Naposledy, keď ste tu boli, ste mali novinku Valašský drtivý styl. Chodili ste pravidelne na Festival dobrej hudby - Sigord, no potom ste sa odmlčali. Čo sa medzitým udialo?
- Po Valašskom drtivom style sme vydali ďalšie cédečko, ktoré nie je mojim počinom, ale kolektívna záležitosť. Volá sa Nech svět, ať se točí dál, hral som z neho aj na tomto koncerte jednu pesničku. Na tom CD sú pesničky, ktoré všetky napísal, prípadne aspoň otextoval Mirek Jaruš zvaný Skunk. On je autorom takých populárnych vecí ako Jižní eskadrona, či Kříž z plastiku. Cédečko sa výnimočne podarilo, tvrdím, že tam hrá toľko skvelých hudobníkov, že ani ja som im to nedokázal pokaziť. Okrem iných tam hrá v asi piatich skladbách na ústnej harmonike známy Američan Charlie McCoy, takže takéto zázraky sa podarili. Čo sa ešte udialo? Prestal som hrať divadlo, pretože niekedy v apríli bola derniéra. Takže hrám z toho len tie pesničky a pozvoľna chystám novú platňu. Chcel by som ju začať točiť v novembri budúceho roku. Inak, ja už toho veľa nechystám, som rád za každý deň, kedy žijem.
???
- Každý by mal byť rád za každý deň. Beriem to tak, akoby mal byť posledný. Keď človek žije takto, tak ho nič nemôže prekvapiť.
Sú medzi českým a slovenským, či špeciálne východoslovenským publikom výrazné rozdiely?
- Až tak veľké rozdiely by som v tom nehľadal. Je však pravdou, že tu je vždy búrlivá atmosféra, čoho sa v Čechách človek tu a tam tiež dočká, ale tam sa toľko nechľastá.
Bol to jeden z dôvodov, prečo ste tak dlho nehrali v Prešove?
- Aby som to vysvetlil... Prosím vás, hrávam dosť sporadicky. Keďže mám pomerne málo nových piesní, tak nestihnem urobiť nový program a hrám stále tie isté veci. Preto vždy musím určitý čas počkať, kým ľudia zabudnú čo som vlastne hral a aby potom hovorili - to je niečo nové.
Nech prídete s čímkoľvek, tie dve, tri staré hitovky aj tak zahráte, aj keby ste nechceli...
- No, ja s tým počítam. Lepšie povedané, je veľkým šťastím, že tie dva, tri hity, ktoré ľudia stále chcú, sú chvalabohu také, že sa dajú hrať stále. Keby som tu mal hrať Holky z naší školky po 1508-krát, tak by som sa z toho asi obsypal.
Ako budete tráviť Vianoce?
- Doma, kde inde. Máme už taký úzus. Doma máme veľkú kuchyňu a veľký stôl, ktorý keď ho doviezli, tak môj škorošvagor povedal: „Škót by pri tomto stole prehlásil, že sa na ňom môže, nedajbože, najesť až deväť ľudí“. Takže sa kompletne celá rodina zíde u nás a ničím sa to nelíši od bežných Vianoc kohokoľvek iného. Kapor, rybacia polievka, deti už by nás radi videli, by sme, krucifix už konečne zazvonili a my sa stále babráme s kaprom. Pamätám si presne, čo tí chlapci zažívajú, i keď teraz sa tvária, že nie, lebo jeden vylieza z puberty a druhý sa do nej úspešne rúti. Všetko to súvisí s atmosférou, keďže sme tam všetci, máme na seba čas, môžeme sa rozprávať, teda to nie je iba o darčekoch.
Akú muziku počúvajú synovia. Idú vo vašich šľapajách?
- Starší syn, to je taký počítačový maniak. No, maniak nie, ale skrátka sa týmto zaoberá a hodlá sa tým živiť. Študuje strednú školu výpočtovej techniky. Počúva ska a podobné veci, ktorým my sme súhrnne vraveli „tuctucárny“. Na druhej strane, teraz som počul, že mu dlhú dobu šiel z počítača soundtrack z filmu Kill Bill. Mladší syn hrá na gitaru, ktorú som mu zaobstaral, naučil ho štyri základné akordy a zveril ho strýkovi Dvořáčkovi, lebo koniec - koncov, kto má učiť, než ten, kto to vie?
Sú deti vašimi hudobnými kritikmi?
- Ak mám byť úprimný, tak musím povedať, že ich moja hudba nezaujíma. A ja sa im nečudujem. Pravda je tá, že ten mladší začínal na tatínkovi, vie zahrať moje pesničky, no potom sa výrazne „prekabátil“.
A čo vy hovoríte na muziku typu Kabát, čerstvého Zlatého slávika?
- Ale ja ich mám rád a naviac Pepa Vojtek je slušný, skromný človek. Fascinuje ma, že oni si píšu texty priamo v štúdiu. Taký verš - chodil by som s ním štrnásť dní a nakoniec by som ho vyhodil: „Víte jak to bolí / bejzbolovou holí / to si potom ženská zvykne na cokoli.“ To je proste esencia života (smiech). Teda Kabáti mi nevadia, pravdupovediac, ja doma folkáčov veľmi nepočúvam. Keď už sa stane, že si pustím disk, tak je to buď relaxačná muzika, ktorú som si doniesol z Austrálie, alebo si púšťam rockerov. Beatles, Springsteena, R. E. M. , či svojich miláčikov ako Willie Nelson, Chris Kristoferson, Leonard Cohen, ešte by sa ich našlo. Alebo tu a tam klasiku.
