frenky.sk

https://www.frenky.sk/clanok/477/mnaga-nepropadejte_zadny_nadeji_uz_neplati.html

Mňága: Nepropadejte žádný naději už neplatí

Označiť kapelu za legendu býva niekedy ošemetné, v prípade skupiny Mňága a Žďorp z Valašského Meziříčí, je to však jasné. Nesporne je to legenda, ktorá ovplyvnila minimálne jednu generáciu svojimi jednoduchými pesničkami. V nich našlo mnoho ľudí samých seba. Mňága vznikla v roku 1987 na troskách kapely Slepé střevo a so svojimi hitmi i vystupovaním v námorníckych oblečkoch si rýchlo našla priaznivcov. Tesne po revolúcii vyšiel jej legendárny album Made in Valmez, nasledovali úspešné platne Furt rovně!, Radost až na kost, odhodenie námorníckeho imidžu, kniha, film, pauza, úspešný návrat platňou Ryzí zlato a tak ďalej. Posledné roky sa to nemení. Kapela často hráva klubové koncerty a je vyhľadávaným hosťom festivalov. A je tiež pravda, že zreje ako víno. Akoby ju to čoraz viac bavilo, súdiac aspoň po vynikajúcich koncertoch v Košiciach a v Prešove. Po tom druhom menoval vznikol rozhovor so spevákom, gitaristom, kapelníkom a tvorcom väčšiny repertoáru kapely Petrom Fialom.


Keď ste vystupovali na Pohode, zahrali ste, odišli ste, bolo to fajn. V klube, či už v Košiciach, alebo tu v Prešove, to bolo oveľa lepšie. Malo to gule, atmosféru. Potrebujete takú klubovú atmosféru?

„Myslím, že áno. Snažíme sa aj na festivaloch, aby ten tlak tam bol, ale je to veľmi ovplyvnené tým, že máš minimálnu dobu na prípravu, aby si vytvoril dobrú atmosféru. Program je krátky. Na každom festivale už na to prišli a kúpili si tam také guľaté hodiny. Takže hráš a pritom sa neustále dívaš na hodiny, aby si náhodou ten program nepretiahol. Je to teda skôr taký dril. Ako tak sme sa v tom naučili chodiť, no môže to občas pôsobiť tak, že prídeme, odohráme a odídeme. Keď jazdíme po Česku, míňame sa s inými kapelami, je to stále rovnaké. V lete hráme dvakrát denne, cez víkendy. Hráme trebárs niekde pred Wohnoutama a za päť hodín sme v inom kúte republiky a oni hrajú po nás. A v klube i hráme dve hodiny, alebo dve a pol, ak sa nám chce. Môžeme si chodiť medzi ľudí.“

V Prešove ste si vyšli vonku, džemovali medzi ľuďmi na konci sály.

„Niekedy nám to vôbec nevyjde.“

Je to nacvičené či spontánne?

„Jasne, že spontánne. Máme to dohodnuté tak, že keď je dobrá nálada, vylezieme medzi ľudí. Keď sa nedarí, alebo je publikum chladnejšie, tak to skúsime rozbehnúť, urobíme niečo iného. Nie je to teda striktne dané. Je to dosť voľné a keď sa na niečo necítime, alebo keď sa bubeník potrebuje vyčurať, tak trebárs zahráme pieseň bez bubnov.“

Keď si bubeník v Košiciach odbehol na záchod, dali ste džez.

„(Smiech.) Môžeš hrať rôzne pesničky, nielen hitovky ako Hodinový hotel, ale niečo, na čo máš chuť.“

Začiatkom 90. rokov vás dosť kritizovali, že hráte dookola ten istý program. Potom paradoxne prišla doba, že ste každý rok natočili nový album. Tie staré piesne však aj tak majú ľudia dodnes najradšej. Ako vnímaš ten vývoj kapely?

„Ja nad tým zas až tak zúfalo nepremýšľam. Je mi jasné, že ak má kapela prežiť, musí neustále robiť nové pesničky. Aj keby mali byť blbé. Aj keby ľudia v kuse hovorili, že staré sú lepšie. Nemôžeš prestať vymýšľať nové pesničky. Stal by si sa svojím vlastným múzeom alebo revivalom. Takže my vydávame dosky pomerne často, zhruba každý rok a pol. Predvlani a jeseň sme vydali album Dutý, ale free, o mesiac vyjde ďalšie cédečko. Vyložene to vyplýva z toto pretlaku, že sú pesničky. Kedysi sme spravili päť nových piesní, pridali päť starých a nejakú coververziu a spravili platňu.“

To som zistil na takom „strašnom“ cédečku Slepé střevo, že viaceré songy sa potom objavili v repertoári Mňágy v novom prevedení.

