PREŠOV. Je to ako v tom vtipe. Príde žena domov zo salónu krásy a muž jej hovorí: „No nič, aspoň si skúsila". Tony Ducháček už rozdal viacero rozhovorov, všetko však boli úlety, na seriózne interview nenatrafili. My sme chceli také urobiť. No nič, aspoň sme skúsili... .
Tu na budove prešovského PKO je tabuľa, že tu v roku 1849 rečnili Štúr a Hurban. Je tam miesto ešte na ďalšiu takúto tabuľu. Takúto tabuľu máte aj vy, niekde v Mikulove. Že tu prespal Tony Ducháček.
- A Michal Ambrož. Mali sme tam s Michalom akciu oproti domu, kde je teraz tá plaketa. Žiaľ, majiteľ domu ho zavrel a kúpil ho Vladimír Železný, ktorý si tam dal ceduľu, že tam prespal Mozart, alebo niekto taký. A toho starého pána, ktorý sa tam presťahoval, to nejako naštvalo a dal na barák ceduľu, že tam prespal Ducháček s Ambrožom. Ľudia sú trochu zdesení, keď idú okolo, že čo to tam je.
Dá sa povedať, že Tony Ducháček je značka. Vnímate to tak?
- Nie, ja to tak nevnímam. To sa nedá tak vnímať.
Okolo Garáže sa vždy šírili povery. Hovorilo sa tiež o nej ako o najlepšej pražskej kapele. V akej pozícii je Garage dnes?
- Stále hráme. Neviem, v akej sme pozícii. Mne sa nepáči, keď skupiny medzi sebou súťažia. Kto je lepší, kto je horší, potom sa dokonca hlásia do nejakých súťaží...
Vy ste ako spevák nehrali nikde inde.
- Nie. To mi stačí.
Prečo? Pre osobné texty? Niektoré kapely si bežne požičiavajú hudobníkov i frontmanov.
- Ja viem, ale ja na to nemám čas. Venovať sa niečomu inému.
Venujete sa výlučne muzike?
- Áno, len muzike. A potom sám sebe, a tak normálne... (úsmev)
Vo film Kopytem sem, kopytem tam jedna postava pripomína Tonyho Ducháčka. A v starších rozhovoroch, kde ste hovorili o vašej partii „dřevákov", tak oni tiež vyvádzali podobné veci. Neboli ste predobraz k tomu filmu?
- To asi nie. Myslím, že tak nevyzerali. Už vtedy, niekedy v roku 1977 - 78, museli byť odfarbené vlasy, nejaká tá náušnica, palestínska šatka, topánky s kruhmi. Skrátka slušňáci...
A fungovalo to? Keď ste trebárs akoby zahraniční turisti balili baby?
- Fungovalo. Potrebovali sme sa rôzne zoznamovať s tými cudzincami, tí boli pre nás zvlášť zaujímaví. Cudzinky tiež, teda predovšetkým.
Zaberalo to viac na cudzinky či na Češky?
- Krátkodobo bol ten vzťah bol lepší s cudzinkami. A pokiaľ išlo o dlhodobejšie kamarátstva, tak to potom boli zasa tí muži.
Máte deti, tuším dospelú dcéru. Ako ste na tom s rodinou?
- Mám priateľku a to je moja rodina. A deti sú už veľké.
Texty boli vždy poznávacím znamením Garáže. Ako vznikajú?
- Normálne. Sadneš, píšeš... Keď sa blíži nejaký ten termín, tak to je dobrý stimul. Jeden z najlepších. Niečo môže mať človek pripravené. Zľahka.
Robili ste texty aj pre niekoho inému?
- Áno, to tiež, ale len výnimočne. Napríklad Panchovi, bývalému gitaristovi Sluníčka, som robil text.
Whisky, slovenský textový generačný bard, má tiež text, ktorý odkazuje na Garáž - je to priznaný odkaz, spieva sa o Garáži a sú tam aj sekvencie z vašich textov. Poznáte ten text a Whiskyho tvorbu?
- Tak to poznáme veľmi dobre. Whisky keď niečo robí, to je akoby povedal ahoj. Poznáme. Na ten text nič nehovorím, to záleží na ňom, nič som mu nezakazoval. Nehovoril som mu, aby nepísal. Ale samozrejme to poteší, mal by toho urobiť viac (smiech). Nech pekne píše o nás. To mu prajem. Normálne som teraz napríklad zistil, o čo mi ide v textoch. V Prahe teraz chcú urobiť sochu Michaela Jacksona na Letnej. Ona je malá, ona nikomu nevadí. A takéto miniatúrne sošky už sú. A teraz to tam známi preberali, že je to hrozné, takéto veci a ja som im úplne vážne povedal, ale ty vole, ja ju tam chcem tiež.
Takže by ste chceli sochu?
- Fakt, prečo nie?
