frenky.sk

https://www.frenky.sk/clanok/1215/lahka_muza_je_35_rokov_na_scene-_gudrun_produkuje_aj_poetku_rachel_noa.html

Ľahká Múza je 35 rokov na scéne, Gudrun produkuje aj poetku Ráchel Noa

35 rokov Ľahkej Múzy na hudobnej scéne a kniha Havran v kávomate, súvislosti, o ktorých sme si poriadne pohovorili s líderkou kapely Gudrun.

Gudrun
Gudrun
Prvý rozhovor som robil so speváčkou Gudrun z Ľahkej Múzy v roku 2006. Odvtedy ubehlo 13 rokov, a veľa sa zmenilo. Čo sa nezmenilo je to, že Ľahká Múza je stá unikátnym zjavom stredoeurópskeho undergroundu. Na scéne je nepretržite 35 rokov.

Ľahká múza je na hudobnej scéne nepretržite 35 rokov. Nie je to veru stredný prúd, kam by si Ľahkú múzu zaradila? Aké je jej miesto na slovenskej hudobnej scéne?

Po 35 rokoch je jasné, že Ľahká Múza, ako nadžánrová experimentálna kapela, je mimo akékoľvek monolitné scény, či prúdy. Jediné čo platí, že to rozhodne nie je mainstream, ani „alternatíva“ čakajúca na vlak aspoň malého hudobného biznisu. Špecifickosť spočíva v odkaze, že aj v tomto storočí ešte žijú umelci, filozofi a bohémovia.

Tak poďme trošku bilancovať. Aký bol bezprostredný impulz na vznik tejto kapely? Je dosť originálna na to, že by ste si povedali trebárs – chceme hrať ako Depeche Mode (dosadiť si možno hocičo Metallica, Sex Pistols...). Ako to bolo u vás?

Tak v prvom rade v dobe vzniku (1984) chcel mať každý mladý punker svoju kapelu. U nás to nebolo iné, ale nemali sme vzory v tom zmysle, že teraz ideme niekoho vykradnúť a tváriť sa, že je to naša tvorba. Samozrejme prvotiny niesli ducha postpunku a new wave, ale už vtedy sme do toho dali niečo svoje. My sme všetci mali hudobné vzdelanie, a tak by sa nám len tri akordy dávali dosť nepresvedčivo(úsmev). Ale zase sme ponechali odkaz punku v našom vnútri na stálo.

S 677 ste pokiaľ viem od začiatku pár nielen hudobný, ale aj v súkromí. Je to tak? Funguje to? Ako to dokážete udržať? Niektoré skvelé hudobné a súkromné páry skrátka nevydržali, ako napr. Tichá dohoda...

Každý partnerský vzťah, či už je takto blízky, alebo voľnejší, má svoje parametre „úspechu trvácnosti“. U každého je to úplne iné, lebo každý vnáša do spojení svoje očakávania a ponúka svoje hodnoty. A aj keď tieto dve podstatné veci okolo seba harmonicky oscilujú, nikdy nevieme, čo do fungovania prinesie najbližšia sekunda... Nás dvoch na začiatku spojil záujem robiť hudbu spoločne. Popri tom sme zistili, že si rozumieme aj ako ľudia a vzájomne rešpektujeme právo umelca na jeho slobodu. Ako fungujú iní umelci netuším, ale keď vidím tie žiarlivosti a narcisizmy, z takej spoločnosti rýchlo zdvíham kotvy...

Prvé dva albumy vyšli vo vydavateľstve Black Point (1990/1991) – to bola veľká vec. Tam vychádzali samizdaty celej českej alternatívnej scény. Ako ste sa vlastne dostali k Oldovi Šímovi?

No práve cez tie samizdaty. Od roku 1981 som začala chodiť pravidelne do Prahy ku svojej sestre. A keďže som bola punkerka, rýchlo som sa zoznámila v Prahe ako s ľuďmi z punk scény, tak aj z českého undergroundu. Pri jednom osobnom stretnutí s Oldom som spomenula, že mám kapelu...potom sme hrali v Prahe na akciách českého undergroundu a hneď sme tam zaujali... No a keď prišla zamatová revolúcia, Olda ihneď legalizoval svoje aktivity, založil vydavateľstvo Black Point a mal záujem o vydanie našich kaziet. Taktiež o nás čo to napísal do časopisu Mašurkovské podzemie.

