frenky.sk

https://www.frenky.sk/clanok/263/panky__jeden_z_prvych_presovskych_punkerov.html

Panky – jeden z prvých prešovských punkerov

Volá sa Vladimír Fedor, ale nikto mu nepovie inak než Panky. Bol jedným z prvých punkáčov v Prešove. Pravdepodobne ako prvý mal, za totality, na hlave číro (to je ten povestný kohút podľa vzoru Indiánov z kmeňa Cherookee), neskôr si ako prvý prepichol nos, obočie. V marci bude mať 31 rokov. Skončil strojnícku priemyslovku, vystriedal mnoho zamestnaní, lebo tvrdí, že nemá rad stereotyp. Momentálne je stolárom a vyrába truhly. Od základnej školy píše poéziu, ktorú ovplyvnil Allan Ginsberg a ďalší bítnici z päťdesiatych rokov. Miniukážka: „Drogou každého z nás je život. Záleží iba na nás, aké zmesi si do nej primiešame.“ Básne píše pod pseudonymom Borax King a jeho snom je vydať knihu. K médiám dôveru nemá, s týmto rozhovorom ale súhlasil. V novinách sa naposledy ešte za bývalého režime, v reportáži o Strome života pre punkerov. Bol v nich vyfotený s čírom, ktoré si pokojne dal na hlavu aj v tridsiatke.

Vraj si bol prvý punkáč v Prešove.

- Takto by som to nedefinoval, lebo punkovú muziku počúvalo veľa chalanov. Prvý som bol možno v tom, že som mal číro na hlave a obliekal som sa tak, ako punkáči z časopisov zo Západu.

V osemdesiatych rokoch veľa koncertov nebolo, zvlášť punkových nie. Skôr metalové. Aké akcie si teda absolvoval?

- Bolo to ťažké. Aby som išiel po poriadku - každého človeka od detstva ovplyvňuje nejaká muzika. Ja som v hudbe tápal, až ma oslovil novoromantizmus, od ktorého bol iba krôčik k punkrocku. Stále som totiž inklinoval k tvrdšej muzike. Punku som ostal verný, hoci si rád vypočujem aj inú dobrú muziku. Punk počúvam od základnej školy. Nahrávky sa síce získavali ťažko, bolo to zakázané, ale dalo sa.

Koncertov ale veľa nebolo...

- Konali sa väčšinou v Bratislave. Mal som to šťastie, že som tam mal starú mamu, takže som tam bol dosť často. Najprv som punkovú hudbu počúval, ale ešte som nemal odvahu vyzerať takto. Bolo to zakázané, na tú dobu veľmi extravagantné, aj rodičia robili problémy. Pamätám sa, ako sme boli v ´87-om v Berlíne a išli sme po bývalej Karl-Marx-Strasse a na lavičke sedel chalanisko so zeleným čírom. S údivom som naň pozeral a otec poznamenal: „Čo tak naňho pozeráš? Páči sa ti? Opovážiš sa dakedy takto vyzerať.“ A od dva roky sa to stalo skutočnosťou.

Čo na to rodičia?

- Hlava musela ísť dohola. No bolo to chvíľkové, lebo vlasy stále dorastú a už som si číro nechal. Vôbec toho neľutujem, aj keď rodičia si vytrpeli svoje.

Zvolil si pri účese zelenú farbu?

- Zelená farba na vlasoch ma fascinovala. Bol však problém zohnať farby na vlasy. Pýtal som sa spolužiačky, tá mi poradila, aby som do rozprašovača dal vodu, dužiny zo zelených fixiek a počkať týždeň, aby pustili farbu. Spravil som to, ale farba mi nechytala. Naštvaný som to druhý deň spolužiačke povedala a ona na to, že mám príliš tmavé vlasy, že najprv si ich musím odfarbiť. Z tupírovania a mydlových vôd som mal poštiepené vlasy, teda ďalší zásah do nich som nechcel robiť, ale nedalo mi to. Znovu som skúšal ten rozprašovač, v zrkadle som uvidel babku, ako sa modlila. Došiel som za ňou: „Babka, niečo vyskúšam.“ Zobral som jej prameň sivých vlasov a skúsil som farbu. Držala jej asi týždeň, čiže môžem povedať, že to bola najstaršia punkáčka v Prešove.

Rodičom sa teda tvoj výzor nepozdával. Zrejme ani punk im nebol po srsti. Zaujímali sa o muziku?

