Úspešní Prešovčania v zahraničí IV - Mihály, Ondrejčo, Kobulský
Tri príbehy úspešných Prešovčanov v zahraničí. Architekt, ktorý pôsobí v Prahe a dvaja šéfovia slovenských rádií v Amerike.
Nasledujúce tri príbehy sú zo seriálu Prešovských novín o úspešných Prešovčanoch (jeden vyšiel ako klasický profilový rozhovor). Prinášam podstatnú časť z nich, ale zďaleka nie celé. Ak vás niektorý z nich zaujal (príp. z neho chcete citovať), kliknite na príslušný link a cez piano si ho môžete prečítať celý. Ak piano nemáte, pokojne si ho objednajte priamo cez daný článok, je to lacné a podporíte dobrú vec. Príjemné čítanie.
Martin Mihály
Celý článok: http://presov.korzar.sme.sk/c/8027781/architekt-mihaly-dostavame-sa-z-krizy-citit-zlepsenie.html
O prestížnu architektonickú cenu CE-ZA-AR zabojuje aj Martin Mihály. Tridsaťtriročný architekt z Prešova žije momentálne v Prahe a budúcnosť svojej brandže vidí v ružových farbách.
S kolegom Matejom Mihaličom, tiež pochádzajúcim z Prešova, založil Martin Mihály Ateliér 11. Minulý rok boli nominovaní na cenu časopisu Arch za projekt rekonštrukcie výmenníkovej stanice v Košiciach.
Tento rok sa im dostalo ďalšej pocty. V stredu 7. 10. slávnostne vyhlásili Ceny za architektúru (CE-ZA-AR), ktoré udeľuje Slovenská komora architektov. Martin Mihály s kolegom sú nominovaní za rekonštrukciu vidieckeho domu v Jabloňovciach na južnom Slovensku.
(...)
Tento 33-ročný architekt z Prešova momentálne žije v Prahe. „Išiel som tam za manželkou. Teda za štúdiami a budúcou manželkou, “ vysvetlil, ako sa ocitol v metropole Českej republiky.
Bakalárske štúdiá absolvoval v Bratislave, presunul sa do Prahy, kde sa usadil. Robí tam pre jedného architekta, na Slovensku však má aj vlastné zákazky.
Aká je situácia v architektonickej brandži. Je dosť roboty? „Posledné štyri roky to nebol príliš lukratívny odbor. Teraz, ako sa dostávame z krízy, sa to citeľne zlepšilo, “ povedal mladý architekt.
Na gymnáziu ešte nemal ujasnené, čím chce byť, vybral si architektúru. Prečo?
„Neviem. Prišlo to postupne. Nebol na to konkrétny dôvod. Nebolo to vedomé, že odmala chcem byť architektom, ale keď prišiel čas rozhodovania na strednej škole, žiadnu inú možnosť som nezvažoval.“
A dnes neľutuje, išiel by do toho zas. Ako vidí budúcnosť architektúry? „Ružovo. V minulosti som mal dosť problém s tým, ako sa stavali rodinné domy, že ľudia nemali veľký prehľad a boli akoby obmedzení vo výbere. Myslím si ale, že sa to už zlepšuje. Viac priestoru dajú architektom a tá kvalita stúpa, “ dodal architekt aktuálne nominovaný na ocenenie CE-ZA-AR. (Cenu napokon aj získal)
Viac: http://presov.korzar.sme.sk/c/8027781/architekt-mihaly-dostavame-sa-z-krizy-citit-zlepsenie.html
-
Rudolf Ondrejco
Celý článok: http://presov.korzar.sme.sk/c/8062082/ja-parobek-z-kapusan-je-najoblubenejsi-song-americkych-slovakov.html
Viac ako štvrťstoročie vedie pôvodne východniar RUDOLF ONDREJCO slovenské rádio v americkom Pittsburghu. Vysiela raz týždenne, pričom v drvivej väčšine v ňom prevažujú ľudovky. K folklóru sa snaží Rudy, ako ho volajú priatelia, s manželkou Zuzkou (Susan) prilákať aj najmladšiu generáciu detí amerických Slovákov, aby nestratili kontakt s koreňmi.
PITTSBURGH/PREŠOV. S „Rudym“ Ondrejcom sme sa stretli v Pittsburghu na benefičnom večere „dinner and dance“ na podporu slovenského vysielania. Stretli sa na ňom nielen tí skôr narodení, ale aj mladí priaznivci slovenského rádia v USA. Na otázky odpovedal perfektnou slovenčinou, vari len s jemne pensylvánskym prízvukom.
Vysielate v Pittsburghu, kde je jedna z najsilnejších slovenských komunít v USA. Podobne silné sú možno len v Chicagu či Clevelande. Je to tak?
