frenky.sk

https://www.frenky.sk/clanok/215/chiki_liki_tu-a-7_rokov.html

Chiki Liki Tu-a: 7 rokov

Karel Malík z pražskej skupiny Echt! raz povedal výrok, že na to, aby sa hudobná skupina stala známou, potrebuje sedem rokov. Tento výrok zľudovel, aj pre to, že sa ukazuje ako pravdivý. Od decembra roku 1995 si svoju cestičku na hudobnom poli prešľapuje prešovská skupina Chiki Liki Tu-a. Počas siedmeho roku svojej činnosti pomaly začala žať to, čo zasiala. Konečne jej vyšlo regulárne profilové 2CD Kysak, vypredáva koncerty, je lákadlom festivalov, a tak ďalej. Popri všetkých dobrých správach treba spomenúť aj to, že spevák a basgitarista Martin Višňovský ostal ako jediný z pôvodného tria. Najprv k sebe Višňo, Maňas (Marián Ivan) a Pipo (Peter Šima) postupne pribrali mladšieho brata M. Višňovského - Tomáša, Maca (Tomáša Paľa) a Ropu (Ľuba Petrušku), aby z kapely postupne vymizli Maňas a neskôr Pipo. Dobrý dôvod, aby sme s lídrom Chiki Liki Tu-a Martinom Višňovským trochu rekapitulovali.

Kto pozná Chiki Liki Tu-a, vie, že ide o svojráznu skupinu. Aj preto sme v rozhovore, ktorý má trochu osobnejší ráz, pre väčšiu autenticitu ponechali niektoré slovné zvraty v „prešovčine“.

Siedmy rok bol pre vás úspešný, dostali ste sa do povedomia ľudí, konečne vám vyšiel oficiálny nosič, hrali ste na preslávenom Szigete...

- Nechcem hovoriť, že my sme nejakí bomboví, najlepší na svete, ale tento rok sa nám podarilo čosi neuveriteľné. Z úplne obyčajnej skupiny - možno naším fanatizmom a tým, že nás to baví a čo sa stane, keď urobíme koncert - sa stalo to, že naozaj chodíme hrať koncerty, dokonca registrujeme, že to pomaličky rástlo a ľudia si to naozaj osvojili. Perfektné. Nevravím, že teraz je koniec. Iba to, že keď sa obzriem rok naspäť, tak je to čosi neuveriteľné a dva roky naspäť, tak to už je neskutočná priepasť. Na druhej strane som stále na seba nasratý, lebo ešte môžeme ísť ďaleko a všelijako, ale je tu milión takých vecí, ktoré s muzikou priamo nesúvisia, ale pritom s ňou majú veľa spoločného.

Chiki Liki Tu-a uzavreli určitú etapu. Aj formálne dvojcédečkom, ale aj povedzme tým, že váš nový program by mal byť iný, ďalej...

- Bude. Kapela sa vyvíja, to sú veci, čo hovorí každý. Lebo je to tak. Cíti niečo iné a okolo neho je dajaký iný systém. Ale to gró je, keď hráme a hlavne nahrávame. Keď nás teší, že máme koruny na to, že raz za čas môžeme ísť do štúdia niečo nahrať. Inak to nahrávanie je práve vec, čo nás dosť brzdí. Keby sa aspoň dialo toto okolo nás, čo sa deje okolo hocijakej kapely, že nahrá album a musí podľa zmluvy za rok a pol nahrať druhý. To je jediné, čo my chceme. No sme frustrovaní z toho, že hráme, hráme a nemáme to ani kde nahrať. To je také blbé.

Váhali ste v rôznych obdobiach - od veľkej firmy prejsť k malej, ísť do firmy či neísť. Teraz ste, možno povedať, u svojho kamaráta Miša Kaščáka a jeho agentúrou Pohoda, ktorá vydala 2CD. Ste spokojní?

- Strašne sme spokojní. Je o to cédečko záujem. Nie je ani tak podstatné, či z toho cédečka chceme predať veľa. Lebo my z neho predáme veľa. My nie sme skupinou, že sa hodláme skončiť o tri roky, lebo nás to dajako štve. My sa nehodláme skončiť s tým nikdy. A keď budeme hrať ďalších desať rokov a už teraz nám treba predať nejakých štyritisíc kusov do Zlatej platne, tak nám stačí predať nejakých štyridsať (podľa tejto matematiky by pasovalo skôr štyristo - pozn. red.) cédečiek každý rok a vypredané. A budeme mať našu prvú Zlatú dvojplatňu (smiech). A môžeme sa pozrieť, ako sme vyzerali na fotkách v čase, keď to 2CD bolo krstené. A to bude perfektné. Zlatá platňa sa dá dosiahnuť.

