dnes je Saturday - 5. December 2020 - Oto | zajtra Mikuláš

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Mišo Hudák: Zatiaľ je to iba 15 minút slávy

Michal Hudák. Na východe je známou figúrou, zvyšok Slovenska ho objavilo vďaka úspešnej reality šou televízie Joj Dievča za milión. Mišo je všestranná osobnosť. Vyštudovaný herec, vyhľadávaný moderátor, hlas reklám, megafórov, televíznych relácií či upútaviek. Spevák v skupine Žobráci. Manžel Edity a otec Šimona a Evy. Náš kolega z Rádia Flash, v ktorom pôsobí od jeho vzniku dodnes. Skrátka a dobre, bolo nielen o čom rozprávať, ale aj s kým...

Keď si sa stal moderátorom reality šou Dievča za milión, stál si pred ťažkou voľbou. Musel si sa rozhodnúť, či využiť túto možno životnú šancu alebo sa venovať čerstvo narodenej dcére. Ako prebiehalo toto rozhodovanie?

- Ešte predtým sme sa rozhodovali, či ďalšie dieťa alebo nie. Nakoniec sme si povedali, ale jasné, urobme si radosť, budeme mať bábätko. Už vtedy mi Edita povedala, že budem musieť trošku obmedziť prácu, pretože sama dve deti nezvláda, a to sme ešte netušili, že bude nejaké Dievča za milión. Toto naše rozhodovanie dopadlo tak, ako dopadlo, preto, lebo sme sa o tom doma bavili a Edita bola ten človek, ktorý povedal: „Neblbni, ja to zvládnem, nemáš dvadsať rokov, teraz je to naozaj asi príležitosť.“ Vďaka nej som to zobral.

Pri moderovaní súťaží miss si bol naozaj dobrý, v Korzári sme písali, že možno najlepší na Slovensku. Takže v Jojke asi nekupovali tak celkom mačku vo vreci, skôr si bol neznámy len tomu širokému publiku, nie producentom.

- Asi áno. Myslím si, že veľa ľudí z televízie, keďže „polovica“ Jojky je z Košíc a z Prešova, ma poznalo, takže pri stretnutiach na nejakej programovej rade sa toto meno často niekde pustilo do obehu, no nikto to asi nebral nejako príliš vážne, až kým nedošlo k tomu konkurzu. Nakoniec asi naozaj nekupovali mačku vo vreci, ale po nejakých odporučeniach, a nakoniec to asi celkom vyšlo, tak to vyzerá aspoň podľa tých percent sledovanosti a ohlasov od divákov, že som nesklamal ich dôveru. O to viac ma dokáže pobaviť, keď si prečítam v celoslovenskom časopise titulky „kde bol doteraz“, „nová tvár“, a podobne. V tom je tá sranda, že bohužiaľ, ešte stále v krajine dvesto krát štyristo kilometrov platí, že Slovensko končí niekde vo Vinohradoch, ešte tak Trnava, to už je extrém, a ďalej už Slovensko nie je. A teda veľký objav zrazu, pretože ja sa ešte len viac ako desať rokov venujem tejto robote.

So začiatkom šou sa začalo pracovať na zmene tvojho imidžu. V podstate si odišiel ako jeden Mišo Hudák a po tých neviem koľkých mesiacoch si sa vrátil domov ako keby nový človek. Ako to je s tým celkovým imidžom?

- Predovšetkým to bola normálna drina, fakt odžité, odmakané hodiny vo fitnescentrách, v posilňovniach či v Bratislave alebo tu v Prešove pod dohľadom trénerov s presne určeným stravovacím režimom. Opäť mi pomáhala rodina, lebo sa snažili jesť rovnaké veci ako ja, aby ma zbytočne netrápili. Fakt som na tom drel, úplne vážne, tie kilá samé nezbehnú dole. Nebol som na liposukcii, lebo som počul už aj také reči. Sú celé programy presné na jednotlivé partie tela, môžeš robiť iba nohy, iba ramená, iba brucho…

Prejdime priamo k hre Dievča za milión. Ktorá z tých dievčat bola najmenej intrigánska? A je Karin Olasová naozaj taká dobroprajná ako sa javí v televízii?