Väčšina rockových kapiel sa rozpadáva, potom zas dáva dokopy, vy ste stále so svojou kapelou, teda Milošom Dvořáčkom. Nemáte ešte ponorkovú nemoc?
- Ale máme, ale už s ňou vieme zachádzať. Samozrejme, že jeden druhého čas od času štveme. No poznáme sa roky rokúce, spolu hrávame osem rokov a vieme, kedy má ten druhý ustúpiť. Nemáme nejaký úzus, matematický model, že ty teraz a ja potom, ale dokážeme byť tolerantní. Myslím, že už takto vydržíme do dôchodku.
-
A bonus: 13 otázok pre 1 osobnosť:
Existuje jav, udalosť alebo vec, ktorú si dodnes nedokážete vysvetliť?
- Mám dokonca zoznam nezodpovedateľných otázok. Našiel som ho na internete a je kúzelný. Je tam trebárs otázka: Prečo sa musíme u jasnovidca objednávať?
Kto a kedy za vás ťahal horúce gaštany z ohňa?
- Veľmi často mamka a ocko, lebo býval som dieťaťom veľmi agilným. Niekedy som im bol dosť vďačný, ako ma vytiahli - možno i z kriminálu.
Ak by ste sa mohli prevteliť, kým alebo čím by ste chceli byť v budúcom živote?
- Svojim psom. Aspoň štrnásť dní by som chcel byť Čenda. Je to trpasličí jazvečík a je to jediný člen našej domácnosti všetkými trvalo a neskonale milovaný. Ostatné majú svoje muchy, Čenda nie.
Čo vám sudičky zabudli dať do vienka?
- Ony toho zabudli veľa... Napríklad herecký talent. Strašne by som chcel hrať, ale nemám na to bunky. Alebo - a to je výrazná vec - zabudli mi dať pevnú vôľu.
Kedy ste mali zo seba najlepší pocit?
- Pravdu povediac, nepatrím medzi ľudí, ktorí by sa opájali svojimi vnútornými pocitmi. Vždy som našiel nejakú chybičku. Sem - tam som si vravel, že už to bolo skoro dokonalé, ale že by som mal zo seba nejaký výrazne dobrý pocit, to snáď ani nie.
Čo vás otravuje?
- V zásade by sa to dalo zhrnúť do dvoch slov - ľudská hlúposť. Niekedy aj vlastná.
Kedy ste zažili najväčšie prekvapenie?
- Mal by som povedať, že vtedy, keď sa moja pesnička Rosa na kolejích stala Trampskou piesňou storočia, ale to zas až také prekvapenie nebolo. Neprikladám tomu zvláštny význam a naviac to nie je moja pesnička. Som iba zdanlivým autorom, korektor toho, čo som nabral od otca, od pána Suchého, od pána Wericha a nejako to skombinoval. Premýšľam, čo ma nejako prekvapilo. Nenapadá mi nič, takže ma už asi nemôže nič prekvapiť.
Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
- Nedokážem si predstaviť, k čomu by som sa nedal nahovoriť, pretože teraz sme v jednej situácii a môžem povedať, že nikdy by som sa nedal presvedčiť na vraždu, a potom sa to otočí, situácia bude iná, budem mať krv v očiach a niekoho povedzme fakt zastrelím. Takže ťažko sa to tu od stola hovorí. Nikto sa nepozná dosť dobre na to, aby na túto otázku dokázal odpovedať.
Zažili ste situáciu, kedy vám ostal rozum stáť?
- Dnes a denne. Otvorím noviny a tie písmená poznávam, aj tie slová, ale ten zmysel mi nejako uniká.
Kedy ste zažili najväčšiu radosť?
- Veľakrát. Aj keď úplne najväčšiu „pejchu“ som zažil, keď sme boli v horách, v Taliansku. Bývali sme v takom penzióne, boli tam s nami obaja naši synovia, pesničkár Pavel Kukla a po večeri sme si dole zahrali. Šimon si vzal gitaru a ja som hral pesničku, ktorú on nepoznal. Proste to „hobloval“ a naraz, v jednom mieste zahral takú basovú figúru, ktorá tam vyložene patrila. A to som nafúkol, až mi uleteli dva gombíky z košele - je to tam. To som bol pyšný.
Kedy ste mali chuť prepadnúť sa pod zem?
- To nebudem vymenovávať, zabralo by to strašne veľa času...
Máte na niečo obe ruky ľavé?
- Ani neviem. Myslím, že som priemerne zručný človek. Ale napríklad neviem štrikovať (smiech).
Kedy ste prestali byť dieťaťom?
- A to sa dá? Mám pocit, že nie. Občas som ako osemročný a pýtam sa, preboha, o čom tí ľudia vlastne hovoria. Keď sa pozerám v noci na prenos z parlamentu, hovorím si, že oni asi budú dospelí.
(december 2003)
Foto: Frenky