Rozhovory s hradným pánom, publicistom a bonsajistom
Hradný pár, ornitológ aobčiansky aktivista Martin Sárossy z Veľkého Šariša. Aktívny dôchodca, učiteľ, šéf plemenárskeho podniku, nadšenec lokálnej histórie a publicista Štefan Staviarsky z Prešova. A milovník a pestovateľ bonsajov René Lempeľ z Prešova.
Prečítajte si rozhovory s tromi zaujímavými ľuďmi s nevšednými životnými príbehmi a rôznych generácií, ktoré vyšli v Prešovských novinách.
Prinášam podstatnú časť z nich, ale zďaleka nie celé. Ak vás niektorý z nich zaujal (príp. z neho chcete citovať), kliknite na príslušný link a cez piano si ho môžete prečítať celý. Ak piano nemáte, pokojne si ho objednajte priamo cez daný článok, je to lacné a podporíte dobrú vec. Príjemné čítanie.
Martin Sárossy
Celý článok: http://presov.korzar.sme.sk/c/7588064/aktivista-martin-sarossy-rebelantstvo-mi-ostalo-v-krvi.html
S opravami hradov v okolí Prešova sa spája meno Martin Sárossy. Tento Veľkošarišan vyštudoval ekológiu a environmentalistiku vo Zvolene, špecializoval sa na ochranu vtáctva a ako občiansky aktivista uspel pri viacerých kauzách, no nie vo voľbách. Médiá zaujal mesačným pobytom na Šarišskom hrade, dnes má pod palcom viacero hradných zrúcanín. Sárossy začínal ako dobrovoľník na hrade vo svojom meste, dnes sa profesionálne venuje opravám troch zrúcaním z tzv. Prešovskej hradnej cesty.
Vaše priezvisko je vo Veľkom Šariši rozšírené. Viete, kam až siahajú vaše korene?
Otec spracovával rodokmeň, dostal sa do polovice 18. storočia. Chýba nám jedna generácia, aby sme potvrdili príbuzenstvo môjmu menovcovi, ktorý bol sťatý v prešovských jatkách. Trochu rebelantstva mi v krvi ostalo.
Momentálne sa profesijne venujete len hradom?
Áno. Už tretí rok koordinujem projekty zamerané na obnovu hradných zrúcanín. Začínal som ako dobrovoľník a prerástlo to do štádia, keď ma to živí.
Ktoré hrady máte na starosti?
Keď som túto možnosť nedostal na Šarišskom hrade, tak som sa poobzeral po okolitých hradoch a vznikol nápad Prešovskej hradnej cesty. Cieľom je spojiť a zveľadiť šesť hradných zrúcanín (Šariš, Kapušany, Šebeš, Zbojnícky, Lipovský hrad a Obišovce). Na všetkých ešte stojí kameň na kameni, sú pomerne dobre prístupné, takže v nich vidím potenciál. Dva roky som pôsobil v Kapušanoch, vlani som koordinoval hrady Šebeš, Obišovce a Plaveč.
Čo je na tej práci najťažšie z technického hľadiska?
Sú hrady, kde konštrukcie stoja, ako Veľký Šariš či Kapušany. Tam je náročné skĺbiť záujmy pamiatkarov a predstavy ľudí, ktorí chcú obnoviť zrúcaninu. Je dôležité urobiť zmysluplný a uskutočniteľný projekt a hlavne nájsť schopnú partiu ľudí, ktorí chcú robiť.
(...)
Začínali ste mesačným pobytom na Šarišskom hrade. Priblížite nám ho?
Okolnosti mi dovolili splniť si chlapčenský sen a išiel som žiť na hrad. Odstraňoval som kroviny, monitoroval návštevnosť. Za mesiac som spoznal mnoho ľudí a povzbudili ma reakcie verejnosti na činnosť , ktorú vykonávam. Každý hrad má svoju skupinu nadšencov, len sa možno nestretli a v Šariši sa to podarilo. Bolo to v roku 2007. Vtedy som trochu samoľúbo vypustil správu, že mladý podnikateľ sa rozhodol žiť mesiac na hrade, zabralo to, médiá sa ozvali a využil som to na propagáciu hradnej stránky.
Predtým ste sa venovali ornitológii. Takisto ste skúmali vtáctvo v okolí Šariša. Ako to bolo?
