Ali Ibn Rachid je známa kapela, najmä v Čechách a na Slovensku, ale v Prešove o nej kolujú skôr iba legendy. Hráte strašne málo, naposledy ste tu hrali pred štyrmi rokmi. Okrem toho máte dve cédečka - jedno to "hokejové" a jedno "cyklistické", ale počul som tiež, že ich vraj máte viac. Čo z týchto legiend mi môžete potvrdiť a čo vyvrátiť?
Ľubo: "Máme zatiaľ len dve cédečka a ozaj sme tu hrali pred štyrmi rokmi v bábkovej sále a bolo to ešte v stredne starej zostave. Veľmi často nekoncertujeme, pretože časť kapely je z Prešova - bratia Višňovskí (bicie a basgitara - pozn. red.). Máme nového gitaristu, veľa necvičíme, takže hrávame len vtedy, keď je záujem."
Skupina Chiki Liki Tu-a - tam sú tiež ďalší dvaja bratia Višňovskí. Dalo by sa teda o nich hovoriť ako o nástupcoch, možno ešte lepších, Ali Ibn Rachid...
Ľubo: "Chiki Liki Tu-a poznám len z kazety a dvakrát som ich videl na koncerte, dnes tretíkrát. Čo ja viem? Ťažko povedať, že sú nástupcovia. Celkom sa mi to páči, aj keď to nie je hudba, ktorú ja mám rád. Páči sa mi to ich nasadenie, nadšenie a taká ta snaha o to, aby nerobili komerciu."
Spomínal si, že veľa nekoncertujete, ani nenahrávate (aj keď na prešovské pomery dosť), chystáte teda niečo? Či už nejaké koncerty alebo nové cédečko? A ako je to so zahraničím? Viem, že v Čechách ste veľmi žiadaní...
Ľubo: "O tom viem dosť málo, že by sme boli veľmi žiadaní. Hrali sme síce v Brne, aj to prvé cédečko malo v Čechách veľký ohlas. To druhé... Recenzenti ho ohodnotili veľmi dobre, ale jeho distribúcia je veľmi zlá, takže sa nedostalo k ľuďom. Mám preto pocit, že ten záujem v Čechách je minimálny. Na Slovensku hrávame v divadle Stoka v Bratislave, tam to publikum chodí a je na to zvyknuté. Teraz budeme hrať v Trenčíne na festivale a čo sa týka budúcnosti, myslím, že Peter sa už tak vyjadril, že má toľko vecí, že Ali Ibn Rachid robiť nebude a my s gitaristom Danom Sanotajom rozmýšľame o tom, že bude nové cédečko. Zatiaľ ale nieto dosť talentu, ani dosť nápadov a robiť cédečko len pre cédečko sa mi zas nechce. Takže, keď niečo dozreje, keď sa objaví niečo, čo si povieme, že to bude stáť za to, cédečko vznikne."
Je to teda skôr vaša vec, lebo záujem publika by tu bol.
Peter: "Ono je to také trojsečné. Tým, že hráme iba raz za rok sa ten záujem nazbiera. Potom, keď hráme koncerty v domácom prostredí - v Stoke, prídu ľudia, ktorí vedia, čo to je Ali Ibn Rachid, na čo idú. Ale boli aj také koncerty, kde som mal pocit, akoby ľudia mali trochu iné očakávania. Tá druhá platňa je predsa len trocha iná ako tá prvá a niektorí očakávajú vždy to isté."
A dnešný koncert?
Peter: "Môj osobný pocit bol dobrý, hralo sa mi dobre, ale tiež som cítil, že časť publika počúvala pozornejšie a časť chcela počuť skôr staré pesničky."
Ľubo: "Pocity sú dvojaké. Ten jeden je z nášho hrania - to by bolo v poriadku, som stále rád, keď si môžeme zahrať tieto pesničky. A druhý pocit je ten, že som mal dojem, že v tom publiku je menšia časť, ktorá prišla na Ali Ibn Rachid a väčšia časť tej menšej časti poznala to staré cédečko. Súvisí to aj s otázkou, ktorú si sa ma pýtal o Chiki Liki Tu-a. Ak mám pocit, že sú nasledovníci, tak skôr v tom prvom cédečku. Mne je milšie to druhé, myslím, že som niekde inde a nechcem hrávať takúto hudbu, ktorá dáva takúto energiu, ale kladiem dôraz na texty, na ten prežitok udalostí. Z tohto pohľadu sa na Chiki Liki Tu-a pozerám tak, že tá hudba mi nie je veľmi blízka."
Vráťme sa ešte k Stoke, ktorú sme tu viackrát spomenuli a ste s ňou spätí. Boli tam problémy, ešte za Hudecovej éry. Išlo o prvé divadlo, ktoré sa snažil zlikvidovať, tak prišli na rad divadlá Prešov - Košice a nakoniec Bratislava... Ako dnes funguje Stoka a aké je miesto Ali Ibn Rachid, respektíve jednotlivých osôb v nej?
Ľubo: "Ja som kmeňovým členom divadelného združenia Stoka, tým pádom je to prepojené tak, že keď chceme skúšať, tak si tam môžeme skúšať, keď chceme mať koncert, tak tam môžeme mať koncert. Je to veľmi príjemné, keď hráme v domácom prostredí. Peter je takým stálym spolupracovníkom, ktorý hrá v troch inscenáciách, k jednej písal hudbu a je stále na čiernej listine spolupracovníkov (smiech). Takže je to veľmi prepojené. Aké je teraz divadlo... To, že sa Hudec pokúšal najprv zlikvidovať Stoku, tak Prešov a Košice - situácia je odlišná, nedá sa to porovnávať. Stoka bolo a je jedno z mála divadiel, ktoré je neštátne, súkromné. Malo schválené dotácie na Pro Slovakii, jednohlasne tá komisia odhlasovala dva milióny a Hudec to stopol. Stoka má výsledky, dokazuje to napríklad aj odovzdávanie DOS-iek v Nitre. A s tými štátnymi divadlami je to predsa len trochu iné..."
Narážal som tiež na čosi iné. V sedemdesiatych rokoch tiež najprv moc zlikvidovala underground, stopla Plastikov, na to išla po novej vlne a alternatívnych kapelách a nakoniec sa to dotklo oficiálnych kapiel ako Pražský výběr. Teda určitá paralela tu je. Centralizácia kultúry začala odspodu. Najprv sa siahlo na Stoku, divadelníci mlčali, potom sa siahlo na prešovské a košické divadlo, bratislavskí divadelníci boli ticho a nakoniec sa siahlo na Slovenské národné divadlo, a to už sa vzbúrili. Vtedy však už každý zabudol, že na začiatku toho bola Stoka...
Ľubo: "Samozrejme to prirovnanie s Plastikmi a tým, čo sa dialo vtedy, to neviem posúdiť. Vtedy som bol podstatne mladší a videl som to z tej inej strany. Ale vtedy to bolo veľmi jasné. Aj teraz to vlastne bolo jasné, ale pod rúškom demokracie. Jedno je pravda, že takáto sieť štátnych divadiel a dotovanie kultúry je prežitok komunistický. Žiadna vláda po páde komunizmu neurobila zásadnú zmenu vo financovaní kultúry a prežíva zastaralý socialisticko - komunistický boľševický model."