- Spomínam si na jednu historku, to už bolo po revolúcii, keď som išiel na koncert do Prahy nejakej známej svetovej kapely, neviem už presne ktorej. Tuším The Cure, ale mohli to byť aj Depeche Mode či U2. Otec ma osočil: „Zas ideš do Prahy, vyhodíš peniaze a nič z toho nemáš...“ Oponoval som mu: „Akože nič? Mám z toho hudobný zážitok, o ktorom možno budem môcť rozprávať svojim potomkom, že som niečo také zažil. A čo ty si prežil? Čo mi môžeš povedať? Bol si vôbec na nejakej svetovej kapele?“ Ostal ticho, odišiel a po chvíli sa vrátil... Keď študoval vysokú školu, dostali sa do Hamburgu, za odmenu, ako majstri Československa vo futbale. A niekde v klube zhodu okolností vymákli koncert ešte začínajúcej kapely. A on vytiahol na mňa lístok z toho klubu - hrali tam Beatles! To ma dorazilo a čo sa týka koncertov a muziky sa už s ním v živote hádať nebudem.

Punkové akcie nemali policajti príliš v láske. Zažil si s nimi nejaké nepríjemnosti, opletačky?

- Počas režimu to bolo ťažké, lebo každý, kto vystupoval z radu, zo škatuľky, bol problémovým človekom. S políciou som zažil veľa nepríjemností. Inak, nikdy som okrem výzoru nechcel vzbudzovať pozornosť, ale práve ten mi dosť komplikoval život. Mnohokrát sa mi stalo, že ma zastavili policajti, pýtali občianku, pozreli do nej, na mňa a nasledovala klasická hláška: „Viete, že vás môžeme zadržať na 24 hodín, lebo váš výzor nezodpovedá dokladu totožnosti?“ Ďalšia negatívna skúsenosť bola, keď na starom drevenom amfiteátri v Rači hrala Zóna A, Davová psychóza a Lord Alex. Do Blavy som prišiel ráno, stretol sa s tamojšími kamošmi, poflakovali sa meste a poobede sme šli na ten koncert. Zastavilo pri nás policajné auto, odkázali nás na železné vráta. Vošli sme tam, už tam bolo dosť chalanov aj báb, nasledovala kompletná prehliadka - donaha, oňuchával nás pes, kvôli drogám, všetky náušnice a cvoky sme museli odovzdať... Bola to dosť nepríjemná skúsenosť, ale všetko zlé je na niečo dobré, lebo koncert sa nakoniec aj tak konal a bol perfektný. Teda skúseností s políciou bolo dosť, ale tých pozitívnych zážitkov bolo omnoho viac.

Čo sa týka partie, zrejme ste boli dosť súdržní. A poznali ste sa z mnohých miest...

- Naozaj to bolo veľmi súdržné, každý to prežíval a ľudia si pomáhali. Keď som napríklad prišiel do Bratislavy a vybuchol mi nocľah, nebol problém prespať u niekoho. S tými starými kamarátmi sa stretávame doteraz. A spomíname na staré časy. Dosť známych mám aj medzi muzikantmi z punkových kapiel, takže sa stretneme, debatujeme o muzike. Sú to zaujímavé rozhovory...

„Stalo sa, čo Slovenská Ľupča, ani Socialistický zväz mládeže ešte nezažili,“ napísal v Smene, kde si aj vyfotený, Ľubomír Lazový v článku o punkovom Strome života. O čo išlo?

- Sedel som doma nad knižkami a počúval vtedajší Rádioelán. Robili tam reklamu, či sa poslucháči nechcú zúčastniť na Strome života pre punkáčov. Žil som vtedy tou muzikou, tak som sa prihlásil. Odmalička som chodil do pionierskych táborov, takže prečo nie Strom života? Došli sme asi dvadsiati na Ľupčiansky hrad, odvtedy poznám všetky jeho komnaty. Bol to pre mňa aj preto zážitok, lebo ma baví história, takže bývať na hrade bolo príjemné. Okrem toho sa premietali videá, debatovalo sa s poprednými hudobnými kritikmi ako Ivan Cafourek či Ďuro Čurný. Získal som tam aj nových priateľov...

Ako tú akciu vnímaš? Už sa uvoľňoval režim, alebo naopak, snažil sa dostať pod kontrolu problémové skupiny mládeže?

- S odstupom času to beriem tak, že režim sa ani tak neuvoľňoval. Uvoľnil sa až v novembri ´89, aj týždeň predtým to bolo stále problémové. Viac-menej tú akciu beriem tak, že pár zanietených ľudí chcelo dokázať, že problémové skupiny, ako nás volali, netreba posudzovať len podľa výzoru. Aj dnes sa s týmto názorom stotožňujem.

Akú muziku si vtedy počúval? Predpokladám, že Sex Pistols a československé kapely, ktoré sa dali zohnať po burzách, ako SPS, Zóna A... Ktoré boli tvojimi srdcovkami?