Len to chce čas...

- Áno, to chce svoj čas, hlavne aby kapela vydržala hrať, aby to nebolo umelo vytvorené. Ver tomu, že kapely ako je Zóna A, keby vydali nejakú platňu niekedy v roku 1990 a stále ju nosili po koncertoch a predávali, tak sa doteraz predáva. Toto robí napríklad Mňága. Ona predala toľko z tej prvej platne (Made in Valmez - pozn. red.), ale nie vtedy, keď vyšla, z noviniek najviac predali z druhej, ale oni chodia a tú prvú platňu si kúpi každý. Lebo to je srdcovka, niečo viac - to nie je, že mám platňu, ta som frajer, ta som sebe kúpil Michala Davida. Je to také, že nemám na to prachy, napálim si to. Ale raz, keď budem dakde robiť, si to rád kúpim, aby som to mal, lebo chcem originál.

Pôvodná skupina Chiki Liki Tu-a sa rozvetvila do rôznych parodických projektov (Hudci prérie - country, Dzigi Džabur - reggae, Wajgles - punk, Antracit - metal...). Majú na koncertoch úspech, budete sa im ešte viac venovať? Nevydá sa kapela týmto smerom?

- Vzniklo to vtedy, keď členovia kapely odchádzali a začalo to naberať nový smer s ľuďmi, ktorí sa udomácňovali v skupine a ktorí boli predtým úplne out. Taký Ľubo Petruška sa k tomu dostal úplnou náhodu, predtým vystupoval v rôznych šialených skupinách. Jediný človek, ktorý kus tomu rozumie, bol malý brat, lebo počúval chtiac-nechtiac to, čo som počúval ja, na čom som vyrastal. Bol mladší a nemohol mi rozkazovať, keď som pustil Zónu A, tak bola Zóna A. No a tak vzniklo, že Ľubo s Macom sa rozhodli, že si začnú hrať takéto veci. Bolo len otázkou času, kedy k tomu v kapele príde. A bol som tomu rád.

Takže ty si bol úplne mimo týchto projektov?

- Úplne, to sú vyslovene oni dvaja.

De facto obaja nováčikovia v kapele...

- Áno. Oni nikdy nechápali tomu systému priamo. Len prišli na koncert a pochopili, že „panebože, prečo ja nehrám v tej skupine, veď ľudia pod pódiom si hovoria, že títo tuná sú úplne prepnutí“. Toto obdobie pomaly prešlo do stavu, keď nám pomaly začali odchádzať členovia. A tá vodcovská činnosť kapely sa presunula do toho štádia, že ja som proste zostal. Na začiatku boli ťahúňmi Pipo a Maňas a postupne sa to menilo, že Ľubo išiel nad Maňasa, Maco sa tam vmontoval až sa to „prešvingovalo“ naopak. Nebolo to tým, že by to niekto plánoval, ale ovpylvnili to mnohé iné veci.

Ľubo a Maco dnes rozhodne nie sú vnímaní ak nováčikovia, ale ako plnohodnotní členovia kapely. Ak sa nemýlim, Ľubo začal hrať v kapele pôvodne ako záskok za Maňasa, ktorý bol v Amerike a Maco prišiel ako trombónista len tak, že ste chceli mať nejakú dychovú sekciu. Teda začali ako záskok a dnes skupinu ťahajú.

- Určite a to je presne to, o čo mi v kapele ide. Keď vznikne nejaká pesnička, že ju hráme, nikdy sa nemôže stať, že nebude na cédečku. Chceme ju nahrať. To isté si myslím o členoch kapely. Boli sme štyria, malý brat hral na klávesy, ja som mal jednu frajerku, Maco mal inú frajerku, ony boli sestry. Poznali sme sa skôr z videnia, zavolal som ho na skúšku. Prišiel, no spočiatku to bolo veľmi ťažké, lebo nechápal o čo nám ide, hrával predtým v dychovke. A my sme mali antirytmy, ktoré sa naviac nevedeli hrať. Toto ho úplne vyhadzovalo zo systému, lebo bol naučený mať v hlave metronom. Keď si zvykol, že to proste punk, bordel, a tak, tak normálne podrástol a veľmi pomohol kapele. Keď prišiel Ľubo, to nebol záskok. Maňas odchádzal do Ameriky a ja som mu povedal, že si vezmem iného gitaristu. Keď sa vrátil, tak sme ho s Pipom automaticky vzali späť do kapely, ale vedeli sme, že Petruška bude ten držať skupinu. Maňas prišiel z Ameriky, mali sme takú stretačku - trošku vínka, trošku vodky - a druhý deň s nami išiel bez skúšky na koncert. A hral. Nebolo to o tom, že by ho mal Ľubo vyradiť z kapely, ale Maňas mal z toho „depky“ už predtým. Došlo k úplne iným veciam, kto čo kapele prináša a neprináša.

