Peter Petko Opet Peter „Petko“ Opet je jedným z frontmanov skupiny Polemic, no čoraz viac sa etabluje aj na spisovateľskom poli.

V roku 2018 vydal už svoju tretiu knihu – tematika je znovu rovnaká.

Jeho syn.

Zhovárali sme sa nielen o knihe Život Adama 3.

Článok môžete prečítať a podporiť tu:
https://mysaris.sme.sk/c/20961852/peter-petko-opet-zivot-adama-je-nevycerpatelnou-studnicou-prihod.html

V nasledujúcom roku 2019 vydal aj Život Adama 4, ale nepodarilo sa nám stretnúť.
No zaujímavé je aj ohliadnutie sa v rozhovore k "trojke" (a aj k "dvojke")

Tretie pokračovanie príhod svojho syna vydal spisovateľ a muzikant Peter „Petko“ Opet. Jednotka a dvojka zaznamenali komerčný úspech, teraz vyšla kniha Život Adama 3.

Ako názov napovedá, hlavným hrdinom je jedno z troch detí autora. Čo vyviedol tentoraz? Pribudnú aj knihy s inou tematikou? Aj o tom sme sa porozprávali s „Petkom“ Opetom, ktorý prišiel za nami bosý a sám.

Život Adama 3. Tretia kniha, stále rovnaká téma. Vyzerá to, ako by bola nevyčerpateľná. Je?

– To je úplne nevyčerpateľná téma. Nevedel som si predstaviť, čo sa bude diať. Pri prvej knihe som skúsil, čo to urobí, zrazu sa spustil humbug, bola komerčne úspešná. Nakoplo ma to, aj vydavateľ vravel, že by bol rád, keby som napísal pokračovanie. Život Adama, môjho syna, je jedna divočina. Je to super námet na knihu. Je veľa tém, o čom sa dá písať, aby to bolo stále zaujímavé. Na druhej strane, rodičovsky je to fuuu... Ťažká nakladačka.

Čím je zaujímavá trojka? Aké sú tam príbehy?

– Adam už je starší, sú to príbehy siedmaka, keď dovŕšil 12 rokov. Zase sa tam ukazujú nejaké veci, ktorými žije dnešná mládež, neviem, či je to dobré slovo. Ešte nie je poriadne ani tínedžer a niekedy sa správa, akoby mal osemnásť, cíti sa tak, vyžaduje si pozornosť a chce robiť veci akoby mal 25.

Čo napríklad? Niečo konkrétne.

– Zalistujem si, keďže rodičovsky som už ponorený do staršieho veku... No jasné, napríklad si dal na konci siedmeho ročníka urobiť dredy. S týmto s nami nemusel bojovať, len som mu povedal, že si na to musí nasporiť peniaze. Reakcie okolia boli nechápavé, prečo si dal dvanásťročný chalan urobiť dredy, ale ja som povedal, Adam, keď máš po mne genetiku, v tridsiatke ti vypadajú vlasy a uži si to teraz, kým máš pačes.

Keď už nosí dredy, páči sa mu reggae a ska? A Polemic?

– My sme preňho trápna kapela. To neberie. Ale intenzívne počúval reggae. Prešiel si všetkým. Od hip-hopu cez metal, ale pri reggae ostal. Aj slovenské a české má rád. Mladé kapely ako Urban Robot, veľmi sa mu páčia Medial Banana.

Teda vy už ste starí a trápni.

– Myslím, že je to principiálna generačná záležitosť, že keď otec hrá v tej kapele, tak to nemôže byť dobré. V knihe je tiež jedna zábavná kapitola, podaná jeho očami. Moju pani som si zobral za manželku po 20 rokoch takým spôsobom, že ona ešte 20 minút pred svadbou netušila, že sa ideme brať.

Prekvapenie?

– Mali sme už tri deti, žijeme spolu roky, ale toto bolo prekvapenie. Ona sa rozplakala od šťastia a dali sme to, ale Adam tento akt totálne nezvládol. Nebol na to pripravený, bol šokovaný. Najprv z neho vyhŕ-klo: mama, nerob to, robíš najväčšiu chybu svojho života. Celú svadbu presedel najedovaný vonku v zime, bol február, nebol v miestnosti. Na-späť do spoločnosti ho zlákala až večera. Jedlo je preňho najvyššia méta.

Aké jedlá má najradšej?

– Nerobí výnimky. My so ženou sme takmer úplní vegetariáni, mäso jeme len veľmi výnimočne a on naopak. Dá si všetko od rebierok cez pečené kura, mäso-nemäso, len nech je toho veľa, sladké miluje, nevie sa toho dojesť. Už sa to začína prejavovať aj na jeho postave. Trošku ho rodičovsky tlačíme do športu a aktivít, to sa mu nepáči.

Teraz už má koľko rokov?

– Štrnásť, je deviatak.

A je tam nejaký nábeh na Život Adama 4?

– Poznámok mám odložených na tri knihy. Diali sa všelijaké veci. Zas aby si ľudia nemysleli, že môj syn je nejaký taký, že len vymýšľa a robí zlobu. Keď je niekde v spoločnosti alebo týždeň na školskom výlete, všetci učitelia sú z neho namäkko, aký je super chalan, ako pomáha, priloží ruku k dielu, ochraňuje dievčatá. Dôjde domov a prepne sa do opozície. Všetko doma je zlé, rodičia ho nechápu a všetko mu zakazujú.

Bez tejto otázky to nejde: Ako vníma tie knihy Adam? Číta ich, tak ako ich komentuje a hodnotí?

– Pri prvej si nedokázal domyslieť, že si to môže hocikto kúpiť a prečítať o ňom. Hoci som mu dva mesiace pripomínal, že Adam, to nie je sranda, prečítaj si to. On to odmietol, že kým z toho nemá nejaký cash, ho to nezaujíma. Pri druhej už to bolo inak, čítala to už vopred aj moja pani. Aj teraz pri tretej. Stalo sa, že dve kompletné kapitoly som na jej žiadosť pre dobro rodiny vyhodil. Už pri dvojke nastúpila taká domáca autocenzúra, že si nepraje, aby niektoré veci o nás čítalo celé Slovensko.

Pri trojke som Adamovi ponúkal, že sa toho môže zúčastniť a keď stále hovoril, že chce mať z toho cash, lebo je hlavný hrdina, bez ktorého by kniha nevznikla. Tak som povedal, ok. Adamko, sadnime si, ja napíšem, ty si to prečítaš, ako by si to zmenil, aby to bolo čo najbližšie tvojmu pohľadu. Vydržal pár minút a povedal, že ho to nebaví... Ale nakoniec za to, že si to vopred prečítal a niečo pripomienkoval, nejakú odmenu dostal. Už to berie tak, že je mu to jedno.

Z týchto kníh o deťoch sa stáva akoby žáner. Teraz takúto knihu napísala aj Gabriela Futová.

– Fakt? To sa mi nepochválila a to som s ňou pred dvomi týždňami bol. Musím si to prečítať.

Teda možno štvorka bude, ale aj niečo iné, v rámci spisovateľských ambícií? Po tretej knihe už by bolo možno zaujímavé zmeniť tematiku.

– Cítim to rovnako. Tento projekt beží, ale nechcem sa opakovať ani ja. Tak ako v muzike. Mám už aj niečo iné rozpísané, ale ešte o tom nechcem hovoriť. Ale odpoveď teda je áno. Ambície sú, času menej.

Je v knihe aj nejaká fabulácia, či tak sa veci stali?

– Tak sa stali, skôr sú okresané, aby neboli príliš drsné na detskú knihu. Samozrejme, nadávky. Zjemnená je tiež jedna erotická scéna, ktorá sa ale skutočne stala. Príhoda z akvaparku, ktorej sme boli svedkom.

Komu je vlastne kniha viac určená, deťom či dospelým?

– Vydavateľ to má jasne zaradené v kategórii literatúry pre mládež, ale podľa mňa sú od začiatku tohto projektu tie knihy rodinné. Ako sa chodí do kina na rodinné animované filmy, v ktorých sú skryté fóriky aj pre dospelých. A mnoho rodičov sa mi aj ozýva a pýta sa, ty máš u nás kamery?

Tie ohlasy typu, že je to presne ako u nás, sú pochopiteľné. Čo ešte ľudia hovoria na knihy?