„Ťažko povedať, kde. Kedysi bola najsilnejšia komunita tu, ale vieme, že v Chicagu je veľa Slovákov, takisto v New Yorku a New Jersey. Hlavne nových ľudí, lebo v Pittsburghu máme železiarne, z ktorých však mnoho padlo a aj keď tu ešte ostal nejaký priemysel, emigrácia na rozdiel od minulosti bola za posledných 30 - 40 rokov nízka. Prišlo zopár mladých ľudí, ale nie až tak veľa ako niekedy.“
Ako dlho funguje vaše rozhlasové vysielanie?
„Prebrali sme ho v roku 1979 a odvtedy vysielame každú nedeľu, najprv polhodinový program, neskôr sme ho rozšírili na hodinový. Momentálne sa dá chytiť na stanici WPITAM.com. Kupujeme si od nej frekvenciu.“
Vysiela aj cez internet?
„Áno. Ale len cez živé vysielanie. Neviem, či sa dá dostať do ich archívu. Myslím, že nie.“
Akú máte počúvanosť? Nemáme na mysli nie tak čísla, ako ohlasy, keďže rádio stále funguje a darí sa vám ho udržať i finančne. Ide to?
„Finančne nám pomáhajú obchodníci či stavebníci, ktorí tu pôsobia, slovenské životné poisťovne, pomáhajú nám tiež organizácie ako Prvá slovenská katolícka jednota, Národný slovenský spolok. Raz ročne organizujeme akciu 'dinner-dance', ako dnes, aby ľudia nás nielen počuli v rádiu, ale mohli vidieť aj naše tváre, pozhovárať sa. Je dobré, že sa stretnú ľudia, dnes ten sociálny kontakt chýba. Keď sa pozriete na ľudí, každý má v ruke mobil a komunikuje cez neho. Za chvíľu sa doň budú pozerať, ktorou cestičkou majú ísť a ani sa nepozrú na ulici, či niekto ide okolo nich. Preto sú takéto podujatia veľmi dobré.“
Kde všade má dosah stanica, na ktorej máte slovenské vysielanie?
„Vysielač má 5 000 wattov. Dosah je v okruhu asi sto míľ okolo Pittsburghu. Záleží aj na počasí, lebo je to na stredných vlnách. Pri peknom počasí, ak cestujeme do Clevelandu, chytíme to aj tam.
(...)
V Clevelande je podobné slovenské rádio, ktoré vedie rodený Prešovčan Milan Kobulský. Určite sa poznáte.
„Samozrejme, poznáme sa. Milana Kobulského, ale aj ľudí z Chicaga. A máme tiež slovenský súbor Pittsburgh Slovakian, s ktorým tiež dosť cestujeme. Je to folklórny súbor, spevácky i tanečný. Vystupovali sme s ním aj v Detve. V roku 1997 sme mali mladých ľudí na východnom Slovensku. Pre tie deti to bola veľká skúsenosť, lebo sú to už Američania, no naučili sa slová a výslovnosť, poznajú aj obsah piesní a bol to dobrý pocit, keď spievali pre ľudí, ktorí im rozumejú. Ako vidíte, aj teraz prišlo medzi nás mnoho mladých z nášho súboru. A to je dobré.“
Slovenské rádio je určené skôr tým skôr narodeným. Počúvajú ho aj mladí?
„Áno. Tam rečová bariéra nie je. v Amerike je systém, že každý hovorí anglicky. Oni nie sú nútení, aby vedeli slovensky. No keď prídete dnes na Slovensko, tam tiež už dnes každý druhý občan vie po anglicky. Ohlášky vo vysielaní robíme aj v slovenčine, aj v angličtine. Rozprávame teda dvojjazyčne, ale hráme slovenské piesne.“
Práve preto nás zaujíma, či chcú mať mladí kontakt s rečou ich rodičov?
„Najsilnejší kontakt majú cez folklór. So súborom máme rôzne vystúpenia, dodržiavame slovenské tradície. Cez Vianoce robíme 45-minútový, jasličkový program, máme zo päť vystúpení počas adventu. Tu v Amerike sa Vianoce oslavujú pred Vianocami. Pripraví sa večera, tradičnými jedlami, aké sa podávajú pri štedrovečernom stole, zídu sa ľudia a my tam chodíme vystupovať. Predstavíme tradície na adventné dni, od Ondreja po Vianoce. Aby ľudia vedeli, čo všetko ich rodičia a starí rodičia prežívali.“
Predpokladáme, že rádio nie je váš hlavný džob, ale hobby aktivita. Čomu sa venujete?
„Som mechanik. Opravujem autá, mám svoju dielňu, takže mám čo robiť. Viac času vysielaniu venuje moja žena.“
Kde ste sa s ňou spoznali?