V každom prípade dve tretiny, čo je dosť pôvodnej zostavy odišli, a mnoho ľudí to berie - a do istej miery má pravdu - že je to Višňovský Band.

- Viem, ako to bolo, keď odchádzal jeden či druhý a keby som si s nimi hocikedy sadol, nemám s tým žiaden problém. Neboli to žiadne tlaky, že som chcel niekoho z kapely vyhodiť. Bolo to absolútne adekvátne riešenie toho, aby skupina prežila. Keď kapela hrá 70 koncertov za rok, čo v reáli znamená, že 120 dní je úplne mimo a k tomu prirátaš skúšky, čo je ďalší zabitý čas a ak je nebodaj aj nejaké štúdio, tak tých ľudí vidíš nekonečne veľa, stále a furt. Žiješ s nimi. Je to to isté, ako keď ráno chodíš do ZVL. Na to, aby kapela vydržala, sa musia robiť niekedy - hoci zlé - opatrenia. V živote som neuvažoval nad tým, že tých ľudí pustím z kapely, ale oni boli tí, ktorí urobili niečo pre to, aby to tak bolo...

Prejdime k inej téme. Takmer výhradným textárom Chiki Liki, na rozdiel od spomínaných projektov, si ty...

- ...keď sme začali robiť muziku, nikto nechcel spievať, ani robiť nič. Pipo ako bubeník - to sa nedalo, Maňas to mal na háku, preto som to začal robiť. Náhodou.

Tvoje texty sú rozpoznateľné. Každý textár má svoje akoby poznávacie znamenie. Napríklad Ivan Hlas stále spieva o ráne či o Marii, Petr Fiala o vlaku. U teba to vyzerá tak, že máš nejakú fóbiu z lavóra. Nohy v lavóre sa vyskytujú v minimálne troch textoch. Prečo?

- Nohy v lavóre. Je to späté s hocičím, ale faktom je, že keď sme boli malí, aj s malým bratom, sme robili strašný bordel. Domov sme furt chodili v roztrhnutých tričkách a v lete sa nikdy nestalo, že by sme nemali tie kostičky na nohe s okrvavenými chrastami od toho, ako sme si okopali nohy. Keď sme prišli domov, od prachu sme boli po kolená špinaví. Boli sme už naučení, že prídeme domov, vyzujeme topánky a po prvé si umyjeme ruky a po druhé dáme nohy do lavóra. Takže možno je to aj preto.

Na základe čoho robíš texty?

- Nikdy nebudem robiť texty tak, že sa budem nad nimi zamýšľať. Chcem len robiť takú korešpondenciu, že tak to je. Proste idem po ulici a je to tak. Teda úplne reálne veci. A čo je na tom najlepšia sranda, že ľudia sa najviac smejú z toho, čo vidia každý deň. Najväčší humor je, keď poviem, že „kúpila si mi ruské pirôžky“, čo je úplne bežná situácia...

Práve ruské pirôžky sú špecifikom Prešova. Napríklad Tři sestry alebo Garáž sa preslávili tým, že spočiatku spievali o miestnych reáliách, ty máš v textoch tiež veľa miestnych narážok.

- Malo by to byť práve o tom. Keď niečo vidím a viem o tom niečo, tak to urobím, lebo tí ľudia takto žijú. Veď každý deň je toto isté, dookola. A prečo nespievať o tom, čo je dookola? Prečo chce stále spievať niekto o niečom výnimočnom? Veď „otvor bránu, lebo ju rozbijem“ - to je nereálna vec. Nikdy v živote by si nerozbil bránu frajerke, keď fotrovci sú doma. To je blud.

(december 2002)

Foto: študenti SOU služieb Prešov pod vedením majstra odborného výcviku Stanislava Bačenka, viac atelierových fotiek tu: http://www.sousluz.sk/?c=12&id=113

Starší rozhovor s Chiki Liki Tu-a nájdete tu: http://www.frenky.sk/?c=12&id=33

Recenzia na MC Budeš musel vlasy na blond prefarbil (obsahuje ju aj CD Kysak): http://www.frenky.sk/?c=12&id=72

Ďalšie fotky: http://www.stenly.sk/?c=12&id=57 alebo http://www.stenly.sk/?c=12&id=86 prípadne Hudci prérie http://www.stenly.sk/?c=12&id=64

Chiki liki web: http://www.chikiliki.sk

 
22.4.2003 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 20609 krát