Bola táto doba najúspešnejšia pre Ľahkú múzu?

Obdobie po revolúcii až do rozpadu spoločného štátu bolo jednoznačne to najlepšie, čo sme zažili. Boli to 4 intenzívne roky umeleckej slobody, ľudskej spriaznenosti a istých nádejí. Rozpad republiky bol pre nás totálne zdrvujúci, lebo sme ako slovenská kapela ukotvená hlavne v Čechách zrazu zostali ako „tí z mečiarovského štátu.“ Bol to koniec sna... .

Keď spomíname, aký bol z vášho pohľadu hlavný rozdiel v hraní pred a po revolúcii?

V podstate zásadný. Pred revolúciou spájala ľudí na umeleckej scéne veľká spolupratričnosť a každý vedel, kto je nepriateľ slobodného ducha... Časom sa veci pretransformovali, spolupratričnosť vymizla, nastúpila „konkurencia“, biznis, alebo pokusy o oň. To spoľahlivo zabilo všetko to pred tým... Samozrejme, že je fajn, že dnes nežijeme v totalitnom štáte, ale len málokto už vie, kto je skutočný nepriateľ slobodného ducha a veľká časť „umeleckej alternatívnej“ scény hrubo spolupracuje so štátnym režimom. Vedome, či nevedome...

Po debutovom CD/LP v 1992 pre ZOON (Československo) ďalší vyšiel už v Českej republike (Indies) a neskôr ste nahrali albumy pre label v Poľsku aj Litve. K tomu došlo ako?

Ako som spomenula, po rozpade štátu v 1993 nastal problém, že skončilo naše vydavateľstvo ZOON records a veľa vecí sa začalo rúcať... Nemali sme na Slovensku žiadnu možnosť vydať náš druhý album Chvenie absolútna s tým, že pre Slovensko to bola príliš „moderná“ hudba. Nakoniec veľmi prekvapivo pozitívne reagoval vydavateľ Indies records Grúber. Ešte dnes si viem vybaviť, ako sedíme v jeho brnenskom byte a prehrávame si album a on hovorí „takovou elektroniku tady nemáme, to berem“. A aj sa tak v 1995 stalo. Ako plynul čas, „alternatívna“ scéna sa stávala stále menej alternatívnou a keďže sme po roku 2000 začali hrávať hlavne v zahraničí, tak pochopiteľne prišiel aj záujem vydať nám album. V Poľsku máme do dnes veľkú fanúšikovskú základňu a vydavateľ Dangus z Litvy, ktorý vydáva len domácu (skvelú) produkciu, keď zistil, že nám nemá kto vydať V záblesku večnosti, porušil svoje pravidlo, a tak sme sa ocitli ako jediní Slovania na vikingskom labeli. Ale nestratili sme sa tam. V Pobaltí sme viac krát hrali a máme tam fanúšikov.

Založili ste si značku eXcentriX records. Je to pre vás lepšie?

Ako v čom. Čo sa týka časovej a umeleckej práce rozhodne áno. Čakanie v poradovníku labelov sa stávalo neznesiteľné. Rok, či dva kým prídeš na rad. Takže to nebola pre nás cesta... Samozrejme čo sa týka distribúcie a marketingu má väčší vydavateľ oveľa lepšiu pozíciu. Ale napriek tomu, že sa albumy takto dlhšie predávajú, menila by som len prípade dobrej ponuky na vydanie.

Prečo nie je Ľahká múza, hoci má svoj okruh fanúšikov v rôznych krajinách, na digitálnych hudobných platformách typu Spotify?

Dobrá otázka. Čo sa týka digitálu, máme svoj profil na Bandcamp.com , čiže je tam komplet naša tvorba zo všetkých 7 CD-čiek. Naše albumy sú mixované hlavne pre počúvanie na kvalitných bedniach, keďže máme symfonický zvuk a náročný spev. Nie sú mixované ani pre rádiá, ako popové veci. A už vonkoncom nie pre nejaký orezaný mp3 ohlodok, ktorý môžeš počúvať na streamovacích serveroch. Ja sama takto hudbu nepočúvam a keďže poznám tie zvukové rozdiely, nemám záujem šíriť našu hudbu týmito kanálmi. Kto naozaj chce, kúpi si naše CD, či stiahne vo Flac formáte digitál z BandCampu.

