Tento dnešný päťdesiatnik sa na československej hudobnej scéne prvýkrát objavil v roku 1966, kedy hral s - v tom čase megaúspešnou - kapelou Matadors. Po odchode z kapely na chvíľu "zablúdil" do Orchestra Karla Dubu, odkiaľ sa vrátil späť k bigbítu - do formácie Blue Effect. To bolo v čase obrodného roku 1968. Po nezhodách však Mišíka strieda Semelka a "český Jagger" dal nový rozmer kapele Flamengo. S ňou vydal legendárnu platňu Kuře v hodinách, ktorá sa však na pulty sa dostala až po páde komunizmu. V sedemdesiatych rokoch sa stal módou "ideologicky vhodný" jazzrock, na ktorý presedlala väčšina hudobníkov. Vladimír Mišík sa po dlhšom tápaní objavil v jazzrockovej formácii Energit, ale len na chvíľku, a radšej sa vrátil späť k rocku. Konkrétne s kapelou Čundrgrunt, s ktorou hrával v menších kluboch akustickú muziku. V roku 1976 vyšla v Supraphone prvá sólová platňa V. Mišíka a jeho kapely ETC s (dnes už legendárnymi) hitmi ako Stříhali dohola malého chlapečka, Obelisk, či Jednohubky. S formáciou ETC bolo späté celé ďalšie pôsobenie Vladimíra Mišíka na hudobnej scéne. Zažil s ňou aj zákaz činnosti v roku 1982, ktorému nepodľahol. Dnes je jasné, že za zákazom Mišíka (bezprostredne po ktorom nasledoval zákaz pre Pražský výběr), stála Štátna bezpečnosť. Po roku 1989 sa Vladimír Mišík nakrátko dostal i do politiky, ako poslanec Českej národnej rady za vtedajšie Občianske fórum. "Koniec rock and rollu v Čechách," hovorili si vtedy mnohí, ale po skončení poslaneckého mandátu sa (našťastie) vrátil Mišík späť k muzike...
Na Festivale dobrej hudby - Sigord '99, ktorý sa konal minulý týždeň v prešovskom amfiteátri, vystúpil Vladimír Mišík ako jeden z najväčších ťahákov (nielen) prvého koncertného večera. Sprevádzalo ho zoskupenie Čundrgrunt (uvádzané aj ako ČDG, či Čunderground). Áno, presne táto formácia, ku ktorej sa kedysi uchýlil pri všeobecnom jazzrockovom ošiali. A s "čuďákom" jazdí dodnes, aj keď len príležitostne a výnimočne...
Pred vystúpením, ktoré bolo - ako inak - fantastické, sme s Vladimírom Mišíkom spravili rozhovor. A netýkal sa len muziky...
Na českého interpreta koncertujete na Slovensku pomerne často. V Prešove ste naposledy hrali asi pred dvomi rokmi. Teraz ste hviezdou prvého dňa renomovaného Festivalu dobrej hudby - Sigord '99. Ako sa vám teda hrá na Slovensku, a špeciálne na východe?
- Nám sa vždy hralo na Slovensku senzačne, a to aj z toho dôvodu, že reakcia ľudí na muziku je spontánna. Je to senzačné, a môžem povedať, že v Prešove sa nám vždy darilo hrať dobre a ľudia reagovali vynikajúco.
Podobný názor vyslovil aj Mejla Hlavsa z kapely The Plastic People Of The Universe na nedávnom festivale v Trenčíne. Tiež tvrdil, že slovenské publikum je spontánnejšie...
- Je veľmi živé. Nechcem to úplne porovnávať, pretože ľudia sú si všade podobní, ale keby som to skúsil, tak napríklad na Morave tiež ľudia reagujú na muziku veľmi živo, veľmi podobne ako tu. Sú akoby muzikálnejší, radi si zaspievajú. Koniec koncom, moravský i slovenský folklór je bezvadný. Platí to aj o juhočeskom folklóre, no taký pražský folklór neexistuje... Aj keď s Čundrgruntom sme si pôvodne hovorili, že sme skupina mestského folklóru (smiech).
