Roman Pokorný: V Prahe sa presadí skoro každý /jazz-blues/
Úspešné vystúpenie ladené v bluesovom duchu odohral na festivale Jazz Prešov 2001 gitarista a spevák Roman Pokorný, ktorého sprevádzal basák Aleš Slávik a prešovský bubeník Ľuboš Dvorščák. Lídra tohto zoskupenia Romana Pokorného, ktorého meno má u našich západných susedov svoj zvuk, sme po koncerte vyspovedali.
Na pódiu ste vystúpili s bluesovým repertoárom, v tak trochu improvizovanej zostave. Okrem toho máte i jazzový repertoár, ktorý ste vydali aj na cédečku. Prečo ste sa rozhodli predstaviť v Prešove práve tú bluesovú podobu?
- Má dve partie - jazzovú a bluesovú, obidve sú triá. Bluesová sa volá Roman Pokorný & Bluebox Heroes, druhá je Roman Pokorný Trio. V nej hrá s nami pravidelne taktiež slovenský bubeník Dano Šoltis. Tieto dva koncerty (v Prešove a Martine) dohodol môj kamarát Ľubo Dvorščák, tak sme si zahrali s ním, lebo je tiež výborný bubeník.
Z pódia bolo cítiť, že ste zohratí, pritom je zrejme dosť ťažké zohrať kapelu takto na diaľku. Mali ste predtým aj nejakú skúšku, alebo to bola iba improvizácia?
- Mali sme jednu skúšku. Bola asi polhodinu pred začiatkom koncertu a ujasnili sme si na nej, čo a ako budeme hrať, začiatky a konce skladieb. Pri tejto muzike to nie je až tak potrebné. Myslím, že nie je nutné špeciálne nacvičovať nejaké unisoná na nástrojové linky. Táto muzika sa musí hrať od srdca, to je polovica úspechu.
Je to vidieť aj na vašej mimike, keď stojíte na pódiu a hráte. Uvedomujete si tie gestá, ktoré sa pri hraní objavujú na vašej tvári?
- Nie (smiech). Rád sa sám na sebe smejem. Je úžasné, keď sa vidím v televízii a normálne prepuknem v smiech, ani sa na seba nevydržím dlho pozerať. Lepšie je preto natočiť si koncert na video a neskôr sa pozrieť na to, ako som hral. A je to komické...
Na koncerte v Prešove bola plná sála, úspech bol nesporný. Hrali ste tu na východe niekedy predtým?
- Nie. Vôbec. Naviac strašne nerád cestujem, vo všeobecnosti. Jednoducho ma to nebaví. Tu sme šli vlakom jedenásť a pol hodiny. Išli sme však v noci, takže sme cestu našťastie prespali. Teda relatívne, ono sa v tom vlaku veľmi spať nedá. Dalo sa to však zvládnuť, lebo sme sa tu tešili. Mám rád Slovensko, mám rád slovenskú reč, ktorá je mäkká a tiež prírodu. Kolegov som prehováral, aby sme zašli na Spišský hrad, no, žiaľ, nikoho som neuhovoril.
Čo je vám bližšie - jazz alebo blues?
- Nerobím len jazz a blues, produkujem aj platne iným umelcom, takže sa dostávam aj k takým ľuďom ako Jiří Korn, či Věra Martinová, ktorej som produkoval platňu v country štýle... Iných žánrov sa neštítim. Po prvé sa človek musí niečím živiť a po druhé každá muzika môže byť dobrá, aj keď nejde o žáner, ktorý robím ja. Hudbu som začal vnímať niekedy v šiestich rokoch, a to bola muzika, ktorá v polovici sedemdesiatych rokov udávala smer. Išlo najmä o hardrockové kapely ako Deep Purple, či Led Zeppelin. Som teda odkojený hardrockom, pričom som samozrejme počúval aj Jimiho Hendrixa, ďalej bluesových interpretov Buddy Guys, Muddy Waters, Eric Clapton. Časom sa človek dostane niekam inam, trebárs k jazzu. Natočil som jazzové cédečka, ktoré - ako vravieva Peter Lipa - zožali všetky ocenenia. Jazz mi sedí, mám o rád, ale blues mám tiež rád a nikde nie je napísané, že je zakázané hrať oboje.
Na Slovensku má svoje zázemie jazzová i bluesová scéna. Čo hovoríte na tunajších hudobníkov?
- Slovenská scéna je dosť odlišná od českej. Myslím, že tu to majú dosť zlé tí hoci aj dobrí muzikanti, ktorí nie sú slávni, ktorí sa nedostanú hrať k nejakej hviezde. Na druhej strane to zas majú ďaleko lepšie ľudia, ktorí u takýchto jazzových hviezd, ak to môžem tak nazvať, hrajú.
Môžete byť konkrétnejší? Povedzme Andrej Šeban v jazze, či bluesový hudobník Ján Litecký Šveda.
- Toho konkrétne nepoznám. Andreja Šebana poznám dobre, je dobrý muzikant a čo som počul tak aj producent a autor. Ten je určite v pohode, má v podstate tie najlepšie možnosti na Slovensku. Sú tu však aj ďalší ľudia, nepoznám konkrétne mená, ktorí hrajú dobre, no nemajú príliš veľa možností. V Prahe môže hrať prakticky každý, kto vie hrať a vyletí veľmi rýchlo nahor. Ja som tiež prišiel do Prahy z Moravy a presadil som sa. Mal som možno šťastie, ale išlo to v podstate ľahko.
Odkiaľ ste?
- Z južnej Moravy, potom som pôsobil v Brne a odtiaľ som šiel do Prahy.
Čo vravíte na svojich krajanov, na tú scénu rockovo-folklórnu scénu, ktorú predstavujú kapely typu Hradišťan, či Fleret?
- To, čo sa deje na Morave, sa mi vcelku páči, aj keď nie práve Hradišťan. Robí sa tam dobrá muzika na pomedzí folku, rocku a neviem ešte čoho.
Hosťovali ste aj na rockových, či popových projektoch? Nielen ako producent, ale i muzikantsky.
- Určite, bolo ich mnoho. Inak však našu domácu scénu príliš nepočúvam, takže sa v nej neorientujem. Doma mám cez päťsto jazzových CD, kopu platní z už spomínaného hardrockového obdobia. Keď niečo počúvam, tak sa zameriavam skôr na tú tvorivú stránku, na to, čo ma obohacuje.
Jazz je univerzálna muzika. Je rozdiel v reakcii publika - trebárs v Prešove a v New Yorku?
- Nie je. Ľudia nevnímajú druh hudby ako taký, ale len energiu. Ak hrá niekto s rovnakou energiou jazz, blues alebo rock, tak to ľudia vezmú. O nás sa napríklad vraví, že sme príliš hlučná kapela. Keď sme hrali v Prahe na festivale Jazzboat, tak nás organizátor poprosil, či nemôžme hrať tichšie, v publikum sú samí starší ľudia. Začali sme však hrať, tak ako sme zvyknutí a ľudia sa totálne odviazali. Takže naozaj záleží len na energii. Keď je pozitívna a silná, tak ľudí dostane, na ničom inom nezáleží.
V Čechách bol chvíľku popovou hviezdičkou spevák Vítek Pokorný. Ide len o vášho menovca?
- (smiech) Ani neviem, kto to je. Z mojich príbuzných sa nikto hudbe nevenuje.
(november 2001)
Foto: Veronika JANUŠKOVÁ, Korzár
Reportáž z festivalu Jazz Prešov 2001 nájdete na URL:
http://www.pis.sk/clanok.php3?id=797