Odmala som chcel byť ornitológ. Už ako malý chlapec som vedel, že to je veda o vtáctve, mal som ochranárske cítenie. Neskôr som sa dostal do Slovenskej ornitologickej spoločnosti. Po skončení vysokej školy som mal možnosť študovať ako doktorand a to bolo obdobie, keď som pracoval na ochrane prírody, robil i výskumy. Mojou špecializáciou boli sovy.
-
Štefan Staviarsky
Osemdesiat rokov oslavuje Štefan Staviarsky z Prešova. Niekdajší učiteľ a riaditeľ plemenárskeho podniku patrí medzi tých aktívnych dôchodcov. Publikoval vyše tisíc článkov o lokálnej histórii a práve dokončil piatu knihu. Do ďalšej sa už vraj nepustí. O väčšine lokalít, v ktorých pôsobil, napísal knihu. O škole Gazdšág v Sabinove, o Fričovciach, o zákutiach Prešova, o koňoch na východe a najnovšie o Orkucanoch. Vychoval tiež umelecký klan.
Kniha o Orkucanoch je vašou piatou. K Orkucanom máte špeciálny vzťah. Je to tak?
Áno. V tejto obci som sa narodil a žil až do 24 rokov. Prežíval som tam ťažké, ale pestré detstvo, na ktoré mám dobré spomienky. Potom som odišiel zo svojho rodiska a putoval som. Pôsobil som vo Fričovciach, Prešove či Sabinove.
Kto založil Orkucany? Počuli sme, že toto boli rádové sestry, prípadne prostitútky...
To všetko sú fámy a nezmysly, ktoré sa šíria. Je to živná pôda pre ľudí, ktorí sa nevenujú histórii. Obec Orkucany patrí medzi najstaršie v údolí Torysy. Má rovnaké obdobie vzniku ako Sabinov, pod ktorý dnes patrí. A kto ju založil? Po rozpade Veľkomoravskej ríše sa v Karpatskej kotline usadili Maďari a pomaly ju dobýjali. Na určitých miestach, ktoré si už podmanili, zanechali svoje strážne družiny. No a práve na mieste dnešných Orkucian, na kopci Strážny vrch, si staromaďarská strážna družina postavila svoj drevený hrad.
Hoci je to už vaša piata kniha, patríte medzi mladých autorov, veď ste s tým začali len nedávno. Prečo ste sa dali na písanie?
V roku 1989 som zmenil zamestnanie. Dovtedy som bol riaditeľ plemenárskeho podniku a zrazu som mal viac času a priestoru, aby som sa mohol venovať svojim koníčkom. Začal som pátrať po mnohých tajomstvách nášho regiónu. Mnohé veci sa mi podarilo odhaliť a priblížiť ľuďom. A tomu sa venujem plných 25 rokov.
Okrem kníh ste napísali aj mnoho článkov, doma ich máte pekne zviazané. Koľko ich bolo?
Práve teraz v knižnici robili inventúru písomností, ktoré som publikoval. Majú zaregistrovaných vyše osemsto článkov, ale je ich viac. Okolo tisícky.
(...)
Väčšina vašich detí a vnukov sa dala na umenie...
Máme troch synov. Každý sa venuje niečomu inému. Najstarší Víťo sa vydal na umeleckú cestu, je autorom niekoľkých známych kníh. Za Kale topánky získal cenu Anasoft Litera. Prostredný syn Štefan sa venuje počítačovej technike a aj mne pomáha v tejto oblasti, kde som analfabet. Najmladší Slavomír je vojenský inžinier a momentálne pôsobí až v Ázii. Už sa tešíme, že teraz po polroku príde.
A čo vnuci? Jeden hrá v kapele, ďalší točí filmy, vnučka napísala knihu...
Máme 5 vnukov a 1 pravnučku. Najstaršia vnučka Mária vyštudovala produkciu na VŠMU a chce sa venovať filmu. Teraz vydala knihu. Ďalší vnuk Rišo vyštudoval réžiu na rovnakej škole a teraz s otcom tvoria scenáre a filmy, Juraj má kapelu Fúzy Múzy. Adam je futbalista, chytá za žiakov v Trnave a najmladší má dva roky. Teda toľko ako pravnučka, je len o niekoľko dní starší.
Ako sa vám páči ich tvorba?
Nemám prehľad. Bol som na ich koncerte, ale nie som nadaný na hudbu. Film, ktorý natočil Rišo, sa mi páčil, bol som aj na jeho uvedenie v Sabinove. Som rád, že sa mu niečo také podarilo. Markinu knižku som ešte nečítal, teraz sa chystám.
Pôsobili ste vo Fričovciach, neskôr ste roky učili ekonomické predmety na Strednej poľnohospodársko-technickej škole v Sabinove. Čo vám to dalo?
Práca pedagóga ma veľmi bavila. Dosahoval som aj dobré výsledky, ale je to opakujúca sa činnosť. Lákalo ma poznať aj tú tvrdšiu výrobu. Bola mi ponúknutá práca riaditeľa, ktorú som vykonával na plemenárskom podniku v Prešove 16 rokov. Bola to mimoriadne ťažká, náročná a zodpovedná práca. Dala mi zabrať a obrala ma o všetok môj voľný čas, o všetky záľuby. A súčasne mi spôsobila aj také traumy, ktoré prežívam dodnes. Lebo riadiť veľký podnik so zložitou a vysoko odbornou činnosťou bolo veľmi náročné.
(...)
-
René Lempeľ
Celý článok: http://presov.korzar.sme.sk/c/7901852/rene-lempel-bonsaje-v-sebe-snubia-prirodu-s-umenim.html
Bonsaje ho zaujali pred viac dnes štvrťstoročím. Prešovčan RENÉ LEMPEĽ spojil prácu s koníčkom a dnes patrí medzi popredných slovenských bonsajistov. V Prešove zorganizoval medzinárodnú súťažnú výstavu Bonsai PKO Exhibition 2015, na ktorú dotiahol špičkových kórejských odborníkov.
PREŠOV. Venuje sa spoločenským tancom, záhradnej architektúre, ale jeho najväčšou vášňou sú bonsaje, za ktoré získal René Lempeľ množstvo ocenení. Práve okolo „ministromov“ sa krútila väčšia časť nášho rozhovoru.
Lákadlom nedávnej výstavy Bonsai PKO Exhibition, hlavne pre odborníkov zo Slovenska a okolitých krajín, boli hostia. Medzi nimi Kim se won, predseda Kórejskej bonsajovej asociácie. Ako sa vám podarilo ich pritiahnuť do Prešova?
Som aktívny ako vystavovateľ po celej Európe. Chodievam po veľkých súťažiach a výstavách a títo páni často pôsobia v Európe. Stretávame sa pravidelne, už sa poznáme nejaký ten rok. Keď vznikla myšlienka prešovskej výstavy, hľadali sme nejakého garanta, ktorý priláka aj dobrých bonsajistov, tak nám napadlo, že ich. A súhlasili.
Slovenská bonsajistika je na tom ako?
Keď to porovnám s Európou, tak slabo, ale zase musím povedať, že v posledných rokoch to naberá na otáčkach. V mnohých mestách vznikli síce malé kluby, ale je v nich veľké nadšenie. Je to dobré do budúcna.
Ako dlho sa tomu venujete? Vraj 25 rokov.
Začal som ešte pred revolúciou. Tých informácií bolo vtedy naozaj málo, robili sme, tak pokusne, čo sa dalo. Keď sa otvoril svet informácií, začali sme to intenzívne študovať, vystavovať, chodiť na akcie. Pravidelne som sa zúčastňoval súťaží v tvarovaní, prišli prvé ceny. Keď sa človek dostane do zahraničia, kde boli tie výstavy bežnejšie a tradícia lepšia, o to rýchlejšie dokáže pochopiť, o čo vlastne ide.
Ktoré z vašich ocenení by ste vypichli?
Ani neviem. V čerstvej pamäti mám vlaňajšiu cenu za Strom roka z najväčšej poľskej výstavy. Ocenená bola borovica, ktorú pestujem už dlhé roky. Organizátor tejto akcie Piotr Czerniachowski teraz recipročne vystavoval u nás. Nedávno sme boli v Taliansku s Milanom Roskošom, ako dvaja zástupcovia Slovenska, na výstave s tradíciou niekoľko desiatok rokov. Milan tam tvaroval môj strom, s ktorým sme zvíťazili. Veľmi si to ceníme.
Prečo vám učarovali práve bonsaje?
Inklinujem k prírode, a keď to prepojíme s umením, lebo pri vytváraní bonsajov nemožno vynechať umeleckú časť, tak asi preto.
(...)
Viac: http://presov.korzar.sme.sk/c/7901852/rene-lempel-bonsaje-v-sebe-snubia-prirodu-s-umenim.html