Extravagantné kostýmy sú súčasťou tvojho pódiového imidžu, alebo máš podobný štýl obliekania aj v súkromí?

Tak trávnik v koncertnej róbe nekosím, ale v „súkromí“ mám tiež svoj štýl. Mňa móda baví a som tým známa.

Posledný radový album má názov Byť tvojim zrkadlom. Je to priamy odkaz na Velvet Underground? Máš rada túto scénu okolo V. U. , ktorá ovplyvnila množstvo skupín na svete, vrátane Plastikov?

Aááá, vôbec nie :) Aj keď tú skladbu poznám, samozrejme. Ale s Velvet Underground máš pravdu v tom, že ich tvorba je nesmierne inšpirujúca. Keďže aj my používame minimalistické hudobné postupy, mám ich hudbu veľmi radi a samostatne potom sólovú tvorbu Nico. Názov nášho albumu vychádza z nášho rukopisu, že každý album je tematicky uzavretý a tomto albume sme sa pozreli na seba a svet prostredníctvom vzájomného odrazu.

Na tom albume ma milo prekvapili (okrem operných, metalových, EBM či gotických) aj kabaretné prvky. Zlomený kameň je myslím aj koncertná hitovka... Je to tak?

Tak od Tieňa bolesti (1992) plného drsného gitarového industriálu sme sa prostredníctvom každého albumu rozbehli preskúmať ďalšie a ďalšie hudobné oblasti. To je naša výhoda aj nevýhoda súčasne, že sme kapela experimentujúca s novými pohľadmi a tým pádom nejdeme cestou vlastnej recyklácie, ako je u kapiel bežné, ale snažíme sa každý album spraviť iný s tým, že si zachovávame svojbytný rukopis. Na poslednom aktuálnom albume je veľa etnických prvkov (my ich tam máme od začiatku), ale tu sú skoncentrované na malej ploche, a tak výrazne vyniknú. Zlomený kameň je veľmi úspešný, ale aj „balada“ Zlyhania je veľmi obľúbená.

Máš na slovenskej či českej scéne nejaké spriaznené hudobné duše? Napríklad CHVM, s ktorými si kedysi krátku dobu tiež spievala? Alebo niekto z metalových interpretov? Ako si spomínaš na začiatky s CHVM? Tí majú rovnakú dlhovekosť ako vy.

Keďže domáce kapely, ktoré sme mali radi už neexistujú a my sme od roku 2000 viac vonku ako tu, tak nemáme žiadne nové výrazné spriaznenosti. To, že sa k nám opačne hlásia mladšie kapely, ako k svojim inšpiračným zdrojom, to je v celku potešujúce. A čo sa týka CHVM, to je partia neskutočne skvelých ľudí, na Slovensku okrem nás jediná undergroundová banda a samozrejme si veľmi dobre rozumieme ako ľudia. V tých rokoch 80-tych sme spolu aj hrávali, ale dnes by to žiaľ ich poslucháči zrejme nezvládli. Toto sa tiež zmenilo, dnes ľudia nechcú objavovať novú hudbu, ale počúvať prevažne len to, čo poznajú. My sme kapela pre ľudí, čo chcú objavovať...

Keď sme pri téme spoluprác, v poslednom čase začínaš byť známa v literárnych kruhoch aj ako editorka knihy „Havran v kávomate“ (pri hudbe by sme to nazvali producentka) zatiaľ neznámej poetky Ráchel Noa. Jej pseudonym je vraj tiež dôsledok obrany pred bigotným a rigidným prístupom miestnych ľudí. Tomu popravde nerozumiem. Kto dnes rieši poéziu? Má poézia takú silu?

