dnes je Piatok - 29. marec 2024 - Miroslav | zajtra Vieroslava

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Rebelant Dušan Očkovič

Dušana Očkoviča poznajú Prešovčania ako nezničiteľného bohéma. Odmala bol rebelantom a nezmenilo sa to dodnes, hoci má 49 rokov. Nie je to imidž, ale skutočný život, čo môže potvrdiť azda každý, kto s ním prišiel do kontaktu. Očkovič, alias Oko (alebo tiež Očko, Očný...), patrí medzi najlepších maliarov z výtvarníckej liahne - Prešova. Napriek tomu, že nemá akademické vzdelanie, sú jeho diela medzi rešpektované a vyhľadávané. Jeho životný príbeh je však plný záhad. Pokúsili sme sa ich poodhaliť...

Solitér?

Očkovič je svojrázny výtvarník, ktorý nevyhľadáva plenéry, vystavuje zriedkavo, kašle na publicitu a je s ním vraj ťažká reč. Zďaleka však nie je vlkom - samotárom, hoci sa tak na prvý pohľad javí. Naopak. Aj výstavy organizoval poväčšine s rovesníkmi Tomášom Klímom a Ferom Vaškom, prípadne sa občas zúčastňoval spoločných výstav.

Kým v minulosti bola Okova výstava v Prešove udalosťou, v poslednom čase sa to zmenilo. Na sklonku minulého roka mal obrazy dokonca v štyroch prešovských galériách naraz. Vrátane Šarišskej galérie, kde „nevisel“ desať rokov. „Dokonca som tam mal akt, “ s neskrývanou hrdosťou hovorí Oko, ktorý chystá ďalšie prezentácie, napríklad výstavu grafík nazvanú Hard Art.

Prečo sa situácia s výstavami zmenila až teraz? „Zistili, že je to kvalita. Nevznikla sama od seba, sú to roky práce. Vyše 35 rokov, takže z toho po dlhšom čase muselo vyjsť. Každý deň sa učím. A robím si aj zo seba srandu, neberiem sa, že ´dyk, umelec´. Pre mňa je tvorba skutočná potreba, kyslík.“

Nevesta na úteku

Ku grafikám sa dostal náhodou. „Našiel som si novú frajerku, ktorá mi doniesla počítač, ktorý som nevedel ani zapnúť. Potom ma opustila a ostal mi len počítač. Začal som sa pohrávať s grafikami, nemohol som spať. Na grafikách robím stále, kým mi schne farba na obrazoch.“

Grafík má dnes vyše sedemsto a robí ich upravovaním fotografií, ktoré si nafotí. S tou frajerkou to bolo komplikovanejšie. Dnes je totiž jeho manželka. Volá sa Andrea a má 23 rokov! Zobrať si ju nebolo ľahké. Prvý pokus nevyšiel, nevesta mu ušla.

„Zľakla sa, spanikárila, mala strach spadnúť do jamy levovej. Už ráno vypadla, kým som bol v robote nebolo jej. No hneď v pondelok sa prišla ospravedlniť a o týždeň vo štvrtok už svadba bola, “ spomína ženích.

Mimochodom, chceli sme vtedy prísť na svadbu, avšak obrad bol vybavený po desiatich minútach a novomanželov sme zastihli v blízkej reštaurácii so svadobnými hosťami, ergo dvoma svedkami. V tom podniku ani len netušili, že tá štvorica pri stole je svadobná hostina. Získali sme však aspoň vcelku unikátnu fotku...

A ako spomína na tieto krušné chvíle mladá pani Andrea? „Vždy som si hovorila, že sa nikdy v živote nevydám. Potom sme sa rozprávali o svadbe a on povedal, že sa vezmime hneď teraz. Tak som sa zľakla a ušla som. Zakrátko som si to však rozmyslela. A ako sa mi s ním žije? Kráľovsky!“

„Pocta“ od ŠtB

O Očkovičových študentských časoch na košickej ŠUP-ke (Škola umeleckého priemyslu) sa tradujú historky. Patril do partie rebelov, ktorá mala na škole nejeden malér. Dnes sú to uznávaní páni. Sochár Jozef Kužidlo, fotograf Rudo Prekop, básnik Erik Groch či pastor Daniel Pastirčák („On bol z nás najväčší a absolútny ateista, “ dopĺňa Oko).

„Všetko to bola slušná forma vyvádzania. My sme nepili a nebili sa, “ zdôrazňuje Očkovič. Aj keď ŠUP-ka bola na pomery komunistickej totality pomerne liberálna škola, jej študenti v roku Charty 77 pocítili tlaky Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Najmä keď im zavreli výstavu v košickom E-klube.

„Keď som tam prišiel, bolo všetko prelepené páskou, zapečatené a na to bola pečiatka Zboru národnej bezpečnosti. Pýtal som sa, čo to je? Myslel som, že niekto vykradol výstavu.“ Bolo to inak. Výstava bola zakázaná, hoci išlo o práce stredoškolákov.