Ktorý z vašich textov je najosobnejší?
- To neviem takto povedať
Tak potom, ktorý je najväčšia „ptákovina", že si poviete, že ten som radšej nemusel napísať?
- To tiež neviem. Na to je ťažké odpovedať. Je to ako keď vyhadzuješ odpadky, tak niečo si necháš, niečo vyhodíš. Skôr je to tak, že keď už nie niečo nahrané, tak je to dobré, nie? Keď máš doma nejaký koncept a zistíš, že je to hrozná volovina, tak ho zahodíš. A ja už teraz ani nevyhadzujem...
Garáž založil Ivo Pospíšil, s ktorým sa potom zvyšok kapely rozkmotril. On mal následne svoju Garáž, s ktorou to po asi jednej sezóne zabalil. Čo s ním je?
- Neviem. Na naše koncerty nechodí, stále má obchod s platňami. Nevídavame sa, akurát teraz som tam chcel ísť kúpiť cédečko „Zeď". Pink Floyd - The Wall. Pôjdem sa ho spýtať, či to náhodou nemá. Lebo on sa zhodou okolností rozchádza so svojou ako ženou a doma postavil múr. Spýtam sa ho tak nenápadne, „nemáš zeď?" No nešiel som tam, ale niekoho tam pošlem, nech sa ho spýta...
(Po všeobecnom smiechu nasledovalo dovysvetlenie bubeníka Tondu Pěničku:
„Tá jeho kamarátka, jeho žena, je výborné dievča. Ona odišla do Ameriky za nejakou kamarátkou, vrátila sa za 14 dní a doma mala uprostred miestnosti naozaj natvrdo postavený tehlový múr.)
Dozvedeli sme sa teda, aké sú vzťahy Iva Pospíšila so ženou, ale nevieme, aké sú s vami.
- No presne takéto. Že som sa chcel ísť spýtať, či nemá The Wall...
Bavíte sa vôbec spolu?
- Hm, bavíme, nebavíme. Keď sa nevidíme, tak sa nebavíme.
A kto šéfuje teraz kapele?
- Jeho?
Nie, jeho už nikto. Vašej.
- Teraz je to tak, že tomu šéfuje naša manažérka. My sa na ňu úplne spoliehame. Ona je zlatá, je to nádhera, tak drsná. Keď ona ide, usporiadateľ už si pripravuje peňaženku, už dopredu vidí, že tu mu „pšenka nepokvete" s nejakou zľavičkou.
V Prešove hráte prvý raz. Jazdíte aj vonku?
- Občas niekde zájdeme, čo si budeme hovoriť. Hrali sme teraz napríklad vo Viedni, v Berlíne, v Dubline, teraz sme tu. Ja som bol na Korfu. Ale na dovolenke... Furt človek niekam jazdí. V „Spojáčoch" sme boli...
V Amerike ste už boli viackrát.
- To neviem. Vlastne áno. Boli sme tam dvakrát, teda to je viackrát. Dá sa to tak povedať. Lepšie povedané, dvakrát. No, viackrát. Pretože sme hrali na niekoľkých miestach.
Čo najnovšie Garage chystá?
- Posledná doska Black nám vyšla pred rokom, takže novú zatiaľ nechystáme. Teraz sa to učíme, ako sa tie nové veci vlastne hrajú.
Na koncertoch?
- Áno. Veď trebárs urobíme nejaký živák. Ja tam budem v popredí...
Skúšate aj v klasickej skúšobni?
- Nie, my vôbec neskúšame. Dosť kapiel to robí tak, že si vytlačia nejaký program, s ktorým potom jazdia. Sem tam obmenia nejakú pieseň.
A inak sa stretávate aj niekde mimo koncertov?
- Nie, nie, to nejde. To ja chodím inde. Občas sa stretneme, ale čisto náhodou. Mám ich inak rád, ale každý má tie svoje aktivity. Ja im ich želám, tie ich aktivity a som na nich dobrý. Oni potom na mňa takisto. Ale vídavať tak často sa nemusíme. A keď presedíš toľko hodín v aute, lebo nejde len o ten koncert, tak potom myslíš, že máš náladu sa s nimi ešte niekde stretnúť? To by si si spravil mikrosvet, lepšie sa je stretnúť s niekým, koho si nevidel.
Aké je postavenie Garáže na českej hudobnej scéne?
- To je otázka, ty vole... (dlhé zamyslenie). Ja myslím, že to ide. Sme klubová kapela. Keď máme za rok tých 60, 70 koncertov, tak to vcelku ide.
Link:
http://korzar.sme.sk/c/5509677/tony-duchacek-pamatnu-tabulu-uz-ma-chce-sochu.html
Foto: Kuťan + toto: http://www.epresov.com/index.php?option=com_fotogaleria&view=article&id=1&Itemid=100&gal=241