PREŠOV. Vilém Čok sa s kapelou Bypass nedávno predstavil na koncerte v Prešove. Po ňom vznikol nasledujúci rozhovor, v ktorom Vilém prezradil aj informácie zo zákulisia „takzvaného“ Pražského výběru 2.

Začnime hneď zostra. Čo hovoríte na Pražský výběr 2? Na tie spory a na to, že ho Kocáb nanovo založil pod touto hlavičkou?

„Čím ďalej, tým viac sa mi ukazuje, že to bol naozaj kalkul. Je totiž úplne iná skupina. Typ hudby, ktorý tí ľudia vytvárajú, nemá s Pražským výběrom nič spoločné. Takže z toho vyplýva, že účel je jediný, zachovať si meno, aby dokázali pretiahnuť fanúšikov starého Výběru k sebe. Je to vyložene kalkulatívny ťah. Keby sa k tomu postavili čelom, ako chlapi, tak by sa volali inak. Bolo by to čestné, lebo je to iná hudba a iná kapela.“

Prečo vlastne nedošlo k dohode medzi Pavlíčkom, vami a Kocábom?

„Paradoxom je, že k dohode došlo. Išlo o to, že komunikácia bola nemožná a jediný spoločný činiteľ, ktorý by to dokázal sceliť, bol Václav Havel. On bol akceptovaný ako zo strany Pavlíčka, tak aj Kocába. Uskutočnilo sa teda stretnutie a tam sa dohodlo, že Michael Kocáb si urobí svoj extra projekt. Budú to jeho piesne, ktoré bude hrať s nejakou skupinou, s nejakým názvom. Z tejto 'nejakej' kapely naraz vznikol Pražský výběr 2“ .

Nehrozí už dnes, že by sa dal dokopy starý Pražský výběr?

„To, čo urobil Michael Kocáb s Klaudem Kryšpínem, bola normálne zlodejčina. Ukradli nám know-how, ktoré sme budovali 26 rokov. A to bez akéhokoľvek upozornenia.“

Kocáb sa sťažoval na Pavlíčka, že stále bol zamestnaný niečím iným, písal muzikály a vás do nich ťahal.

„Ak mám byť nestranný, musím povedať, že je to tak. Začnem však zoširoka. Uvedomte si, že sme museli mať ďalšiu obživu. Možno vás to bude šokovať, ale Pražský výběr nás v žiadnom prípade nemohol finančne zabezpečiť. Azda Klauda Kryšpína, ktorý nemal rodinné záväzky a býval u rodičov. Dohodli sme sa, že prvý rok po reunione (2003) budeme len skúmať terén, hrať staré veci a sondovať, či nás ľudia ešte berú. Druhý rok sme začali skúšať a tam sa ukázalo, že Michal Pavlíček nestíha. V treťom sa to vystupňovalo a aj ja som potom musel začať zarábať na zloženky. Bol tam aj ďalší faktor, nemenej dôležitý. Ukázalo sa, že spoločná tvorba nových piesní je skoro nemožná. Na skúškach, kde by iná kapela spravila pol CD, sme dokázali urobiť jednu, aj to spornú. Takže bol tam aj problém s časom. To však nikoho neoprávňuje k tomu urobiť ostrý rez bez akýchkoľvek upozornení. Bolo to fakt zlé. Zlý ťah, ktorý sa im, ako sa ukazuje, vypomstil. Starí fanúšikovia s nimi jednoducho nešli.“

Vy ste si tiež spravili vlastný projekt Bypass, s ktorým obchádzate klubové koncerty. Kapela ide, je plná energie. Ako ste s ňou spokojný?

„Bypass fungoval ešte pred reunionom Pražského výběru v roku 2003, takže to nie je nejaký trucpodnik. Dôležitá vec je, že som odložil basu. Veľa ľudí mi vravelo, že na to spevácky mám a že by bola škoda to nevyužiť.“

Čo je ťažisko u vás? Bypass, alebo muzikály, alebo niečo iné?

„Muzikály v žiadnom prípade! To je len niečo, čo ma živí. Ja proste musím mať niečo svoje - hudba, ktorú robíme s Bypassom, je nezávislá, nepodriadzuje sa žiadnym komerčným tlakom a to je obrovská devíza. Za ňu ale musíme zaplatiť daň, že každý z nás musí mať aj iné projekty, na ktorých zarobí nejaké peniaze, aby sa mohol venovať tomu, čo chce. Nezávislosť v dnešnej dobe je veľmi cenná, ale musí byť niečím vykúpená...“

Aj tento koncert bol trochu prierezom vašou kariérou. Ako vy s odstupom čau vnímate skupiny, v ktorých ste pôsobili? Začnime Zikkuratom, projektom dodnes kultového charakteru, jednej z prvých tunajších punkových kapiel, ktorá pritom možno až tak punková nebola... Bol to pre vás aj odrazový mostík do Výběru.

„Keď sme hrali so Zikkuratom na parníku, tak nás videl Kocáb s Pavlíčkom. Práve zháňali basistu a videli tam magora Čoka, čo by mohol vyplniť dieru po Soukupovi, ktorý odišiel ku Gottovi. Je pravda, že Zikkurat bol jednak dosť kultovou kapelou, ale v undergroundových kruhoch. Teda šuškandou, čo však v dobách komunizmu znamenalo veľa. Meno Zikkuratu sa šírilo, ale Výběr bol predsa len profesionálny. Mal som potrebu ísť ďalej a nechcel som hrať len na polozakázaných koncertoch. Preto som tu ponuku prijal.“

Paradoxne sa neskôr zákazy nevyhli ani Pražskému výběru. Ešte však k Zikkuratu, z toho obdobia prežila pieseň Na Václavskom Václaváku (vtedy znela úplne inak), ale boli tam aj iné, zabudnuté perly. Napríklad Jez hodně banán.

„Tento song bol taký happening. Dve tretiny repertoáru Zikkuratu vychádzali v podstate z peciek anglických a amerických punkových kapiel, ako Sex Pistols, či Damned. Mimochodom, teraz sme sa skontaktovali s Damned, aby sme mohli prevziať ich pieseň New Rose, s českým textom.“

Pražský výběr. To bolo najslávnejšie obdobie, ale aj takpovediac najsínusoidnejšie. Čo vám dal a vzal?

„Dal mi kvantum skúseností, ako sa v tomto biznise zorientovať a pohybovať. Vzalo mi to súkromie. To je z veľkej časti preč. Z veľkej časti mi vzalo aj manželstvo. Lebo manželke som povedal, že prvá bude hudba a potom až ona. S tým sme sa brali a je s tým zmierená. To je jeden z dôvodov, prečo som so svojou ženou už 27 rokov.“

To vážne?

„No. Je to neuveriteľné. Ľudia nechápu, ale je to tak. Je to sila.“

Asi teda pomohlo, že ste si určili na začiatku pravidlá.

„Pravidlá sú dôležité v každom vzťahu a treba si ich ujasniť na začiatku, aby si partner uvedomil, ako sú karty rozdané.“

Sen každého novinára, bezbolestne odbočiť od hudby ku súkromiu, ale aj tak sa vráťme k muzike. Ďalšia vaša zastávka bola v metalovom Mopede, ktorý nie je tak známy, zato slúžil ako odrazový mostík pre viacerých muzikantov.

„Mne osobne Moped pomohol vo fázi, keď bol Výběr zakázaný a keď som nevedel čo so sebou. Uvažoval som vtedy dokonca aj o tom, že prestanem hrať. Moped ma podržal, hral som v ňom dva roky to obdobie bolo úspešné. Išli sme dosť hore, jediná blbá vec je, že nás donútili ísť na sokolovský festival, kam sme nechceli. Vyhrážali sa, že nás zničia, tak sme tam nakoniec museli. To bola taká blbá vec, ale inak sme hrali nekompromisne a o svojom. Ľudia na nás chodili, mali sme 'našlápnuto'. Keď bol Moped na vrchole, dostal som lano zo znovuobnoveného Výběru a naša dohoda v Mopede znela, že ak sa niekedy Výběr podarí znovu vzkriesiť, vrátim sa k nemu.“

Pomedzi to boli iné veci, Stromboli, či známa pieseň s Kornom, ale potom prišiel koniec 80. rokov a Nová růže. Bol to veľmi nádejný projekt, no nakoniec skončil. Ako si naň spomínate dnes?

„Bola to strašná škoda, že Nová růže skončila. Kapely sa rozpadajú z dvoch dôvodov. Buď pre názorové nezhody na štýlovosť a tvorbu, alebo pre peniaze.“

Tam bolo asi oboje.

„Bohužiaľ, áno. Aj preto vznikla moja prvá sólová platňa Delirium tremens, keďže som mal veľký a nevyužitý potenciál pesničiek. Ja som ten materiál považoval za kvalitný. S tým súhlasili aj spoluhráči v kapele, okrem Otu Baláža. Ten tieto songy nechcel akceptovať. Za tento sólo album som potom získal Zlatú platňu a prakticky sa ním odštartovala moja sólová dráha. Ota to nejakým spôsobom neuniesol, a založil si trucpodnik BSP (Baláž - Střihavka - Pavlíček).“

Zaujímavé je, že v tom období boli tri kapely určené podobnému publiku - Lucie, Žentour a Nová růže. Žentour a Nová růže zakapali a Lucie sa rokmi stala megahviezdou. Vnímate to tiež tak?

„Áno. V rámci štýlu boli tieto tri kapely podobné a trúfam si tvrdiť, že keby Nová růže vydržala a preklenula to krízové obdobie nezhôd a finančných problémoch, tak mohla tvrdo konkurovať Lucii. Žiaľ, nestalo sa to, rýchlo sme skončili.“

S ktorou hudobnou partiou ste sa cítili najlepšie?

„Ako sa to vezme. Najlepšie obdobie, čo sa týka návštevnosti, bol Pražský výběr. Ale na srdce je Bypass.“

Títo spoluhráči sú od vás trochu mladší. Rozumiete si?

„Určite. Nechcem mať najatých muzikantov, ale chcem, aby videli do mechanizmu, ako kapela funguje, do financií, manažmentu, všetkého. Nemám problém. Niekto hovorí, že títo muzikanti sú deti. Ja si to nemyslím. Skôr žijú na inej vlne, majú svoj špecifický humor, sú drsní, ale v jadre sú bezvadní, krehkí, srdcovo čestní.“

Určite ste zachytili kapelu Pražská šunka, ktorá mala pesničku, kde speváčka spieva, že chce zviesť Vildu Čoka. Pamätáte sa na to?

„Áno, to dievča mi volalo a pýtalo sa ma, či mi to nevadí, že tá pesnička vznikne a či to môže urobiť. Mne to samozrejme vôbec nevadilo. Dokonca sme sa párkrát stretli. Bola to 'príma holka', mala pseudonym Anděla Pekelná.“

A splnilo sa jej to želanie, o ktorom spievala?

„Nie. Samozrejme, na sex nedošlo (smiech).“

-

PROFIL

Spevák a basgitarista Vilém Čok (1961) patrí k najvýraznejším zjavom československej hudobnej scény.

Má manželku Janu a synov Michala a Filipa.

Prezývky: Willibald, Vilda, Vilčo, Vilča, Čokíno

Objavil sa v skupinách:
Zikkurat, Pražský výběr, Moped, Stromboli, Nová růže, Delirium, Vilém Čok & Bypass

Zahral si v muzikáloch Jesus Christ Superstar, Krysař, Pěna dní, Kráska a zvíře, Mrazík, Johanka z Arku, Excalibur, Angelika, Golem.

Objavil sa tiež na filmovom plátne v tituloch V žáru královské lásky a Pražákům těm je hej.

S Pražským výběrom vydal tri radové albumy, so Zikkuratom jeden, so Stromboli jednu 2LP, s kapelou Nová růže dva a sedem sólových albumov. Podieľal sa však aj na mnohých iných hudobných nosičoch.

Chystá nové CD Černoška s obrovskejma kozama.

Foto: Frenky

(apríl/máj 08)

• 
• 
•