Áno, je to tak. Na začiatku bola myšlienka spraviť knihu o Ľahkej Múze. Potom som objavila na Facebooku skvelé básne a pátrala som po tom, prečo niekto tak talentovaný nemá ešte knihu. Až som sa dostala k tomu, že ak jej má vyjsť debut, musím sa do toho vložiť. (Je to na dlhšie rozprávanie. Rozhovor na túto tému si môže záujemca nájsť v literárnom časopise Dotyky 5/2018, kde vyšiel aj jej medailón). A čo sa týka pseudonymu jej, či našich. V tomto to máme rovnaké. Keďže žijeme na vidieku, tak pseudonym a nulová sociálna väzba na okolitých ľudí je jediná možná cesta niečo slobodne umelecky tvoriť. Ráchel vo svojej tvorbe majstrovsky spája svetské, židovské, kresťanské a iné témy a to ju na jednej strane robí nesmierne zaujímavou a na druhej si poštvala proti sebe jednoduchých ľudí z jednotlivých náboženských komunít. Poézia, hudba, maľba, divadlo a celkovo umenie ako také už dávno nemá sociálnu silu, čo na prelome 19. či končiaceho 20. storočia. Dnes je všetko vysoko individualizované, a tak má význam v prvom rade pre autora diela a pre istý užší okruh záujemcov.

Ráchel Noa vraj pochádza kdesi z našich východniarskych končín?

Údajne áno :), ale ja po jej súkromnom živote nepátram. Rešpektujem jej požiadavku. Mám to rovnako, dobre jej v tomto rozumiem.

Ozaj, na východ nejazdíte s kapelou veľmi často. Pamätám si na koncert v Sabinove, kde ste zaskočili ľudí v sále, no tých zo desať, vrátane mňa, ktorí ostali, mali priam extatický zážitok. Pamätáš si to? Kedy prídete opäť?

No práve kvôli tomuto „zaskakovaniu“ sme od týchto aktivít po vidiekoch upustili už dávnejšie. Hráme preto len vo veľkých (hlavných) mestách rôznych štátov a na vidieku len vtedy, ak je tam nejaký žánrovo spriaznený festival, či akcia, ktorá má svojim zložením potenciál pritiahnuť hlavne ľudí mimo spádovú oblasť. Ale poteším ťa (dúfam). Mali by sme hrať na jeseň v Košiciach v Tabačke. Na to sa naozaj tešíme. V Košiciach sme už hrali, ale bolo to už fakt dávno, ale so skvelým ohlasom.

Späť k Ráchel Noa. Ako sa vlastne stalo to, že si sa pustila do takejto, nie práve ľahkej činnosti, ako je zostavenie knihy výberom z diela čítajúceho 400 básní? Čo bola presne tá vec, ktorá ťa na nej tak výrazne oslovila?

Ako som už povedala, zaujali ma jej básne. Mám rada literatúru a jej štýl ma proste silne oslovil. Najprv to vyzeralo, že jej knihu spracuje spisovateľ a literárny kritik Maroš Bančej, ale pre jeho vlastné pracovné vyťaženie by bola zrejme rovnako dlho na čakačke, ako my so svojím CD predtým... Tak som sa toho ujala sama s tým, že aspoň budem mať skvelú skúsenosť a niečo nové sa naučím. Celkovo to ale bolo až po vydanie veľmi náročné, náročnejšie, ako som si predstavovala, lebo som sa vlastne, ako si správne poznamenal, stala aj „producentkou“, a to je to, čo pokračuje až dodnes...aj po jej vydaní.

Verím, že aj vďaka tebe sa z nej stane postupne známa poetka, hoci málokto pozná jej identitu. Tak to aj ostane? Nemrzí ju, že nemôže vyjsť zo svojho alter ego von a užiť si trochu zaslúženej pozornosti a slávy?

Umelecká tvorba je jedna vec a bežná existencia vec druhá. Niekedy tieto dve veci nemožno spojiť pre okolnosti, v ktorých vznikajú. Na druhej strane to kultivuje ego autora, keďže sa k svojej tvorbe nemôže verejne priznať a nemôže tak čerpať isté „výhody“ plynúce zo stotožnenia. A čo sa týka toho, či sa stane známa... Vieš, neveril by si, koľko ľudí píše dnes poéziu a že literatúra, rovnako ako aj hudba, je jedna veľká lobistická skupina ľudí, ktorí riadia to, čo vychádza, komu sa píšu pozitívne recenzie a či vôbec vyjdú niekedy v printových médiách. A keď nemáš tých správnych kamošov, tak sa nedostaneš do tejto uzavretej bubliny. Iba naivní ľudia si myslia, že dnes stačí mať talent... Práve tí s veľkým talentom bývajú ohrozovaní priemernými, ale s možnosťami. Poznám to z hudobného sveta a nič ma ani tu v tom spisovateľskom neprekvapilo. Ale keďže som už zvyknutá, že všetko si treba nejako odmakať, raz za čas narazíš na osvietenejších ľudí, ktorí naopak chcú pomôcť kvalitným veciam na svetlo sveta... Takých som stretla hlavne vo vydavateľovi knihy PARS ARTEM a zopár spisovateľov. Viem, že sa veľa jej dlhoročných čitateľov potešilo, že po rokoch konečne držia v rukách jej knihu. Snažím sa v rámci svojich časových možností knihu podporiť aj autorským čítaním s tým, že tu číta editorka. (Autorka sa nezúčastňuje kvôli zdravotným komplikáciám týchto aktivít.)

Ako sa dnes vlastne predáva poézia? Je na tom tak zle, ako predaj CD-čiek?

Vzhľadom na to, že žijeme v pomerne nekultúrnej krajine, je to samozrejme mizivý počet oproti zahraničnej beletrii. V zahraničí sa ale CD-čka stále kupujú a aj knihy poézie. To prvé viem z vlastných skúseností, naše slovensky naspievané CD aj DVD sú hlavne v zahraničí. A verím, že Ráchelina tvorba sa dočká prekladov minimálne do angličtiny. Len to je dlhšia cesta, ale verím v to! Hudba má výhodu, že na to aby bola vonku, nepotrebuje prekladať. Akoby tie „cudzie“ slová preložila priamo do hudby, ktorej poslucháč rozumie srdcom...

Keď sme pri literatúre, nechystáš sa tiež niečo napísať? Okrem zostavenia knihy si do nej napísala aj predslov. Čiže úvodné skúsenosti už máš.

No práve. Po celom tom kolečku zrodu a vydania knihy ako takej som stratila ilúzie, že by to v klasickej knižnej podobe malo pre Ľahkú Múzu význam. Neviem, kto by si ju dnes tu kúpil, keď si ľudia radšej stiahnu zadarmo našu hudbu z pirátskych serverov. Ale zrejme ju spravím v nejakom čase v digitálnej podobe, ako E- knihu. To má potenciál. Bude tam všeličo a aj dobré rozhovory. Možno aj tento  Čiže niečo určite mám vo výhľade, ja sa nevzdávam, len hľadám vždy schodné cesty. Je to ako vzjsť na Gerlach bez horského vodcu.  (Neodporúčam, aj keď som to minulý rok dala presne takto.)

35 rokov na scéne je dosť. Aké ale sú chystané novinky Ľahkej múzy či vášho elektronicko/performačného projektu Hieros Gamos? Doma i v zahraničí?

No radi by sme vydali s Ľahkou Múzou ďalší album a samozrejme zahrali dobré koncerty s oboma projektmi tu, či vonku. Všetko je limitované len našimi možnosťami. Bez podpory druhých ľudí, idú veci oveľa pomalšie, ale stále na niečom pracujeme. Robíme nové klipy a celkovo máme ešte nejaké hudobné a vizuálne nápady. Ako sa bude dariť, ukáže čas.

Všimol som si na tvojom facebookovom profile viacero trefných postrehov aj úvah. Na záver by som poprosil o nejaký tvoj obľúbený citát, či báseň.

No to je fajn, že ma niekto aj číta :) Tak celkom netradične sa rozlúčime mojou krátkou básničkou, keďže sme o iných básňach tak dlho hovorili. 

Drahý, to prichádza môj čas

Som Latiméria podivná
Ryba, čo zabudla vyhynúť... .
Som Tvoja pieseň bezodná
Drahý môj, poď ten zmar rozhryznúť... .

Budeme kráčať námestiami
Zahráme vo všetkých kluboch miest
Aby sa spev a zvuk gitary
Zavŕtal do slučky našich ciest... .

A keď tam zrazu skamenieme
Osudu vydaní napospas
Konečne môžem skríknuť z plna
Ach drahý, to prichádza môj čas... .

Foto k článku: archív Ľ. M.

 
21.3.2019 | Autor: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 4999 krát