„Áno. Na to nie je nič zlého. Každý máme svoju minulosť a občas po nej siahneme.“

Čo sa týka tvorby piesní, si autorom väčšiny repertoáru. Je to tak aj v prípade nových skladieb?

„Je to tak. Podstatné však kedysi, úplne na začiatku bolo to, že sme vôbec nevedeli hrať. Takže ja som priniesol nejaké akordy, dvojhmaty, či úplne základnú kostru skladby a tým, že som nič nevedel, každý si to ďalej musel vmyslieť sám. Neskôr som sa to naučil robiť sám, na viacstopový magnetofón, takže som sa toho snažil akoby pripraviť viac. Potom na to nebolo toľko času. A teraz sa práve vraciame k tomu, že v kapele sú muzikanti, ktorí vedia dobre hrať v rámci smeru, ktorým ideme, takže ja znovu chystám len také základné kostry pesničiek. Spoluhráči si najlepšie zahrajú vtedy, keď hrajú veci, čo si sami vymyslia. Obrovská posila je Tibík (Jiří Tibitanzl - pozn. red.) na saxofóny a klávesy. Je dobrý. Na novú platňu nadrvil také veci, že som až zíral. Takže je to tak, že väčšinu ja spravím text a potom dávame skladbu dohromady. Nemusím už sedieť doma, starať sa pracne premýšľať, čo bude hrať povedzme basa. Basák je dobrý...“

A propos, basák Luděk Nekuža je už v kapele roky. No na prvej platni hral ešte tvoj brat. Čo s ním je?

„On musel z kapely odísť. My sme všetko boli amatérski muzikanti, niektorí sme dodnes. Hlavne ja. No on bol z nás najviac.“

On aj tvoril. Byla tu jedna holka bola jeho pieseň.

„Presne tak. A veľa basových liniek v starých pesničkách, ktoré hrá Neky, sú jeho. On však už potom nebol schopný si vymýšľať ďalšie basové linky, tak sme ho museli vymeniť.“

Luděk je odvtedy neustále v kapele a je to taký váš maskot.

„Je to veľký maskot. Jeden z najväčších maskotov.“

Vždy ste na albumoch mali vokalistky. Kde ste splašili túto speváčku? Dá sa povedať, že je to stály hosť kapely?

„(Smiech). To je hlavne moja žena. Takže je teda dosť stálym hosťom. Na posledných dvoch albumoch máme zbory, ktoré robila Zuzana ešte s jednou speváčkou z Ostravy. Je to teda také príjemné osvieženie tých vecí, že tam nekričia len chlapi.“

V rôznych hudobných časopisoch sa pretriasalo tvoje súkromie. Že si prestal piť a tak. Razil si roky heslo Nepropadejte žádné naději - ako si na tom teraz?

„Na novej platni sa zaoberám práve tým prerodom. Tým, že som stretol Zuzanu, tak som zistil, že to, čo som žil predtým, bol tragikomický život lúzra. Zúfalý. Vždy mi chýbala druhá polovica. Ako keď máš dva puzzle, uprostred ktorých je kľukatá čiara. Pred štyrmi rokmi som objavil moju polovičku a úplne prirodzene sa všetko narovnáva. Začínam mať normálne ľudské pocity.“

Lúzer? To sa mi nezdá...

„Absolútne. Bol som, úplne najväčší.“

Takže ako je to teraz? Pohoda?

„Vediem spokojný život. Mám štyri deti. Z toho jedno z nového manželstva. Dvojčatá z minulého manželstva máme v striedavej opatere, týždeň sú u 'nebožky', týždeň u nás, potom mám ešte takmer 18-ročného syna, s ktorým sa stretávam. Doma mám maličké nahrávacie štúdio, tam spolu hrávame, zájdeme do hospody. Vcelku som si usporiadal a upokojil života už nemám žiadne také heslo, že Nepropadejte žádný naději. To je minulosť.“

Si teda taký ten „spokojenej člověk“?