„V súbore, v Amerike. Zuzka je riaditeľkou v Národnom slovenskom spolku, ktorý vydáva noviny, časopis, pre ktorý robíme stránku v slovenčine a má aj slovenské múzeum, o ktoré sa stará ona. Máme archív krajanských organizácií, vystavujeme rôzne artefakty týkajúce sa slovenského folklóru, väčšinou sú to veci, ktoré dostaneme, poprinášali ich ľudia. Momentálne sme od prešovských rezbárov kúpili veľkú drevorezbu zo Slovenska, zloženú z piatich častí. Je na nej Slovensko od Bratislavy po celý východ, ako ľudia pracujú, ako žijú. Mal to tu jeden pán, ktorý predával slovenské veci. Sme na to veľmi hrdí...“
(...)
„Starší rodičia boli z tej oblasti, baba z Hrabovca (Nižný Hrabovec) a dedo z Kolčova-Dluheho (Dlhé Klčovo). Ak ste niekedy počuli pásmo Svadba na dedine či Svadba zo Zámutova, tam spieval báči Šaffa, tak jeho hlas je nezameniteľný aj dedo mal taký. Neviem to stopercentne, ale myslím, že boli rodina... To v Amerike som už 46 rokov, odišiel som v roku 1969.“
Ktorá je najobľúbenejšia pesnička vo vašom vysielaní?
„Pred pár rokmi bol najobľúbenejší Starý rodný dom. Z mnohých ľudí totiž vytiahol slzu. Je to citlivá pieseň. Potom sú to Slovenská rodná dedina, Slovák som a Slovák budem a také povzbudzujúce piesne. A samozrejme, najúspešnejšou piesňou je Ja parobek z Kapušan. Túto ľudovku poznajú skoro všetci naši poslucháči a zahráme ju kedykoľvek.“
-
Milan Kobulský
Celý článok: http://presov.korzar.sme.sk/c/8076253/milan-kobulsky-dochodcom-sa-v-amerike-zije-velmi-dobre.html
Hoci Milan Kobulský žije v Spojených štátoch amerických už od roku 1969, každý rok príde do rodného Prešova, kde má dve sestry a kamarátov. Začínal na stavbe, potom robil pre NASA, dnes je na dôchodku, ktorý si vyslovene užíva. A už 22 rokov vedie najstaršie slovenské rádio v Amerike.
PREŠOV. Slovenské vysielanie poznajú rozhlasoví poslucháči v americkom Clevelande a okolí už od roku 1939.
Odvtedy nepretržite vysiela, pravidelne každú nedeľu. A už 22 rokov stojí na čele najstaršieho slovenského rádia v Amerike Milan Kobulský, rodák z Prešova.
„Počas hodinového vysielania informujeme o tom, aká je spolková činnosť, kde sa čo bude diať, ale pridávame aj správy z domova. Členom rádiového klubu zahráme na narodeniny či výročia svadby, “ hovorí M. Kobulský o vysielaní, ktoré sa dá počúvať aj na stránke newstalkcleveland.com.
(...)
„Nemáme už teraz veľa sponzorov, ale vystačíme si. Robíme benefičný piknik. V Clevelande sú slovenskí benediktíni, s ktorými organizujeme tradičný slovenský Štedrý večer. Potom máme slovenský festival, plus štyroch, piatich sponzorov. Robíme to tak, že nejdeme do mínusu, “ povedal o činnosti, ktorá ho baví, ale neživí.
„Už som na penzii. Robil som v inžinierskej oblasti. Asi 30 rokov pre NASA, kde sme väčšinou skúšali prúdové motory a 10 rokov pre strojárenskú firmu na obrábanie strojov pre hutnícky a plynárenský priemysel, “ povedal Milan Kobulský, ktorý domovinu opustil pred 46 rokmi.
Prečo? Dôvodom vraj malo byť sklamanie v láske. Nad tým sa však len dlho usmieva. Niečo na tom bude. Do Ameriky ho však so spolužiakmi zo strojariny lákalo vždy.
„Na vysokej škole sme rozmýšľali, čo by bolo, keby sme zarobili asi po 1 600 korún a kúpili si letenky. Išiel som do Československých aerolínií pri Verchovine, že si chcem kúpiť jeden lístok do Ameriky, koľko stojí? Ona povedala 10-tisíc. Pozerala na mňa, akoby som spadol z Mesiaca na hlavu. Hovorím kamarátovi, toľko nenašetríme ani za päť životov. Musíme riešiť niečo iné, “ spomína.
Napokon sa traja pobrali do Viedne, kde v roku 1969 dostali trojdňové víza.
„My sme ani nechceli emigrovať, ale ísť tak na zárobky. Ako dnes chodia do Anglicka. Vtedy to však bolo nemysliteľné, “ vraví M. Kobulský, ktorý napokon emigroval sám. Jeho dvaja kamaráti to po dvoch dňoch vzdali a vrátili sa späť.
Dostať sa v tom čase do USA však asi nebolo jednoduché. „Vtedy to ešte bolo dosť ľahké. Bolo to po tom, ako prišli Rusi. Charita nás zobrala, potom sme im splácali a oni sa za nás zaručovali. Zabezpečili nám prácu i bývanie. Mňa posielali do Nebrasky. Ani som nevedel, čo to je. A tam nie je nič, len kukuričné polia. Myslím, že nás tam dali preto, že je tam veľa Čechov. No ja som išiel za kamarátom do Clevelandu...“
Za veľkú mláku prišiel s jedným kufrom. „Ešte stále ho mám doma na pôjde. Povedal som deťom, že keď ma nebudú počúvať, tak ho vyberiem a pošlem ich niekam, kde nebudú ani ovládať jazyk, “ smeje sa Prešovčan, ktorý sa v Amerike oženil s Američankou slovenského pôvodu.
Dnes je vdovcom. Má dcéru a syna a tri vnučky, všetci žijú v USA.
Na nový jazyk si musel po príchode ťažko zvykať. „Dlho som sa ho nevedel dobre naučiť, lebo som bol stále medzi Slovákmi. Robil som s nimi na stavbe, stavali sme nové domy. Až potom sa to zmenilo. Bol tam jeden kamarát z Kobýl, robil dodávateľa pre NASA. Povedal o mne vedúcemu, že toho zoberte, bude robiť. Spočiatku som bol kreslič, postupne som sa dostal ďalej, “ vraví o tom, čo bolo najťažšie na začiatkoch.
(...)
Na otázku, keby si mal dnes vybrať, či by šiel znovu, odvetil: „Keď tak nad tým rozmýšľam, myslím, že som mal šťastie, že som tam ostal.“
Ako vyzerá život dôchodcu v Amerike?
„Veľmi dobre. Hlavne keď máš dobrý dôchodok. Robíš, čo chceš. Ja napríklad ráno vstanem, pozriem, aké je počasie, idem za počítač a pozriem si správy, čo je nové v Amerike, na Slovensku, e–maily. Sledujem i Korzár. No zistil som, že niektoré články sú spoplatnené. Nestojí to skoro nič, nejaké dva doláre, len niekedy sa mi stane, že čítam a naraz koniec článku, lebo nemám zaplatené. Potom idem vonku, mám záhradku a holuby, to je môj koníček. Holuby chovám od piatich rokov, “ opísal svoj bežný deň americký penzista.
A tak ako každý Američan, aj on všade jazdí autom. Má pick-up, toyotu a kúpil si aj mustanga, ročník 1969. Zatiaľ stojí v garáži, no chce ho spojazdniť.
„Po pravde, pre mustanga som utiekol do Ameriky. Lebo vtedy mal mustanga len jeden pán, riaditeľ Tuzexu v Košiciach, a stále som ho okukoval, že taký motor musím mať. Raz som videl v novinách inzerát, že niekto toto auto predáva, neváhal som.“
A aké bolo prvé auto Milana Kobulského?
„Môj otec šetril na auto celý svoj život. Preto som myslel, že je to tak, že musíš mať veľa peňazí a kúpiš auto. Keď som chodil na tú stavbu, bolo to dosť ďaleko. Asi 40 km, rôzne som prestupoval a na konečnú aj tak musel niekto po mňa prísť, lebo ďalej už autobus nešiel. Cestovanie bolo obtiažne a zdĺhavé. Tak som si kúpil ford, ročník 1962, za 500 dolárov. A vtedy som za týždeň zarobil okolo 140 dolárov, čo bolo strašne veľa peňazí. Za mesiac, dva som ho teda vyplatil. Bol som rád, že nemusím čakať na ten autobus. A tak som to auto ľúbil, až som sa s ním niekedy rozprával, “ dodáva Milan Kobulský.
Viac:
http://presov.korzar.sme.sk/c/8076253/milan-kobulsky-dochodcom-sa-v-amerike-zije-velmi-dobre.html
Odporúčam tiež:
http://presov.korzar.sme.sk/c/7846304/osudy-vychodniarov-ktori-sa-rozhodli-odist-za-pracou-do-anglicka.html
Ďalších deväť príbehov o úspešných Prešovčanov v zahraničí:
http://www.frenky.sk/clanok/1075/uspesni_presovcania_v_zahranici_iii_-_tomkova-_smeral-_horvathova.html
http://www.frenky.sk/clanok/1055/uspesni_presovcania_v_zahranici_ii-__jurcisin-_skalsky-_laurent-skrabalova.html
http://www.frenky.sk/clanok/1044/uspesni_presovcania_v_zahranici_-_sirota-_corbova-_hudak.html