Na prešovskom festivale hráte s Čundrgruntom. Mikoláš Chadima svojho času napísal, že ste jediným rockerom z takzvanej oficiálnej scény, ktorý nepodľahol náporom jazzrocku, ani politickým tlakom, ale ďalej si poctivo robil svoju muziku a hral, hoci aj ako amatér, práve s Čundrgruntom. Aké spomienky to vyvoláva dnes, keď hráte s Čundrgruntom?
- Na tomto festivale by som radšej hral so svojou kapelou, ale bola to požiadavka organizátorov, aby sme prišli v tomto menšom zložení. Usporiadatelia vedia, že hrávame staré veci, takže aj tento koncert je akási nostalgia (smiech).
Reminiscencie na politický tlak vám hranie s Čundrgruntom nevyvoláva?
- Nie, vôbec nie. Myslím, že politika tu už nehrá rolu, politici majú iné starosti. Neviem, ako u vás na Slovensku, no u nás určite. Takže kultúra, muzika a všetko si žije svojim životom. Niekedy je život tvrdší, zložitejší, ale je to o tom, že máme slobodu prejavu a človek má naozaj na výber, čo, ako a kde bude hrať.
Súhlasíte s názorom Mikoláša Chadimu, že Mišík a C&K Vocal, boli za komunistickej éry jediní "oficiálni" interpreti, ktoré nepodliehali tlakom?
- Vo svojej dobe tomu tak asi bolo, pretože nám viackrát naznačovali agenti ŠtB, že si máme dať "bacha". Nešlo tam ani o politiku, ale o to, že sme sa snažili fungovať slobodne, aj v tom marasme, ktorý bol. Robili sme si, čo sme chceli a nezaujímali nás napríklad textárske komisie, neodovzdávali sme repertoárové listy a podobne. V tej dobe to asi malo nejaké opodstatnenie, lebo prišiel zákaz. Z toho, čo Chadima napísal, cítim taký duch, že to asi tak bolo. Nechcelo sa mi byť úplne konformný, ani to nešlo, lebo človek by si pripadal ako prasa, keby začal vyť s vlkmi a robiť také veci len kvôli prachom a kariére.
Prezradíte nám nejakú perličku z tohto obdobia, či už veselšiu alebo smutnejšiu?
- Napríklad v Redute ma "lámali", že všetko sa dá vyriešiť. Tamojší eštébak si nechal priniesť film, ktorý sa premietal v Lucerne pri našom koncerte, a ktorý bol neskôr aj zámienkou pre náš zákaz. Bol to taký ponurý dokument, ktorý končil na Špejchare (obľúbený podnik, ktorý dal názov aj hitu Špejchar Blues - pozn. red.), kde boli predtým drevené stoly a potom umakart a ja som vtedy vravel, že za chvíľu drevo vymizne a všade nám ostane len umakart, ktorý bude naša budúcnosť. Keď si to spomínaný eštébak v Redute pozrel, skonštatoval, že je to trochu naturalistické, ale nevadí to. Doslova povedal: "Môj šéf bol kedysi tiež šéfom, potom robil vo fabrike a teraz je zase mojim šéfom. Záleží na tom, ako sa k tomu pristúpi, takže ak by ste chceli sa k nám pridať..." A vtedy mi už bolo jasné, že ma navádza k tomu, aby som sa stal agentom ŠtB. Povedal som si, že nie. No zároveň som sa, s prepáčením, "připosral", lebo som vedel, že sa láme chlieb. Keď som sa vracal domov, naozaj mi do spevu nebolo. Zákaz trval, našťastie, len dva roky...
Niektorí ľudia však tomuto tlaku podľahli. A práve taký, od ktorých by to zrejme nikto nečakal, napríklad Jim Čert...
- Jim Čert bol dokonca, bohužiaľ, jeden z tých ľudí, ktorí nielenže podľahli, ale boli platení. Toto je, myslím si, ďaleko horší variant. Ak niekto bol naozaj existenčne pritlačený k múru, tak by som azda bral, že potom niekde niečo niekomu v zúfalstve podpísal. Nie všetci sme hrdinovia, a seba tiež nepovažujem za hrdinu. Ale ak niekto za to bral aj honorár, je to strašné a takýto človek zasluhuje pohŕdanie.
Nemrzelo vás, keď kapely vtedy mohli hrať, lebo boli "poslušné" a vy ste nemohli?
- Určite ma to mrzelo. Keď som bol na koncerte Michala Prokopa, kde hrala aj časť kapely ETC, "šlapalo" im to, bolo to úplne senzačné a ja som zrazu nesmel, tak som sa samozrejme cítil zatrpknuto. Bolo to niečo nepatričné, ale už je to za nami, je iná situácia a človek sa môže spoliehať len na to, že buď má jeho muzika silu, je šikovný a vie sa udržať v brandži, alebo na to jednoducho nemá. Existuje veľa mladých kapiel, mnoho klubov a 'hospod', kde sa hráva a človek musí byť tak dobrý, aby na neho ľudia prišli. Som rád, že sa všetko takto k lepšiemu zmenilo, a že je to tak, ako to je, a hlavne je tu šanca.
Spomenuli ste mladé kapely. Kto vás v poslednej dobe zaujal?
- Tých kapiel je fakt dosť, úplný prehľad v nich nemám, skôr len rámcový. Mám rád trebárs Wanastowi Vjecy, či Lucie, čo je vlastne z polovice rovnaká partia, alebo Walk Chock Ice, či Chinaski. Bohužiaľ mám pocit, že to rozdelenie trochu tú kultúrnu sféru poškodilo. Kedysi človek považoval za samozrejmé, že slovenské kapely jazdili do Čiech a naopak, no v tomto momentálne nie je ideálny stav. Tie nové slovenské kapely preto, priznám sa, veľmi nepoznám. Poznám skôr mená ako Rišo Müller, Peter Lipa, asi ešte existuje Tublatanka...
Na Festivale dobrej hudby - Sigord sa síce strieda viac štýlov, ale prevažuje country a folk. Vy ako rockový muzikant ste sa prichýlili - i keď nie úplne -svojho času s už spomínaným Čundrgruntom práve k takejto muzike. Trampovali ste niekedy?
- Netrampoval som, som vyložene mestský chlap. Keď som šiel napríklad do zahraničia, tak som vyrazil do Paríža, potom do Londýna preliezať tamojšie hudobné kluby. To ma baví. Špeciálne v Londýne je úžasné chodiť do tamojších krčmičiek. Je to akoby človek prišiel k niekomu na návštevu. Som teda skôr mestský typ. Čo sa týka folkového hrania, či hrania so španielkou, teda "unplugged" ako sa tomu módne hovorí dnes, tak to sme my absolvovali už strašne dávno. Je to zmena, tým pádom je to osviežujúce. Aj keď spravím novú pieseň, zahráme ju s "čuďákom", a tak sa dozvieme, ako na ňu reaguje publikum. Akustické hranie je teda strašne fajn, mám ho rád, ale samozrejme preferujem a radšej hrám s bigbítom, s celou kapelou.
V jednom zo starších čísel českého časopisu Rock & Pop, ktoré bolo venované viacmenej vašej osobe, vás drvivá väčšina mladých muzikantov v ankete označila z akúsi legendu, "otca" českého rocku. Vy ste stále aktívny muzikant. Ako teda vnímate tieto - pochopiteľne lichotivé - názory?
- V kapele ma nazývajú "legenda", ale myslia to ironicky a zo srandy. Takže sa na to pozerám s nadhľadom. Pochopiteľne ma niekedy poteší, keď ma niekto pochváli, a zvlášť, keď náhodou je za čo. Keď hral v Prahe starý bluesman B. B. King, tak to bol úžasný koncert. Ten pán má sedemdesiat. Ja mám 52, rokov, takže - hovorím si - čo sa deje? Nič. Som v strednom veku, takže "klídek" a hľadím do budúcnosti. Práve pred týždňom nám vyšla nová platňa Nůž na hrdle.
Môžete nám ju priblížiť?
- Je to trochu posun. Sú tam piesne farebne aranžované, zachoval sa akýsi duch ETC z osemdesiatych rokov. Mám teda veľkú radosť, že sa nám album vydaril. A už dnes sa dohadujeme, kedy vydáme ďalší.