„Absolútne. To neznamená, že nemám toho niekedy plné zuby, alebo že problémy nie sú, ale je to dobré. Ľudia trebárs hovoria, že furt niekde hráme. My naozaj zahráme sto koncertov za rok. Ale ono ti to dáva slobodu. A kto zvládol prvú triedu základnej školy, vie, že rok má 365 dní, takže 365 mínus 100 dní je tvojich a žijeme si nádherný život.“

-

Príbeh kapely Mňága a Žďorp

Petr Fiala a jeho kamaráti vo Valašskom Meziříčí už od roku 1983 tvoria vlastnú hudbu. Mali viacero kapiel, z ktorých najznámejšou bolo Slepé střevo. Nahrala demo Nečum a tleskej (pred pár rokmi vyšlo aj ako regulárne CD), ktoré obsahovalo viacero neskorších hitov Mňágy. Pod názvom Mňága a Žďorp, čo vo valašskom dialekte znamená „sračky“ a „krámy“ (v zmysle „haraburdy“), začali Fiala a spol. koncertovať na konci 80. rokov, vo firme Panton im vyšiel (už tesne po revolúcii) maxisingel so štyrmi pesničkami (vrátane Hodinového hotela). Po revolúcii, v roku 1991, vyšla u malej moravskej firmičky N.A.R. platňa Made in Valmez. Stala sa doslova kultovou, bola vyhlásená za „Desku desek“ 90. Rokov. Obsahuje nesmrteľné hity ako Hodinový hotel, Ne, teď ne, Klec v kleci, Made in Valmez, Nevzpomínám, Salám banán... Kapelu si všimla veľká firma BMG Ariola, ktorá jej vydala druhý album Furt rovně! (1992) s hitmi ako Co zbývá mi ještě, Něgdy, 17B, či Myslel jsem si, že je to láske (v klipe hrá dnešný minister vnútra ČR Langer). Album znamenal, že Mňága sa stala všeobecne známou vo všetkých kútoch zomierajúcej federácie. Ťažila z toho aj pri nasledujúcom CD Radost až na kost (1993) produkovanom Lacom Lučeničom, s hitmi Dveře do pokoje, Otčenáš, Po kapkách. Mňága bola na vrchole, vyšla o nej kniha Z nejhoršího jsme uvnitř (1994), mini-CD Valmez Rock City (1994) a skupina si dala pauzi. Petr Fiala ju využil na vydanie sólového CD Nečum a tleskej vol. 2 (hit Měsíc z tohto albumu hrá Mňága dodnes). Prelomovým albumom skupiny bolo Ryzí zlato (1995), ktoré ju vrátilo aj na pódia. Platňa produkovaná Ivanom Kralom obsahovala napr. hit Nejlíp jim bylo, či coververziu I cesta může být cíl. V roku 1996 sa na plátnach kín objavil „fiktívny dokument“ Petra Zelenku (predtým tak spopularizoval Visací zámek, potom Nohavicu v Roku ďábla a preslávili ho aj Knoflikáři) s názvom Mňága: Happyend. Vyšiel aj rovnomenný soundtrack. Kapela medzičasom prešla viacerými, aj dramatickejšími zmenami v zostave. U fanúšikov si neustále držala popularitu a pravidelne vydávala albumy. V roku 1997 vyšiel kritikou príliš nevychvaľovaný Bajkonur (napr. Praha, Berlín, Varšava), dva roky na to oveľa úspešnejšie CD Chceš mě? Chci tě! s hitmi Spaste svoje duše, Všechno se popletlo, Bylo deset, bude jedenáct, Nagasaki Hirošima... V roku 2000 vyxchádza rovnako úspešný album Nic složitýho (Goin' blind, Mata Hari, Písnička pro tebe...). Po „bestofovom“ 2CD Jen pro vlastní potřebu (2001) vychádza Web Site Story (2003), Fialova sólovka Je čas (2005) a nateraz posledná „radovka“ Dutý, ale free (2006). Už o niekoľko dní sa však na trhu objaví najnovšie CD skupiny Mňága a Žďorp Na stanici polární. Súčasnú Mňágu tvoria Petr Fiala (spev, gitara), Martin Knor (girara), Pavel „Koudyš“ Koudelka (bicie), Petr „Neky“ Nekuža (basgitara, spev), Jaromír Mikel (gitara), Jiří „Tibík“ Tibitanzl (saxofóny, klávesy, spev) a hosťujúcou speváčkou a manažérkou je Zuzana Fialová.

(január 2008)

Foto: Frenky

Ďalšie rozhovory:

Z roku 2000: http://www.frenky.sk/?c=12&id=2

Z roku 2002: http://www.frenky.sk/?c=12&id=164

 
18.2.2008 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 19754 krát