Dáša Voňková
Hviezdou prešovského Gitarfestu 2000 nepochybne bola skvelá česká gitaristka a pesničkárka Dagmar Andrtová - Voňková, ktorú som oslovil po jej vystúpení.
Kedy ste hrali poslednýkrát v Prešove?
- To bude už asi štrnásť rokov dozadu, čo som tu posledne hrala. Možno trinásť. Dnes sa mi hralo fajn.
Vaše meno sa svojho času ocitlo na zozname zakázaných umelcov...
- Ja som vlastne nebola ani zakázaná, ani povolená. Ale fakt je ten, že na spomínanom zozname som sa ocitla a fakt som veľmi hrať nemohla.
Doba sa zmenila. O vás je však na Slovensku počuť stále dosť málo. Ako hodnotíte svoju súčasnú pozíciu na českej a slovenskej hudobnej scéne?
- Veľmi nevyhľadávam médiá, skôr ma baví hrať v menších kluboch, kde mám väčší kontakt - tvárou v tvár - s publikom. Dosť často hrávam aj v zahraničí.
Pri vašom vystúpení som sa stretol s názorom, že predvádzate na gitare to, čo Vanessa Mae na husliach...
- No neviem, myslím, že moja filozofia je trošku iná než tá Vanessina. Ona je vynikajúca, ale skôr mi to pripadá ako exhibícia. A tá hudba nie je o exhibícii.
Tiež sa zdalo, a niekto to aj počas vášho vystúpenia podotkol, že to všetko nemôžete hrať sama na gitare. Všetky tie tóny navrstvené na seba. Naozaj ste to všetko hrali sama na jednej gitare?
- (smiech) Pri dnešnej technike, ktorá v muzike je, všetky tie krabičky a podobne, tak sa to trochu obracia proti mne. Lebo ľudia si často myslia, že to, čo hrám, mám predohrané na nejakej páske. Prípadne si myslia, že používam sequencer a skrátka to nehrám naživo. Pravdou však je, že naozaj všetko na pódiu musím zahrať prstami a nemám tam žiadny zvláštny efekt, okrem hallu (dlhé echo - pozn. red.). Dnes sa tam priplietlo niečo také, že ten zvuk kolísal. To tam normálne nie je. Používam len hall, na gitaru a na spev, no a tiež ešte sláčik. Tam zvuk závisí od toho, ako ten sláčik položím, skloním a podľa toho mi vytvorí vždy iný tón.
Máte zaujímavý nástroj, už podľa vzhľadu. Čo je to za gitaru?
- Je to kópia značky Fashion, volá sa Aplause, mám ju už pätnásť rokov. Kúpil mi ju vtedy, po asi minútovom výbere, môj muž. Ja som ju veľmi nechcela, ale dnes už som rada, že ju mám. Je to obyčajná gitara, nič zvláštne. V podstate k ohníčku.
Hráte veľmi zaujímavým štýlom. Aké máte hudobné vzdelanie v hre na gitaru?
- Bohužiaľ, nemám žiadne gitarové vzdelanie, musela som sa to naučiť sama. Myslím, že k tomu ako hrám, tým "pianovým" štýlom - na hmatníku oboma rukami - som dostala veľký impulz, keď som si niekedy v roku 79 čítala básne Vladimíra Holana. To bol taký úplný návod. "Tak vyťukává na zeď těla smluvená znamení..." Povedala som si, to je ono, to klepanie a práve týmto spôsobom som došla k tomu, že na gitaru hrám "tepacím" štýlom. Prišla som teda k tomu dosť nezávisle. My sme boli tak uzavretá krajina, že som samozrejme nevedela, že koncom sedemdesiatych rokov v Amerike podobne nakladali s gitarou niektorí muzikanti. Aj keď výsledok bol trochu iný. Asi to tak lietalo vo vzduchu, že mi napadlo skúsiť hrať na tú gitaru trochu inak.
Máte nejaké nasledovníčky?
- Samozrejme. Dnes už vo svete hrá takto kopec ľudí. Rockové dámy, najmä z Kanady, často využívajú tento štýl. Nie je to licencia, nič výnimočného a koniec koncom aj tak to každý hrá úplne inak. Vtedy som to však naozaj nemala šancu od nikoho odkukať a ďakujem pánovi Holanovi.
Čo máte nové? Dá sa váš aktuálny album zohnať aj na Slovensku?
- Asi nie. Posledný album vyšiel v Japonsku a v Českej republike u vydavateľstva Indies...
Indies má distribúciu aj na Slovensku...
- Áno, takže ak by mal niekto o neho záujem, možno ho zoženie. Volá sa Voliéra. Čo sa týka novinky, tak bude každú chvíľu hotová. Tentoraz pôjde skôr o spievané pesničky, dokonca aj niektoré retrospektívne, predtým nenatočené skladby. Mám ale za lubom aj niečo iné, robila som hudbu k rôznym divadlám a v tomto smere tiež niečo chystám.
V Prešove ste vystúpili sama. Hráte najradšej sama, alebo s doprovodom? S kým najradšej?
- Vždy som bola skôr sólistka, ale rada si zahrám s niekým, kto sa ku mne pripojí. V živote sa mi to už veľakrát stalo. Často ma doprevádza Radim Hladík, kedysi dávno som hrávala s Emilom Pospíšilom, ktorý bol zaujímavým zjavom na našej vtedy ešte folkovej scéne. Bohužiaľ, už nie je medzi nami. Chvíľu som hrávala aj s Honzom Hrubým a Vaškom Veselým, čo sú muzikanti par excellance. Bolo ich veľa.