- Podľa mňa sú viac dôležité texty než hudba. Keď im ľudia rozumejú, je to super. Muzika je skôr v úzadí, veď sú to v podstate štyri akordy, ale tie texty sú silné. Preto som mal rád domácu scénu, ktorá bola veľmi silná. Dodnes počúvam tie punkové kapely, ktoré sa vôbec nezmenili, hoci už je iná doba. No stále majú čo svojimi textami povedať, takže Punk´s not dead! Zo zahraničných kapiel to bola, samozrejme, klasika - Sex Pistols, Clash, Ramones...

Čo si robil v novembri ´89?

- Bol som v Prešove. Zmenu sme všetci privítali. Otec mal tú možnosť, že sa raz do roka dostal na strojárenský veľtrh mimo republiky, bol aj v Zürrichu, v Mníchove... Takže sme mali aj také hračky, aké tu neboli, aj iné časopisy a podobne, otec si dopisoval s ujom zo západného Nemecka, teda sme mali aký taký kontakt so Západom a už odmala som vedel, ako žijú ľudia inde. Bol som strašne šťastný, že padol komunistický režim. Ani vtedy, ani teraz sa nestotožňujem s názorom, ak niekto povie, že za komunistov bolo lepšie.

Prišiel začiatok 90-tych rokov, atmosféra sa uvoľnila, české a slovenské kapely začali vydávať platne, ktoré sa predávali v niekoľkodesaťtisícových nákladoch, začali k nám jazdiť cudzie kapely. Aj sa „rozmnožili“ punkáči, už sa to mohlo. Na túto éru spomínaš ako?

- Bol to dosť veľký boom. Predtým nás bolo málo. Vyšiel som s čírom, o týždeň došiel s čírom kamoš, ktorý chodil na banícku učňovku v Karvinej, kde to bolo uvoľnenejšie a takto pomaly sme sa zbierali. Po revolúcii sa to rozbehlo, začalo byť viac koncertov, nebolo to už ilegálne, ale nestačil som sa čudovať, že dovtedy nás bolo málo a odrazu nás bolo toľko. No bolo to super aj z toho hľadiska, že kapely hrávali na koncertoch staré veci, ktoré sme poznali a tie akcie mali svoju atmosféru, boli odviazanejšie než vtedy, keď boli zakazované. Mám teda rád toto obdobie. Vtedy dostala zelenú hudba, literatúra, všetko...

Niektorí ľudia tvrdia, že punk sa vtedy príliš skomercionalizoval. Čo si myslíš?

- Komercii sa nevyhneš v žiadnom odvetví. Komerčné môžeš označiť aj to, že v osemdesiatych rokoch si punkáči v Londýne zarábali na pivo tak, že sa nechali fotiť za peniaze zahraničným turistom. Teda je to otázne...

V tom čase si mal po škole, takže nastal pre teba free život?

- Ani nie, nastali starosti, prišla tvrdá realita - treba sa živiť... Kým som bol na škole, vyriešili to brigády, niečo potiahli rodičia či stará mama a odrazu som vhupol do tvrdej reality.

Najmä v Bratislave tú dobu sprevádzal aj drogový boom.

- Drogy tu boli stále, aj za komunizmu, akurát sa o nich mlčalo. Drogy sú zlé. Viac sa k nim vyjadrovať nebudem.

Obráťme list. Punkáči sú známi tým, že na založenie kapely nepotrebujú byť hudobnými virtuózmi. Ty si sa aktívne zapojil do hrania?

- Plno mojich kamarátov hralo v punkových kapelách, či v Prešove, alebo inde. No mám tú smolu, že som totálny antitalent na hudobné nástroje. Teda som ani neuvažoval nad tým, že by som založil punkovú kapelu. No dosť chvíľ som strávil s kamošmi v skúšobniach. Držal som im palce. Pred rokom 1989 nebolo v Prešove veľa punkových skupín, pamätám si na kultovú kapelu Masmédiá. A potom neskôr prišla Strecha, čo sú správni chlapci a fandím im doteraz. Počul som, že sa dali znovu dokopy, takže nech im to vydrží.

Poznáš sa s hudobníkmi zo známych skupín ako Zóna A, Slobodná Európa, Davová psychóza, čo je prakticky jedna partia ľudí...

- Sú to obyčajní ľudia, ako ty, ako ja, nepotrebujú sa na nič tváriť. Dá sa s nimi vypiť pivo, pokecať a sú to debaty o niečom. Stretol som sa s mnohými názormi na nich, že čo vy chcete dokázať, ste obyčajní feťáci a odsudzujú ich aj doteraz. Ale nie je to pravda. Oni sú stále sami sebou a to je super.

Ostaňme ešte v deviatej dekáde. Čo skinheadi? Pred revolúciou nebol problém, všetci mali spoločného nepriateľa. Potom však problémy nastali...

- Poznal som dosť punkerov, ktorí sa neskôr stali skinheadmi. Vychádzali sme spolu, chodili na spoločné koncerty, stretávali sa na pive. Začiatkom 90-tych rokoch tá averzia ešte nebola. Potom to však prerástlo únosnú mieru, odniekiaľ došli tupé názory a niektorých chalanov som po rokoch nepoznával. Nemám rád násilie, ani fašistické zmýšľanie. Pravdou je, že som mal odznak NSDAP, ale nie preto, aby som to vyznával, ale ako recesiu a poukázanie na to, že je to tu stále a je to stále. Napríklad Sid Vicious chodil v tričku s hákovým krížom a ostal nepochopený.

Aký bol podľa teba Sid Vicious?

- Bola to kontroverzná postava. Nenáleží mi ho nejako hodnotiť. Určite bol spestrením pre Sex Pistols... Aký bol, taký bol, som rád, že existoval, rozvíril hladinu. Napokon, Sex Pistols boli vzorom pre kvantum kapiel, ktoré sa k ním hlásia, napríklad aj Guns N´ Roses či Prodigy.

Stále sa cítiš byť punker?

- Vekom človek zmúdrie, zostarie, ale myslím si, že som ostal stále rovnaký. Nepotrebujem sa na niečo tváriť. Kto ma pozná, myslím, že vie, že som v pohode. Týmto pozdravujem svojich nepriateľov, nech ma stále ohovárajú a nadávajú na mňa (smiech).

Keď si si vlani dal znovu číro, aké boli reakcie?

- „Má svoj vek, mal by myslieť na rodinu a on sa správa ako puberťák.“ Ale prečo? Veď som to stále ja. Keď si dal číro David Backham, nikto sa nad tým nepozastavil... Na koncert Davovej psychózy, kde som mal číro, došla vtedy jedna mladá baba a mala nádherného kohúta. Kamoš do mňa podpichol: „Panky, pozri. Dala ťa dole.“ A ja som mu na to odpovedal: „A ja som ju dal dole vekom.“ Povedal, že mám pravdu. Takže je to aj o tom.

Stále ťa bavilo provokovať?

- Jasné, aj ma to baví. Upozorňovať na to, že sa niečo deje. Nedávno som išiel v autobuse, jeden pán na mňa celý čas zízal a pri vystupovaní mi povedal: „Chlapče, prebuď sa! Život ide ďalej.“ Bolo to také príjemné, že ja sa mám prebudiť a on možno ešte spí doteraz.

Je dnes spoločnosť otvorenejšia?

- Stále je veľa dosť ľudí, ktorí majú a priori negatívny postoj nielen čo sa týka vlasov, ale aj na piercing, tetovanie, a pritom je už 21. storočie. Mrzí ma to. Viem, že stále platí, že šaty robia človeka a ulízaný, uhladený človek asi skôr prerazí než niekto s náušnicou v obočí, ale ide o to, že ľudia by sa nemali posudzovať podľa výzoru... Spomenul som si, ako sme raz, ešte pred rokom ´89, sedeli sme v bratislavskej krčme, došiel chalanisko k stolu a mal vlasy na hlave rozstrapatené ako Sid Vicious a triko Exploited. Padla tam taká poznámka - „Ako môžeš mať takéto vlasy, keď máš tričko Exploited?“ Ja som sa však stále držal a držím názoru, že punk netreba mať len na hlave, ale aj v hlave. Takže je úplne jedno, aké máš vlasy.

Koľkokrát si mal na sebe oblek?

- Dá sa to spočítať na prstoch jednej ruky. A hlavne nemám rád kravaty, ale kto by mal rád slučku na krku.

Ako si predstavuješ seba o nejakých 20 rokov?

- Budem stále rovnaký. Zober si dedov v Amerike, ako sa preháňajú na harleyoch. Ja som slobodná duša, potrebujem voľnosť a keď som si nedal pristrihnúť krídla doteraz, prečo by som to mal urobiť neskôr? Netrápim sa však tým, žijem prítomnosťou.

Takže heslo No Future platí?

- Jasné, žijem prítomnosťou. Minulosť ma nezaujíma, tá je už za mnou a budúcnosť už vôbec nie. Ale teším sa na jednu vec. Až raz budem mať rodinu, tak sa teším, že prídem na rodičovské môjho dieťaťa s čírom na hlave.

(február 2004)

Foto: Frenky

Na prvej fotografii je 30-ročný Panky s čírom v rozhovore s Davovou psychózou, ďalej je vbyfotený s novinami - Smenou, v ktorých vyšiel článok o punkovom Strome života. Odvtedy Panky v novinách nebol, vyšiel až tento rozhovor - v korzárskej prílohe ŠARIŠ.

 
17.3.2004 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 19038 krát