- Keďže sme spolu bývali v hoteli, aby sme boli vždy poruke a neboli zháňaní produkciou, boli sme často pohromade. Dievčatá nesmeli nikam chodiť a ja som mal nad nimi svojím spôsobom akúsi ochrannú ruku, aj na to som tam bol. Je jasné, že keďže sme potrebovali spolupracovať, často sme si kúpili fľašu vína a sedeli a diskutovali o všetkom. Karin je naozaj boží človek, naozaj častokrát otvárala oči a ústa, keď počula, ako žijú o niekoľko dosť rokov mladšie dievčatá ako ona, čo všetko ona ešte v živote nevyskúšala. Karin je naozaj kdesi inde, je to čistá, dobrá duša. Aj keď navonok deklarovala, že jej až tak nejde o víťazstvo, myslím, že kdesi v kútiku duše chcela vyhrať, ako určite každá a chcela dokázať, že aj napriek veku a iným okolnostiam na to naozaj má, čo tak trochu naznačila aj v tej pesničke, na ktorú si pripravila text. Karin išla naozaj mimo všetkých intríg. Všetky dievčatá spolu fungovali úplne normálne, nebolo to také zlé, ako si o tom čítali ľudia v nemenovanom denníku. Navzájom si voláme, keď sa môžeme stretnúť, tak sa stretneme, ideme spolu na kávu, na obed a organizujeme po polroku stretnutie v Senci. Ja to celé zastrešujem, chceme sa vidieť, je to obrovský vzťah. Určite to nebolo také hrozné, ako by sa mohlo zdať.

Dievča za milión je pôvodný formát, a keďže bol prvý, do istej miery hrozilo riziko, že to nemusí fungovať. Nakoniec čísla potvrdili, že to malo úžasnú sledovanosť a očakávania sa minimálne naplnili, azda aj predčili. Čo hovoríš na tento formát, na taký spôsob vyberania „tváre“ televízie?

- Aj preto som to zobral, lebo to bolo riziko. Bolo to zaujímavé, lebo robiť niečo podľa overeného manuálu, podľa „biblie“, kde je presne napísané a vymyslené, čo kto povie a ako to bude vyzerať, to nemá šmrnc, je tam málo adrenalínu. Toto bolo doslova pole neorané a ja som sa tešil, že niečo také je na Slovensku. Naozaj je to autorský program, ktorý pre televíziu Joj na kľúč vyrábala produkčná spoločnosť Maya. Čakali sme, že pravdepodobne sa o tom bude trochu rozprávať, a že nejaké čísla to bude mať, ale že to bude historicky najúspešnejší program televízie Joj, že pôjdeme ďaleko za hranicu Novín, že to bude fenomén, kedy to v najvypätejších momentoch sledovalo 50 percent divákov na Slovensku, ktorí v sobotu večer sledovali telku, že to bude „psychiatria“ okolo printových médií, kde z každého kúta na teba pozerajú tváre finalistiek Dievča za milión, respektíve moja, že o tom budú rozprávať predavačky v obchode, učiteľky v materskej škôlke, na čerpacej stanici, deti v škole, tak až takýto úspech asi nikto nečakal.

My sme ťa v Korzári sem - tam aj radi podpichli. Občas si sa trošku pozlostil, či pousmial. No ako si bol pripravený na ten tvrdý bulvár?

- Istá skúsenosť tu už bola. Nemám dvadsať rokov a predsa len trošku ináč dokážem možno sformulovať vetu a často šalamúnsky vyjsť s odpoveďou, tak že je aj vlk sýty, aj koza celá. Teda aj novinár z bulváru môže pred šéfom povedať, že splnil úlohu a ja zase viem, že som v zásade nepovedal nič. Druhá vec je, že na mnohé veci ma dosť vážne upozornila a pripravila Marianna Ďurianová, ktorá sa v týchto vodách pohybuje už dosť dlho. Tá mi doslova povedala, tu sa dá, tu sa nedá, tu áno, tu viac opatrne, tu sa môže pustiť informácia, tu sa môže zneužiť, tu sa môže prekrútiť, konfabulovať. Takže jej patrí veľká vďaka. Vedel som, že to bude vážne, že keď sa objaví nový „face“ na obrazovke v dobrom čase, bude to nové sústo pre novinárov, ktorí si pomädlia ruky, že zase majú o čom písať. Čakal som teda, že niektoré konkrétne denníky a týždenníky ma oslovia a zhruba som si tak odhadoval, že koľko asi tých rozhovorov bude a čo približne sa môže objaviť. Ale že toho bude až toľko?! Rôzne fotky, všemožné ankety, 200 telefonátov denne a z toho 50 novinárov, že čo poviete na toto, ako cítite toto, ako prežívate hento, aký máte názor na toto, rozhovor raz o rodine, raz o kapele, raz o dievčatách. Naozaj mám pocit, že som nerobil rozhovor už iba pre rybársku ročenku, tak čakám, kedy sa ozvú.

O úspechu Dievčaťa za milión svedčí aj fakt, že aj nám prišli do redakcie viaceré listy, kde boli „presné“ scenáre, ako to dopadne. Mýlili sa...

- ...toto tam, prosím, napíš.

Prišiel aj zaujímavý mejl o mobile Michaely Suríniovej, že to bola platená reklama. Môžeš k tomu niečo povedať?

- Nemyslím si, že to bola platená reklama a naozaj prisahám, že o tom, čo sa tam udialo v priamom prenose v súvislosti so zásnubami, som sa dozvedel pred generálkou. Vedelo o tom možno desať ľudí - režisér, scenárista, dramaturg, nejakí kameramani, strihačka, zvukár, ktorí pripínal mikrofón snúbencovi. Teda pár ľudí naozaj nevyhnutných pre to, aby sa to dalo zrealizovať. Všetci z toho ostali značne prekvapení, naozaj o tom nikto nevedel. Miša ešte aj po prenose bola z toho úplne vyvalená, vravela mi, že nevedela, ako má v danej chvíli reagovať, aby urobila dobre. V súvislosti s telefónom sme sa tiež okamžite Miši pýtali, ako je možné, že mal Jaro jej telefón, lebo aj nám to vŕtalo v hlave. On si ho vypýtal tesne pred prenosom, keď bol za ňou na skúškach, čo nám potvrdili aj ostatné dievčatá. Zaujal ho ten telefón, chcel sa s ním pohrať a pozrieť si, aké má menu, hry a možnosti, a že ho bude mať Michaela u neho ako keby v úschove, aby ho počas prenosu nenechala v šatni.

V Rádiu Flash ide denne takmer 40 vtipov, ktoré si nahovoril. Ako to všetko stíhaš? Už pred časom si tvrdil, že si ako slepý kôň - nepoznáš prekážky...

- No a tak to aj je. Ja som stále, aj keď som bol neustále v Senci alebo v Bratislave, vždy na jeden - dva dni prišiel domov a postíhal som aj dabingy, aj rodinu, aj priateľov a stíhal som nahrať aj minimálne nové megafóry. Tie išli čerstvé a snažili sme sa trošku dopĺňať aj vtipy, ktoré išli z väčšej miery z repríz. Uvidíme, čo budeme ďalej robiť s rádiom, ale naozaj, čo bolo v rádiu treba ponahrávať, či z inzercie, reklám, alebo tie najzákladnejšie veci v súvislosti s vtipmi a megafórmi, tie sa nahrávali. Alebo som prišiel do dabingu a nahral som viacero dielov telenovely za jeden deň.

Chytilo ťa fotenie, dostal si historický fotoaparát aj pod stromček, chystáš sa kúpiť digitálny fotoaparát. Ako si sa k tomu dostal?