„Dôvod bol vraj ten, že to nie sú naše obrazy, ale obrazy umelcov z Prahy, ktorí mali zákaz. Hovoril som si, maturitu mám za sebou, takú pochvalu som nečakal, som národný umelec... Zmaturoval som až o rok. Dana Pastirčáka vyhodili zo školy a ostatným totálne sťažili štúdiá, “ vraví Očkovič s dodatkom, že na papieri o zrušení výstavy nedostali nič.

S (vtedy ešte) neukončeným stredoškolským vzdelaní nastúpil na oddelenie reklamy v podniku Nábytok s platom 870 korún. A to už mal za sebou vyhadzov z Prioru, po tom, čo na neho prišiel zo školy negatívny dvojstranový posudok.

Trojky zo správania

Vo štvrtom ročníku odmietli Očkovič a spol. stužkovú. Mali ju teda za trest. Nie klasickú, ale každá trieda si musela pripraviť desaťminútový kultúrny program na slávnosť odovzdávania stužiek v košickom dome ROH.

„Uvažovali sme, ako s nimi vy... Vyšli sme na pódium s červeným transparentom s nápisom 'Desaťminútový program 4. A', len tak sme stáli pod ním, niektorí si zapálili, všetci mlčali a nesmiali sa. Stalo sa to, že to malo obrovský úspech, tak sme dali prídavok. Pomaly po jenom sme prichádzali, potom sme sa chytili akože rúčky na autobuse a spoločne sme odkráčali. Riaditeľ bol zelený, ale diváci sa bavili, tak sme dali druhý prídavok - spevokol. Na pokyn dirigenta, ktorý ukazoval len hlasno, alebo tichšie, sme začali všetci spievať a hrať na nástrojoch. Každý spieval to svoje, a nástroje používal každý zásadne také, na akých nevedel hrať. Najviac sa odviazali tí najslušnejší žiaci.“ Úspech to malo, výsledný rezultát však znel: trojky zo správania pre organizátorov tohto happeningu.

Z vojny cez hlavu

Očkovič absolvoval márny pokus dostať sa na Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe. Talentovky na UMPRUM boli totiž skôr než vysvedčenie (štyri päťky plus trojka zo správania). Aj keď talentové skúšky zvládol, s takýmito známkami, posudkom a zakázanou výstavou nemal šancu. Išiel na vojnu.

„Narukoval som v Sokolovských kasárňach v Prešove, teda som to mal cez ulicu. Ako mnoho ľudí som si vybavil modrú knižku cez hlavu a potom ma už čakal veselý život v Prešove plný omylov a nálezov.“

Trikrát a dosť!

K bohémskemu životu patrí aj alkohol a ženy. Ani jedno z toho sa Okovi nevyhlo. „S alkoholom som nemal problémy, viem si to ukontrolovať. Či vediem bohémsky život? Bohémsky hej, ale to nie je len furt alkohol. To je aj dobrá kniha, “ usmieva sa výtvarník, ktorý je aj vášnivým čitateľom. Kedysi aj písal.

Verš z jeho prvej básne znie: „A potom vrátiť sa späť/dopi fľašu vína/a tušiť v tej hmle prapodstatu veci“ Ale nie o tom sme chceli...

Očkovi sa ženy nevyhýbali. Sám bol predtým dvakrát ženatý. „Trikrát a dosť! , “ hovorí Očkovič. Má jednu dcéru a v druhom manželstve sedem rokov vychovával inú dcéru, ktorej otcom bol istý známy prešovský herec. „Bola to dobrá skúsenosť.“

Na otázku, či chce mať s novou manželkou dieťa, odpovedá: „Neviem.“ Zatiaľ sa spolu starajú len o kokeršpanielku Kiru. Manželstvo mu však navidomoči prospieva. „Vždy som maľoval, ale teraz tvorím oveľa viac. Mám zázemie. Som rád.“

Hľadanie hermafrodita

O svojej manželke hovorí, že je „inšpiratívny a hravý človek“. Veľmi ho zaujala. Zobrazil ju na niekoľkých aktoch, podobne ako predtým iné ženy. Pripúšťa, že Andrei jeho predošlé obrazy žien možno prekážajú, ale „učí sa, aby jej to nevadilo“.

Žena zo seba podľa neho musí vyžarovať niečo výnimočné. „Nemá to byť moderátorka z Markízy, ale človek. Každá žena musí mať v sebe aj malý kúsok chlapa a nemala by to skrývať...“

Pri týchto slovách nám nevdojak zišla na um jedna predvernisážová tlačovka, o ktorú Dušan Očkovič zjavne nestál. Na väčšinu novinárskych otázok autor odpovedal iba konštatovaním, že hľadá hermafrodita. Asi na tom niečo bude, hoci vtedy sa zdalo, že sa snaží len všetkých znechutiť...

Nadoraz

Dušan Očkovič je známa prešovská figúrka. Má rád Járu Cimermana, na ktorom mu vyhovuje tenká hranica medzi realitou a fikciou. Aj svoj život považuje za taký. Je plný paradoxov. Športoval, ale nemal rád kolektívne športy. Vyznával skôr lyžovanie, tenis, ešte donedávna ho bolo vídať na kolieskových korčuliach, ktoré dnes zamenil za bicykel. Pritom, ako sme spomenuli, skutočným solitérom nikdy nebol.

Kamaráti sa s viacerými výtvarníkmi, pričom je považovaný za ťažkú povahu. „Nemyslím si to, Myslím, že som prístupná povaha, “ oponuje. Nedosiahol akademické vzdelanie, no získal si uznanie, na domácich aj na zahraničných výstavách. Nevyhľadúvajú ho len galérie, ale najnovšie napríklad maľuje sériu obrazov miest pre hotel Carpe diem.

Čím si teda vzbudil rešpekt? „Trpezlivosť a robota. Nič iné. Starší mi hovorili, že nikto sa nebude pýtať, aké som mal podmienky, ale čo si urobil. Tak to je. Ja som maľoval aj na žúroch...“ Život si Dušan Očkovič vychutnáva. Aspoň to tvrdí. Zároveň potvrdzuje, že dodnes všetko robí nadoraz: „Inakšie to nemá význam.“

-

Kazateľ: Oko mal vždy slabosť na mladé dievčatá

Kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastričák považuje Dušana Očkoviča za jedného z so svojich najlepších kamarátov z minulosti. „V období, kedy som študoval v Košiciach ŠUP-ku, tak Dušan Očkovič patril do okruhu mojich asi piatich najbližších priateľov. Ďalší bol Cuco - Jozef Kužidlo, riaditeľ ŠUP-ky, Rudo Prekop, vedúci katedry fotografie v Prahe, Dušan, Erik Groch, básnik...“

Hovorí, že na škole toho zažili dosť. „Pri všetkom, čo sme možno aj smiešne, hlúpe porobili v tom čase, stále spomínam na to ako na úžasnú dobu. Bolo to počas komunizmu a my sme sa vtedy cez našu lásku k umeniu vedeli vzbúriť proti tomu systému. Urobili sme zopár výstav na internáte Vysokej školy ekonomickej. Tú poslednú policajti zatvorili, zapečatili, nás volali na výsluchy, mňa aj vyhodili zo školy, oni všetci dostali trojky zo správania... Tie obrazy oni zobrali a bolo to také komické, že keď ich niesli, zástupkyňa na ne hádzala plachtu, aby to žiaci v škole nevideli.“

Dnes sa spolu nestretávajú. „Vždy keď prídem do Prešova, pýtam sa rodičov, či niečo o Očkovičovi nepočuli, ale nemáme kontakt...“ Oženil sa, oznamujeme D. Pastirčákovi. „Áno? Tak ho veľmi srdečne pozdravujem.“ S mladou nevestou. „Tak on mal vždy slabosť na dievčatá, odkedy ho poznám. Rád by som sa s ním stretol, “ hovorí pastor, ktorý si ochotne zaspomínal aj na ďalšie zážitky zo strednej školy: „Krásnu vylomeninu sme urobili na začiatok nového školského roka. Previnením na škole by bolo prísť v rifliach, dlhé vlasy boli zločinom, stále sme pre to boli pranierovaní. Na umeleckej priemyslovke som nemal lepšiu známku z chovania ako dvojku. Zväčša to boli trojky a potom ma vyhodili. Teraz som farár, čo je tiež možno zaujímavé. Vtedy pred začiatkom roka sme si povedali, že dobre, vyhovieme týmto pravidlám a Cuco, Dušan a ja sme sa rozhodli, že cez prázdniny si zarobíme a necháme si ušiť obleky ako z filmu Podraz z 30. rokov. Dlhé saká, široké nohavice, klobúky... Zarobili sne si tak, že pre Strojstav sme do zasadačky maľovali veľké obrazy, ktoré boli celé proti strojom a civilizácii. Boli na nich stroje požierajúce deti a podobné výjavy a oni si to normálne zaplatili a dali do kancelárie. Neskutočné. Nechali sme si teda ušiť tie obleky, nahodili klobúky, cigary, karafiát a keď boli všetci nastúpení a postavil sa tam aj riaditeľ, tak sme vyšli spoza rohu a riaditeľ, súdruh Hanák, skoro dostal infarkt. Niektorí to však zobrali. Profesor Jeník prišiel za nami a hovorí: 'Chlapci a kde máte obrnený voz? ' Zúčastnil sa teda na tom žarte. Všeličo sme porobili...“

(vyšlo v apríli 2007)

Foto zo svadby: Frenky

 
14.5.2007 | Pridal: Michal Frank | Haluze | čítané: 22742 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS