Príbehy z prdiaceho pralesa z pera Štefana Chrappu sa stali medzi deťmi priam kultovou knižkou. Smejú sa takmer po každej vete, podobne ako pri básničkovej knižke Havinkovo hovienko. „Kamarát má synka, takého malého zlostníka, ktorý nechcel čítať. No a ten kamarát mi hovorí, že Pišta, malý furt o tých hovienkach točí, skús mu niečo vymyslieť. Tak sme mu napísali také básničky, náš bubeník ich ilustroval. A bola to prvá knižka, ktorú malý špunt prečítal. Pre nás to bolo povzbudením a vznikli Príbehy z prdiaceho pralesa. Je to taká didaktická pomôcka, “ pousmial sa Š. Chrappa, známy aj ako Pišta Wilson, ktorý už chystá pokračovanie „havinka“.

Pracuje ako literárny vedec

V civile sa tento všestranný človek venuje literárnej vede na katedre slavistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Jeho doménou sú hlavne slovensko-poľské literárne vzťahy a teória prekladu. V detských knihách píše o „prdiacom pralese“ či „hovienkach“ v jeho textoch pre kapely Čad a Vandali sa občas vyskytujú vulgarizmy. „Ak sú vulgarizmy zle použité, sú neestetické. Ak sú dobre použité, na svojom mieste, tak je to v poriadku. Pokiaľ sa vulgarizmus použije tak, že niekoho ponižuje, s tým absolútne nesúhlasím. Keď sa však používa ako citoslovce alebo častica, tak s tým problém nie je. lebo je to iba ďalšie slovo, ktoré okoreňuje tú polievku jazyka. Keď ju ale prekoreníš, tak sa nedá jesť.“

Čad je syn, Vandali dcéra

Okrem literárnej tvorby sa Š. Chrappa venuje aj hudobnej. S kapelou Vandali hrá melodickejší rockenroll, s Čadom extrémne tvrdú hudbu: „Mávali sme aj spoločné koncerty, ale nesedelo to atmosférou. Vandali sú takí radostnejší, Čad skôr agresívny. Vzniklo to tak, že Čad fungoval dlho, ale všetci počúvame aj iné kapely, aj punk, aj starú muziku, československé šesťdesiate roky a povedali sme si, že by to chcelo čosi radostnejšie.“ Má radšej Čad či Vandalov? „Podľa toho, ako kedy. Je to tak vyrovnané. Veď sú to obidve naše decká. Vandali sú možno také dievčatko a Čad je taký ten starší, naštvaný a stále vzbúrený chlapec.“

O skupinu Čad sa v poslednej dobe zdvihla vlna záujmu. Väčšinou ju označujú za metal, hoci je to predsa len čosi iné. „Ono to v podstate má s metalom máločo spoločné. Je to rýchly, agresívny punk s hardcorovými prvkami. Na druhej strane, niektoré odnože metalu vychádzajú z punku. Napríklad thrash metal alebo grind core. My sme to už dávno nazvali rip core. Trhacie jadro. Čiže to je štýl, ktorý sme vymysleli, a ktorý sa vyvíja, “ povedal protagonista Čadu a dodal, že pre „niekoho, kto tieto štýly až tak nerozoznáva, to môže byť pokojne aj metal“.

Ako reagujú kolegovia? „Dobre. Akceptujú to. Každý má nejaké úchylky, nejaké takéto úlety, tak za tie roky si už hádam zvykli. Aj keď niekedy to dostanem dosť citeľne najavo, že nie je to to, čo by sa malo robiť. Ale to sú zase ľudia, ktorí sú úplne obmedzení...“

Jeho najnovším počinom je kniha Skutočný človek, ktorá je životopisom slovenského misionára - saleziána, ktorý pracoval v Indii. Sám sa netají tým, že je kresťan, hoci na hudobnej scéne, v ktorej sa pohybuje, je to skôr rarita. „Za tie roky už si ľudia aj tak nejako zvykli, že to je Pišta, ktorý furt hovorí o náboženstve a podobne. Veľkosť punkovej scény je v slobode, že sa môžem slobodne vyjadriť, že áno, som kresťan, “ dodal Štefan Chrappa.

Fotoreportáž: http://www.frenky.sk/clanok/742/fotoreportaz-cad-_dobytci_mor-_terminus.html