Čo to je za gitaru, na ktorej hráte?

„To je Gibson IS 175 z roku 1953. Je to jedna zo 110 vyrobených gitár v tejto farbe a som rád, že ju mám.“

Má už svoje roky. Treba sa o ňu nejako špeciálne starať?

„Je staršia než ja a to už je čo povedať. Tie gitary z päťdesiatych rokov sú najlepšie nástroje. Keby to bol rock´n´rollový nástroj z tej doby, tak by stál 50-, 60-tisíc dolarov, pretože je jazzový, ta stojí iba osemtisíc.“

Máte aj novšie, či stále hráte na tej jednej?

„Hrám na túto, ale mám aj šestnásť iných.“

Emigrovali ste do Švédska v roku 1979. Ako ste sa dostali do New Yorku a prečo ste vlastne odišli do zahraničia?

„Odišiel som, lebo ma lákal svet. Už vtedy som študoval klasickú gitaru s pánom Milanom Tesařom a džez u pána Karla Velebného. Naraz som mal pocit, že toho viem strašne málo a chcel by som viac. Preto musím ísť niekam, kde to vedia a aby som mohol naživo vidieť tých ľudí, ktorých som veľmi rád počúval. Uvedomil som si, že oni sem nikdy neprídu a ja ich celý život budem počúvať len z platne.“

Prečo ste si vybrali Švédsko?

„Odišiel som do Nemecka a hneď na to do Švédska, pretože tam bol jeden priateľ, saxofonista, ktorý emigroval pol roka predtým do Stockholmu. Ono to Švédsko je sympatická krajina, neutrálna, je tam veľmi dobrý džez a vždy bol, je to také mystické. Tak, ako Američania majú Indiánov, Európa má Škandináviu.“

Potom ste prišli do Ameriky, čo je zasa úplne iný svet.

„Vo Švédsku som žil päť rokov, stal som sa švédskym občanom, oženil sa, urobil som všetko, čo som mohol... Potom som dostal štipendium na Berklee Collage Of Music School v Bostone. Tam som bol rok. Moja žena študovala v New Yorku na univerzite, s Milošom Formanom, a následne som začal chodiť v New Yorku na jednu školu, kde som bol dva roky. Po tých troch rokoch USA sme sa už do Švédska nevrátili. Avšak nebolo to preto, že sme plánovali, že emigrujeme do Ameriky, ale stalo sa. Tam ide život veľmi rýchlo. Naraz som tam 21 rokov. Narodila sa mi tam dcéra, ktorá má dnes 17 rokov...“

Ako žije taký muzikant v New Yorku?

„New York je mesto, kde sa toho deje tak veľa. Keď cestujete a vrátite sa domov, trebárs do Prahy, tak sa všetci pýtajú, ako bolo, čo sa stalo, čo sa deje vo svete. A keď prídete domov do New Yorku, tak sa spýtate: O čom som prišiel?“

Teda je tam také šialené tempo.

„Je to svetová metropola, kde sa dejú také veci, ktoré sú vskutku unikátne.“

V New Yorku žije aj ďalší známy česko-slovenský džezmen Laco Deczi, jeho syn Vajco tam mal džezový klub, takže ste hádam boli v nejakom kontakte. Je tak?

„No, ja som ho vlastne vôbec nevidel, lebo on nežije v New Yorku, ale v New Heaven, čo je dve hodiny na sever od New Yorku. To je akoby ja som žil v Prahe a on v Brne.“

Je jasné, že povedať, že niekto žije v New Yorku, je asi ako povedať, že niekto žije v strednej Európe. No predsa len, obaja ste džezmeni, chodievate hrávať, Vajco tam mal klub... Takže skôr je šanca, že ste sa stretli.

„Nie, nie. Nestretli. Ja som neustále na cestách. Keď prídem domov, tak idem na prechádzku so psom... Stretol som ho raz, na jednom festivale, ale to bolo v Hořiciach. Do zahraničia som odišiel v devätnástich rokoch, a on už bol generácia, ktorá bola vonku etablovaná.“

Ako tam funguje muzikantská komunita, čo sa týka národností? Zrejme je to úplne pomiešané... Alebo fungujú také veci ako „slovanská mafia“ a podobne?

„To tam vôbec nie je. Napríklad ja sa často stretávam s Jirkom Mrázom, ktorý hral aj na troch mojich platniach. On je emigrant od roku 1969. A my, keď spolu hovoríme, tak je to po anglicky. A to nie preto, že by som nechcel hovoriť česky, ale skrátka tá džezová reč je angličtina. A človek jej ďaleko viac rozumie, než keby sme to začali prekladať do češtiny.“

V amerických prestížnych džezových magazínoch sa vraj objavujete každoročne medzi Top 10 gitaristami. Je to tak?

„Za posledných asi sedem rokov sa toto začalo diať, ale mne to ani tak nepríde, lebo tú hudbu robím veľmi dlho. Je to v rukách nahrávacích spoločností, akú robia reklamu, je to o tom, koľko človek cestuje, kde všade hrá, takže ak človek hráva veľa, ako ja, tak sa to prejaví i týmto spôsobom, že zaň ľudia hlasujú.“

Na Slovensku ste predtým hrali v Košiciach, ale veľmi často tu nehrávate...

„Hrali sme v Košiciach, asi trikrát v Bratislave. Raz hneď po revolúcii na Bratislavských jazzových dňoch, potom ešte dvakrát. Boli sme aj v Piešťanoch, na festivale v Trenčíne a teraz v Prešove. Čo sa týka Čiech, tak vždy, keď sme v Európe, zahráme aj v Prahe. Často hrávame aj v Brne, Českých Budějoviciach, Plzni... Teraz sa to nejako rozrastá, chystáme sa trebárs do Českého Těšína na nejaký festival.“

V New Yorku kde hrávate najčastejšie? Máte nejakú stálu scénu?

„Najčastejšie hrávame v jednom pube, ktorý sa volá Bar 55. Tam hrávajú len gitaristi.“

Na javisku ste sa ukázali aj ako dobrý rečník, ktorý bavil publikum. Tie preslovy boli spontánne, alebo ich máte naučené?

„Viete, keď človek to robí celý život, tak hranica medzi tým, čo je spontánne a čo nie je tak úplne spontánne, ale čo si vopred premyslí, je veľmi tenká. Presne ako v džeze. Niekto príde za mnou a sa opýta, či hrám naučené veci, alebo improvizujem. Odpoveď je: Áno, improvizujem. Ale študujem to 35 rokov. Takže je to úplne to isté.“

Čo by ste robili, keby ste neboli gitaristom?

„Hm, tak by som bol asi kuchárom.“

Prečo?

„Keď som začal asi pred 12 rokmi jazdiť do Talianska, a sme tam naozaj často, tak naraz tiahnem k tomu jedlu. Som už starší, mám 46 rokov, a vidím, že to jedlo je skoro tak silné ako hudba. Človek musí ustriehnuť veľa vecí, aby sa nepokazilo. Ja varím tak, že si pustím dobrú hudbu, otvorím dobré víno a dobrú kuchársku knihu. Varenie ma veľmi baví.“

(november/december 2006)

Foto: Frenky

Viac o festivale Jazz Prešov 2006:
http://www.frenky.sk/?c=12&id=435

Laco Deczi: http://www.frenky.sk/?c=12&id=302