– Chodil som na viacero besied s deťmi tohto veku a pre-kvapilo ma, že veľa dievčat tieto knihy číta. Aj vydavateľ si myslel, že to bude zaujímať len chlapcov, ale je to skôr opačne.

Prečo?

– Dievčatá v tom veku 10 až 12 sú zamerané viac romanticky, chalani sa už prehupujú do drsnejšej polohy. Zaujímajú ich také dospeláckejšie veci.

Ste hudobník, ale aj spisovateľskú prácu beriete vážne. Ako sa cítite v tejto brandži?

– Stále mám za sebou spisovateľsky dosť málo, jeden projekt. Nie je to ešte také, žeby som si mohol na rovinu pokecať s Danielom Hevierom...

...on sa zas motá okolo muziky, píše texty, s ním by to šlo.

– Jasne. Určite sa ale cítim byť viac muzikantom, ale v týchto kruhoch sa cítim tiež výborne. Pre mňa je tento projekt hlavne veľká zábava. A nekecajú mi do toho kolegovia z kapely.

Čo má nové Polemic?

– Veľa koncertujeme. Máme rozrobené nové pesničky, stále to nevieme dotiahnuť. Neviem, kedy vyjde nový album, asi na budúci rok. Nechcem to uponáhľať.

Vy máte tiež akoby druhú pubertu. Otužovanie a chôdza a beh naboso. Ako ste sa k tomu dostali?

– Nenazval by som to pubertou. Muži v našom veku si už hľadajú výzvy. Niekto začne piť, niekto vymení partnerku za mladší model, aby po poldruha roku zistil, že je to to isté, a ja som sa dal na toto. Aj zo zdravotných dôvodov, aj pretože som dlhé roky žil v muzikantskom kolotoči, ktorý ma baví a napĺňa, ale cítil som, že to chce zmenu. Začal som otužovať. V prvom rade sa chcem cítiť zdravo.

Pomáha to?

– Nerobím to tak dlho, aby som to vedel posúdiť, ale chorý som odvtedy nebol. A keď chodíte bosý, ide aj o prekonanie samého seba. Alebo keď človek zvládne pobyt v ľadovej vode, vie, že zvládne hocičo. Vždy som mal zo zimy veľký rešpekt a hrubo som sa obliekal. Povedal som si, že chcem s tým niečo urobiť, začal som otužovať a tento rok som mal bundu na sebe len dvakrát, chodím v krátkom tričku a nie je mi zima. Všetko je v hlave.

Ako funguje taký beh naboso? Je tak riziko, keď človek zle stúpi alebo pristúpi na niečo.

– Každý má tie limity inde, ale vždy, keď sa na to odhodlám, vychádzam mimo svojho komfortu. Ale zámerne. Beriem, že mi to pomáha, zároveň tým otužujem, zvládnuť sa to dá, kým nie je pod nula stupňov. Nohy sa prekrvujú. Nie je to nič, čo by mohlo poškodiť zdravie. Naopak.

Takže výrobcovia topánok vám asi cédečko či knižku sponzorovať nebudú.

– Nechodím vždy bosý. Určite celú zimu nebudem chodiť bosý, ani chodiť po meste po rozbitých fľašiach nie je optimálne.

V roku 2017 vyšiel rozhovor Petko z Polemicu: Zo známeho hudobníka spravil spisovateľa jeho syn.

Nájdete ho tu, kde ho môžete aj podporiť digitálnym predplatným celého portálu sme.sk:
https://presov.korzar.sme.sk/c/20695984/petko-z-polemicu-zo-znameho-hudobnika-spravil-spisovatela-jeho-syn.html

O čom sme sa bavili?

PREŠOV. Peter „Petko“ Opet je známym frontmanom skupiny Polemic. V poslednom čase ho kultúrna verejnosť vníma aj ako spisovateľa.

Po úspechu prvotiny, v ktorej opísal vylomeniny svojho syna, sa v kníhkupectvách objavilo aj pokračovanie tejto knihy.

Rozhovor pre týždenníky MY s Petrom „Petkom“ Opetom vznikol v preňho doposiaľ netypickom prostredí.

Nie niekde v koncertnej šatni, ale na knižničnom festivale Prešov číta rád.

Umeleckú dušu však v sebe Petko nezaprie a literárne prostredie, v ktorom je nováčikom, mu začína byť podobne blízke ako to hudobné, kde je skúseným matadorom.

Ako ste sa vlastne dostali k písaniu? V umeleckej brandži sa s Polemicom pohybujete takmer tridsať rokov, ale ako prišlo k tomu, že idete napísať knihu?

„Prišiel mi do života môj syn, ktorého život sa mi zdal taký bláznivý a divoký, že som sa nad tým začal zamýšľať. On už v deviatich chytil takú pubertu, vystrájal také veci, čo mne nenapadli v sedemnástich. Stále mi nešlo dokopy, či má nejaký ADHD syndróm alebo čo sa deje. Študovali sme so ženou literatúru a potom sme pochopili, že to je predčasný nástup puberty.

S ním to šľahalo poriadne a bolo to nesmierne rodičovsky ťažké toto uchopiť, že to dieťa začalo neskutočne pokúšať hranice dospelých, či už učiteľov, či rodičov, s kýmkoľvek prišiel do kontaktu. Keď som mu povedal, že Adam, toto nie, toto proste nemôžeš robiť, tak pre neho znamenala táto odpoveď áno, jasné, skús to ešte aspoň trikrát.“

Čiže žiadny rešpekt.

„Áno, jedna z najčastejšie sa opakujúcich viet u nás doma je, že: Adam, rešpekt! Proste maj rešpekt, aj keď niekomu nerozumieš alebo niekto ti nesedí, proste maj rešpekt k tomu, že ten človek má iný názor. Vyjadri rešpekt tým, že budeš počúvať a že si urobíš názor sám, ale nie že budeš stále pokúšať a stále prekračovať hranice, ktoré ti stanovíme. Toto všetko sa dialo a proste ja som sa z toho v rámci takej psychoterapie vypísal.

Je fakt, že za chvíľku som mal napísaných veľa príbehov. Ešte je tu taká dôležitá vec, že Adam popritom začal ako štvrták veľa čítať, čo som sa nesmierne potešil, lebo dovtedy ho to vôbec nezaujímalo, len youtube a vecičky v internetovom svete. A počas toho, ako mal záchvat čítania asi trištvrte roka, sme mu nakúpili veľmi veľa literatúry a vlastne zistil som, že žiadna literatúra, ktorú sme mali doma, nebola o slovenských deťoch so slovenskými reáliami. Pre dievčatá je mnoho príbehov, ale také chlapčenské veci vlastne neexistovali.

Tak som si povedal, sakra, veď z toho by mohla byť kniha. Mal som tiež šťastie na vynikajúceho ilustrátora, môjho kamaráta Tomáša Hasaja. Potom som hotovú knihu ponúkol vydavateľovi.“

Je to teda skutočný príbeh alebo je to inšpirované vašim synom?

„Je to inšpirované a je to skutočný príbeh. Tam sú naozaj úplné reálie.“

Ani ste to nijako nezveličovali?

„Nie, nie, tam sú skutočné mená, ako fungujeme, kde bývame, mená učiteľov zo školy, mená jeho kamarátov, spolužiakov. Nastalo tam minimum zmien, vyškrtli mi nadávky a drsnejšie výrazy, lebo vydavateľ mi povedal, že na detskú knihu je to príliš. Zaradili to do detských kníh, ale pre mňa je to rodinná kniha.“

Práve to sme sa chceli opýtať, že komu je určená. Či takým deväťročným, predčasne pubertálnym Adamom, alebo mladším, starším deťom či dospelým?

„Prvá kniha, ktorá vyšla minulý rok Život Adama je o takej začínajúcej puberte, to boli príbehy piataka. Teraz vyšlo pokračovanie Život Adama 2 a to zase pokrýva obdobie, keď bol Adam šiestak. Za mňa, a ja si za tým stojím, sú to fakt skutočné príbehy, to je proste realita, akurát je prepísaná do knihy.“

Veľa takýchto kníh nie je. Z tých známych sa možno Grázlik Gabo venuje podobnej tematike. Poznáte ho?

„Áno. Doma sme mali asi 30 kníh pre deti, z toho som zistil, že šesť je o Minecrafte a potom Grázlik Gabo, Príbehy odvážneho bojka a takéto veci. No všetko to boli preklady a americké reálie a s tým tie naše decká až tak nežijú. Hoci ich poznajú cez film, kultúru, pesničky, ale nie je to úplne to, čím žijú. Na rozdiel od príbehov Adama.

My bývame v Limbachu vo vinohradníckej obci, tak je tam príbeh v dvojke, že Adam naoberal hrozno a išiel ho predávať. Alebo Adama neskutočne bavila pyrotechnika a objavil, že jeden týpek býva sám v byte v Bratislave a načierno tam má sklad pyrotechniky. Adam k nemu chodil nakupovať a zásoboval spolužiakov v škole, na každom pirátovi zarobil 10 centov a zrazu bol v plnke, ale až kým nedošlo k výbuchom blízko školy a bol prúser, tak potom to rodičia zatrhli. Takéto divočinky sa nám dejú v živote.“

Ako vnímate, keďže ste dušou rebel, dlhoročný muzikant, že ste zrazu v postavení toho, čo musí dávať pozor na syna a budiť rešpekt, lebo umelci to majú možno trošku inak s autoritami?

„Síce sa živím hudbou, ale zároveň som pragmatický človek. Tou rebéliou som si prešiel, keď som mal 18. V jeho veku som bol úplne slušný chlapec, vyznamenaný, nevystrájal som. Chytilo ma to až tesne po revolúcii, keď som začal študovať na vysokej škole.

Zažili sme veľké veci, v Bratislave vznikali hudobné kluby a ja som tomu úplne prepadol, preto som sa dostal tak blízko muziky. Robil som v internátnom rozhlasovom štúdiu a moderoval som v jednom malom bratislavskom rádiu. Bolo to študentské Rádio Zóna a Rádio Ragtime, oni mali podelené frekvencie, tak tam som chvíľu pôsobil. Prešiel som si hocičím, ale to som už bol sám za seba zodpovedný. Kým Adamove výstrelky musíme znášať my, rodičia.“

Ako to teda vnímate?

„Rodičovsky je to veľmi náročné. Je to fakt makačka, nič naň nezaberalo. Pritom je to chalan veľmi citlivý a teraz sa z neho stal, už je čerstvý ôsmak, ochranca dievčat v triede. Chalani do nich stále rýpu a on sa ich zastáva, čo som úplne hotový, aký je galantný.“

Zmenil sa Adam, či je stále taký, ako vo vašich knihách?

"Vidím, že sa mení, že ten vývoj je taký dynamický, že ja keby som si nerobil poznámky, že čo sa dialo, keď bol siedmak, tak by som si teraz na to nespomenul. Popritom v našej rodine vyrastajú ďalšie dve školopovinné deti na základnej škole, máme piatačku Amáliu a druháka Jonáša. Čiže tie zážitky sa mi miešajú dokopy, spomenúť si, čo sa stalo pred dvoma rokmi, to si musím zalistovať v knižke.“

Takže sa zmenil.

„Vtedy bol takýto, teraz ho zase niektoré veci bavia viac, niektoré menej, niektoré veci, na ktorých fičal, tak ich pustil a teraz po roku sa vrátil k florbalu. Je o tom aj jedna kapitola, ako hrali florbal a dostali strašnú nakladačku v prvom súťažnom zápase a ako nevládal behať, a preto už nechcel športovať. To tak skáče, on sa pre niečo nadchne, mesiace na tom fičí a potom to pustí.“

A čo hovorí na knihy o sebe?

„Juj, na začiatku to bolo drsné, akože nechcel nič, nepočúval, nechcel ich čítať. Keď som jednotku posielal do vydavateľstva, povedal som mu, Adam, keď chceš prečítaj si to, môžeme to skonzultovať, môžeš mi povedať, keď sa ti niečo nepáči alebo nesúhlasíš s niečím, môžem nad tým porozmýšľať. Tak isto aj moja žena, obidvaja to odmietli.

On frajer, mňa to nezaujíma, mám to na háku. Potom keď to vyšlo, bol nešťastný, lebo tam bola opísaná napríklad jeho prvá láska a takéto veci. Teraz, keď vyšla dvojka, už si ju prečítal aj so ženou, dokonca ma spolu žiadali, že sú tam nejaké témy, ktoré by mohli ostať rodinným tajomstvom. Nie je to tajomstvo, ale niektoré súkromnejšie veci nemusí vedieť celé Slovensko.

Tak som na ich žiadosť, aby bol v rodine pokoj, dve kapitoly vyhodil. A teraz to už celkom znáša, dokonca už bol so mnou aj na rozhovoroch. Vo Fun rádiu si to užíval, že si ho tam vypýtali, v Jojke dával frázy pred kamerou.“

Vy s rozhovormi máte skúsenosti. Za Polemic ich poskytujete s Bejzom, on ich možno díva viac. Máte to podelené?

„Väčšinou to riešime spolu s Bejzom, bežne komunikujem s médiami.“

Knihám pre deti sa úspešne venuje aj ďalší muzikant – Braňo Jobus. Sledujete jeho tvorbu?

„Jasné, poznáme sa. Moja tvorba je totálne iná ako Braňova. Braňo má vymyslené príbehy a sú to príbehy pre také menšie deti a sú také jeho typické fantasmagórie. Toto je realita, skutočné príbehy, kronika.“

Čo teda bude ďalej vo vašej spisovateľskej kariére? Máte dve knihy, no deti asi nebudú večnou inšpiráciou. Neuvažovali ste, že trebárs teraz dám nejaké sci-fi alebo tak?

„Neviem, toto je veľmi čerstvé. Uvažoval som, samozrejme, ale nie, do sci-fi nejdem, napriek tomu, že ako tínedžer som na tom dosť fičal. Čítal som to, ale nelákajú ma takéto veci. Zistil som, že som silný skôr v takom tom literárnom popise reality, že to viem uchopiť. Dostal som veľmi čerstvú ponuku, o ktorej ešte bohužiaľ nemôžem teraz hovoriť.“

Čiže budete pokračovať v tvorbe aj možno trošku inou cestou ako v prvých dvoch knihách?

„Áno. Mám rozrobené nejaké veci pre dospelých, ale ešte som nemal potrebu s nimi vyjsť von. Pôjde o knihu pre úplne iné publikum, pre normálne dospelých ľudí, tematicky mne veľmi blízkej. Myslím, že to aj vyjde, ale nechcem ešte o tom hovoriť, kým to proste ešte nie je na svete.“

V kapele máte asi deti viacerí? Nehovoria ti nejaké svoje zážitky, skúsenosti a podobne?

„My máme, okrem klávesáka, všetci deti. Jeden kolega, saxofonista Pepe, má deti staršie, lebo on najskôr tak do toho vhupol a ten keď nám teda rozpráva veci... On mi ešte hovorí, že toto, čo Adam zažíva, je len predpeklie, počkaj ešte, keď bude mať 17. Takže tam sú úplné divočiny, ale také, že to by som sa už neodvážil dať do knihy, lebo by ma asi prizabil.“

Zhovárame sa knižničnom festivale, kde chodia rôzne typy autorov, nielen takýto – pardon za výraz – exoti. Ako sa tu cítite?

„Pre mňa je to úplne nová skúsenosť. Mal som pár besied už minulý rok, keď vyšla tá prvá kniha, bolo to tak sem-tam niečo, ale teraz tento festival je úplný nášup. V stredu bola čítačka, dnes mám za sebou literárny večer i besedy s deťmi, bolo to perfektné, tie decká sa chytali úplne super, veľmi ma to bavilo.

Je to úplne iný svet, zrazu som – na tom pódiu alebo aj keď hovorím s deckami – sám za seba. Tým, že som v tej téme doma, nemám s tým problém, aj keď niekedy odbočím. Jasné, že je to úplne iná disciplína ako muzika, kde stojíš na pódiu, za tebou rachot nástrojov, si skrytý a ešte ti pri tom aj pomáhajú spoluhráči. u sa musíš obnažiť a ísť sám za seba a utiahnuť nejakú hodinkovú besedu svojim rozprávaním je úplne iná disciplína. Ale zatiaľ ma tento svet veľmi baví.“