. On so mnou dlho nemohol jazdiť, lebo skoro osem rokov mal v New Yorku klub. Volal sa Nimrad, nachádzal sa na 70. ulici. Tam to fičalo, bolo to dobré, ale bola to, ako vravia Česi, guľa na nohe. Nemohol chodiť hrávať, lebo keď trebárs išiel hrať na Floridu a vrátil sa, už tam bolo mínus dvetisíc dolárov. Musel si to strážiť. Naviac hral s Marie Rodriquesom, takže nemal čas hrať so mnou.

Klávesák Walter Fischbacher?

- Pôvodom pochádza z Rakúska, ale už dlho žije v New Yorku. Má tam svoje nahrávacie štúdio. Hrám s ním štyri roky. Predtým som mal jedného amerického Indiána a rôznych ďalších muzikantov. No tento klávesák mi sedí najviac, lebo jednak ako človek zapasoval do kapely, a naviac jej dáva dobré groovy. Toto som potreboval, nie že niekto bude hrať úžasné sólo a žiaden groove. Tým pádom je to prázdne. Walter je taký húževnatý človek, ktorý prišiel do New Yorku s holou riťou a prepracoval sa medzi špičku.

Naschvál ako posledného spomínam basáka - Steve Clark bol úžasný. Aj tých šesť strún na basgitare mu bolo málo.

- So Steveom hrávam už skoro 19 rokov. On okrem toho hráva s rôznymi zoskupeniami. Steve je výborný, v Amerike má dobré meno.

Do USA ste odišli v roku 1984. Prečo práve vtedy?

- Už sa to nedalo vydržať. Rozhodli o tom dva momenty. Hlavne zbaviť sa komunistov. Tí ma tak srali, že už to nebolo možné. A potom naučiť sa hrať.

Aký bol potom ten návrat? Ako vás prijali bývalí kolegovia hudobníci, už ako svetovo známu persónu?

- Samozrejme, všetko to boli kamaráti, takže príjemne. Vždy keď hráme po Čechách, alebo teraz na Slovensku, prídu nejakí muzikanti, s ktorými som kedysi hrával. Aj včera v Poprade prišla žena a dve dcéry Stana Sukovského. To bol vynikajúci pianista z Popradu, s ktorým som hrával, bohužiaľ už je mŕtvy. Vždy prídu nejakí starí hráči a pokecáme. No prekvapuje ma jedna vec, že chodia mladí, ktorí to vôbec neberú ako džez. Povedia, že nevedia čo je to za štýl, ale že sa im páči, skočia pod pódium a tancujú. A to mi robí najväčšiu radosť.

Tiež by som o Celule nepovedal, že je to len džez. Počuť tam funky, groove, ťažko povedať...

- Som rád. Mnoho rokov som hral be bop a samozrejme ten be bop každý z nás vie hrať, ale chceme tú muziku robiť trošku inak.

V Prešove ste ukončili šnúru, 32 koncertov. Únava?

- Začiatok turné bol pre mňa utrpením, pretože som mal opar a bronchitídu. Takže som na tom pódiu bojoval o život.

Čo vás čaká najbližšie, odchádzate do New Yorku?

- Hneď nie. Vezieme kolegu do Viedne, má tam nejaké nahrávania a ja idem do Kraslíc, pretože zastupujem jednu firmu, ktorá vyrába perfektné nástroje. Za komunizmu tam robili podpriemerné bicie nástroje Amati, dnes sú spojení s Američanmi a vyrábajú všetko. Takú „trumpetu“ mi vyrobili, že som žasol.

Na tričku máte Jack Daniels. To je reklama, váš obľúbený alkohol, alebo náhoda?

- To nie je reklama. To mi dal niekto zadarmo, tak to nosím. Ani neviem, čo tu je napísané. Keď sme prišli do Ameriky, boli sme chudobní a tam boli takí tí, čo dávajú obleky pre chudobných, tak sme tam šli. Zobral som si tričko, ktoré som potom nosil a keď som hral v jenom klube, tak došiel za mnou frajer a hovorí: „Ty si člen toho Carnegie club?“ To bol drahý klub, kde človek platí asi stotisíc dolárov za rok, aby mohol byť jeho členom a mal som to natlačené na tom tričku, čo som si vôbec neuvedomoval.

Džezové skupiny majú zaužívané názvy, ale prečo Celula?

- To znamená bunka. Vzniklo to už dávno, v Československu, ako džezová, hudobná bunka. Teraz je to Celula New York, lebo všetci sú z New Yorku.

(november 2004)

Foto: Michal FRANK

Recenzia na CD Laco Deczi Celula New York Live: http://www.frenky.sk/?c=12&id=301

 
20.12.2004 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 16916 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS