Pred vyše siedmimi rokmi začala ťažkým folkom á la Nerez. No nikdy sa nebránia experimentom - ľudovkám (i ruským) či aj popovým hitovkám. Postupne vyhrávala jedno folkové ocenenie za druhým, aby sa pri druhom albume Pod božími oknami úspešne vymanila spod tejto (priveľmi zväzujúcej) škatuľky. Dnes je trendy, etno a world music letí a ľudovkový sound Hrdzi pristane.

Pripomienkou na folkovú minulosť je len krásna pieseň Jarná (mimochodom, Gibarti a spol. mali na samom začiatku svojej kariéry aj Jesennú) - ide o veľmi príjemnú melódiu, ktorá sa ozaj vymyká z bežného repertoáru. Ten začne titulnou skladbou, ktorá patrí medzi najvydarenejšie (najmä textovo) na albume. Názov Pod božími oknami znie gospelovo, ale je to o inom (Hej, heja, hej, vraj sa tu čas zastavil/Hoj, hoja, hou, pod božími oknami). Pieseň je jedným z adeptov na ďalší singel (po Na horách býva), spolu so spoveďou dievčaťa, pre ktorú v dedine neostal súci mládenec A tam hore dve jablone.

Povinnou výbavou dnešných etno-úderiek sú coververzie ľudových pesničiek. Tie mala Hrdza aj na predošlom CD Muzička, teraz to bolo priam povinné jazdy. Paradoxné však je, že autorské pseudoľudovky znejú lepšie než prerobené piesne. Ket ja na Toriše noški umivala má síce úplne vynikajúci hudobný podklad, ktorý však brzdí (v tomto konkrétnom prípade, inak to neplatí) nevýrazný spev. Mimochodom, ktovie, čo na tejto ľudovke muzikanti vidia, po svojom ju spracovalo na nové CD aj džezové AMC Trio.

Ďalšia prerábka - A ponižej Keľemeśa, Kolčova - sa tiež dá počúvať, ale kto ju počul Slava (Gibatiho, lídra Hrdze) hrať a spievať naživo a trikrát rýchlejšie, tomu sa albumová verzia pozdávať nemôže.

Lepšie sú na tom pseudoľudovky, na ktoré aj viac sedí spev Veroniky Rabadovej. World music v pravom slova zmysle je zastúpená piesňou U koso de odag, svojou atmosférou tak trochu nadväzujúcou na Húlaka libida z prvého CD, typickou Gibatiho „pijanovkou“ je Zbojnícka a obzvlášť vydarená je pieseň Povedzže mi, mamo, ktorú autorsky dodala Líška.

Medzi slabšie okamihy patrí morytát Červené vínečko. Zaujímavým prípadom je pieseň Pôjdem ja robiť do Ameriky. Túto tému rozobral aj Edo Klena, no vyznieva to tak, že väčší nadhľad mal predsa len Gibati.

Devízou Hrdze je, že aj keď spieva o veciach zdanlivo vzdialených mestskému človeku, je to hodnoverné a uveriteľné. Hrozba, že sa začne štylizovať do pozície „ľudovkárskej“ kapely sa nenaplnila. Našťastie. Pomáha k tomu aj slušný zvuk cédečka. Solídne sú aj záverečné remixy.

Hrdza je tu a má potenciál preraziť na úplnú špičku. Je ľudová, ale nie je to hudba šoférov autobusov. Nebojí sa exprimentovať, ale ani zbytočne neexperimentuje. Je to príjemná muzička, ktorá nenaštve a občas pri nej aj zamrazí. Konečný rezultát: Prvý album vydaný vo veľkom vydavateľstve sa jej vydaril.

(január 2007)

Linky:

Hrdza – Od folku k world music: http://www.frenky.sk/?c=12&id=433

Hrdza hrala väzňom v base: http://www.frenky.sk/?c=12&id=403

Hrdza - princíp mačky a psa: http://www.frenky.sk/?c=12&id=65