- Chytilo ma to možno už dávnejšie, začalo sa to tak postupne počas rôznych rodinných udalostí a dovoleniek. Zistil som, že mám zrazu potrebu niečo odfotiť, hlavne na dovolenke. Niečo vidím, niečo mi láme svetlo alebo niečo hádže dobrý tieň, skrátka niečo nezvyčajné. A ja mám zrazu pocit, že to musím odfotiť, lebo keď to nebudem mať odfotené, bez toho všetci zomrieme. Doteraz som fotil s obyčajnými fotoaparátmi, takými bežnými automatmi na film a napriek tomu boli z toho mnohé celkom zaujímavé zábery. Potom som sa začal pohybovať v spoločnosti fotografov čoraz intenzívnejšie, lebo aj v súvislosti s robotou, ktorú som teraz robil, sa poobjavovalo v mojej blízkosti veľa fotografov a zrazu som pričuchol k tomu kde, kto, čo, s čím fotí a ako fotí, videl som nejaké roboty. Dokonca ma inšpiroval aj Peter Nagy, ktorý naozaj je nielenže muzikant roky na scéne, ale tiež zrazu v sebe objavil niečo, čo mu podľa mňa celkom ide. A povedal som si, tak Peter môže a ja nie?

Nechystáš sa odsťahovať do Bratislavy?

- Boli tu minimálne také nápady zo strany televízie a tvorcov relácie, keďže sa dnes živo diskutuje v televízii o tom, čo bude so mnou ďalej a aké formáty by som mal robiť. Boli také úvahy, či nebude jednoduchšie, keď sa odsťahujem do Bratislavy, a že mi v mnohom pomôžu, nájdu mi dobrý byt a postarajú sa manželke o zamestnanie, deťom o školu. Fakt tí ľudia sú ochotní v mnohých veciach pomôcť, ale ja mám hlboko pustené korene v Prešove... Navyše si myslím o tomto meste, že je tak výnimočné a rodia sa tu tak úžasné osobnosti, že treba občas aj možno ostať tu a tu niečo robiť. Všetko sa sťahuje do Bratislavy a to je večná škoda. Keď odtiaľ všetci odídeme, či sú to výtvarníci, muzikanti, moderátori, novinári, či sú to lekári, to je jedno, ale keď všetci odídeme odtiaľto preč, kto tu bude potom robiť? Treba tu tiež robiť, aby to tu bolo fajn. A navyše Prešov je slovenský Seattle, o tom už všetci dávno vieme, že tu sa rodia muzikanti, tak tí by tiež nemali odchádzať všetci úplne preč. Vychádzať z tohto domovského prístavu občas na nejaký kšeft a všetkým vytrieť zrak a vrátiť sa domov, to je výborné. Z toho ja mám obrovskú radosť. Všade deklarujem, že som východniar, dokonca, že som Rusnák, všade o tom hovorím, všade naschvál o tom hovorím, aby ich tam v tej Bratislave všetkých roztrhlo, že som z východu, a že sa na ten východ aj vrátim. Je ale pravda, že veľmi vážne zvažujem takú vec, že si prenajmem nejaký byt v Bratislave, pretože platiť neustále hotely, ktoré sú čoraz drahšie, je finančne pomerne náročné a už to pomaličky začína byť neúnosné. Takže zatiaľ uvažujem o prenajme nejakého jednoizbového bytu, kde by som mal skriňu, stoličku, kúpeľňu a televízor. Ale nikdy nehovor nikdy, a preto ani ja nehovorím, že nikdy sa do Bratislavy s rodinou neodsťahujeme. Všetko sa raz môže stať a pravdepodobne to v mnohom záleží od pracovných ponúk, od toho ako sa to bude ďalej vyvíjať, pretože zatiaľ je to iba pätnásť minút slávy, to môže všetko o pol roka úplne skončiť a ľudia zabudnú, že vôbec nejaký Mišo Hudák robil nejaký program, ktorý mal dobrú sledovanosť. Záleží to aj od mojich najbližších, či budú s tým súhlasiť a budú chcieť, aby sme do tej Bratislavy išli, či to nebude takto jednoduchšie, či takto nebudeme viac spolu. Lenže na druhej strane, keď sa odsťahujeme do Bratislavy a keď tam už budeme všetci bývať, zrazu tej roboty bude ešte jeden a pol krát toľko ako je teraz, pretože si všetci povedia, že keď som už v Bratislave, tak ešte viac môžem robiť. Tak to by som už vôbec so svojou rodinou nebol.

(január 2005)

Foto: frenky.sk

 
30.3.2005 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 17575 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS