Edo Kopček o zákulisí hudobnej scény
Rozhovor o Bláznivom lete, Megadethe i hudobnom PR.
Edo Kopček
„Žiť niekde na piesočnatej pláži. Ráno chytať ryby, na obed ich predať a mať tam klub, kde by mi chodili hrať kapely, “ takto si predstavuje život o dvadsať rokov Edo Kopček, hudobný publicista, manžér a môj dobrý kamarát.
Zopár spoločných fotografií z Edovho a môjho archív nájdete vo fotogalérii.
Prečítajte si rozhovor, ktorý vznikol v roku 2016. Celý ho nájdete a môžete podporiť tu: https://presov.korzar.sme.sk/c/8210365/edo-kopcek-megadeth-je-pre-mna-blaznive-leto.html
Rozhovor vznikol pred koncertom kapely Megadeath, kde zasiahla vyššia moc a neuskutočnil sa, viac o tom tu:
https://presov.korzar.sme.sk/c/8221064/sobotnajsi-koncert-megadeth-v-presove-oficialne-zrusili-pre-zranenie-basaka.html
A náhradný program: https://presov.korzar.sme.sk/c/8221769/malou-naplastou-na-zruseny-koncert-bola-harlejacka-party.html
Edov web: http://www.mojamuzika.sk/
A keď už dávam linky, tak aj jeden svadobný: https://presov.korzar.sme.sk/c/22210220/svadba-ako-festival-edo-kopcek-si-bral-svoju-katku.html
A tu je ten rozhovor:
Zorganizoval festival, na ktorom prerobil. Zanechal prácu v školstve a vrhol sa do neistých vôd šoubiznisu. Z opačnej strany. Edo Kopček (31) je postava známa zo zákulisia prešovskej hudobnej scény. Teraz chystá koncert Megadeth.
PREŠOV. Pochádza z Vranova, už niekoľko rokov žije v Prešove a pohybuje sa najmä v umeleckých kruhoch. Kedysi dávno spravil Bláznivé leto na Domaši a hoci na ňom prerobil, otvorilo mu iné svety. Veľkou školou bola preňho spolupráca s IMT Smile, hoci krátka, mal i horšie obdobie. Zvažoval odchod z Prešova, no dnes má dobrý džob, popri tom stále robí PR manažéra niekoľkým interpretom a vrátil sa aj k organizovaniu koncertov. Rovno „áčkovým“ Megadethom.
Mali ste niekedy vlastnú kapelu?
- Hrám až vtedy, keď všetci spia. Keď sme mali 15, kamarát Dominik chodil na ZUŠ, ja som povedal, že budem písať texty, našli sme speváčku a ďalšieho spoluhráča. Verejne sme vystúpili len raz, v predajni Dominikovho otca. Ja som tam dokonca s nimi nehral, lebo sme sa tam nezmestili. Volali sme sa Speed Limit.
S Dominikom ste organizovali Bláznivé leto na Domaši. V tunajších novinách malo ohlas, ale nedopadlo nejako slávne.
- Pôvodne sme chceli Hex, ale nakoniec sme program postavili na amatérskych kapelách, ako súťaž, víťaznej kapele sme zaplatili štúdio na nahratie pesničky. Jediná naozajstná kapela bola Mango Molas, to bolo výborné. My sme nechceli byť hudobný festival, ale aj športový. Prvý rok sme ustáli, zhruba na nule. Druhý rok sme prerobili. Mali sme dohodu, že keď sa tak stane, tak si na nejaký čas dáme od organizovania pokoj. Všetko sme ale hneď vyplatili, i keď my sme to ešte splácali. No nesmeli sme vyslať zlý signál.
Potom ste dokončili školu v Prešove a išli ste učiť. Ako sa racionálny germanista, so stabilným príjmom, ktorý prerobil na festivale, rozhodne vojsť práve do tejto brandže? Na tenký ľad muziky, kde ste pohoreli?
Povedal som si, že ak som to prerobil na muzike, tak si to na muzike zarobím naspäť. Bol som frustrovaný, že to nevyšlo, ale ukázalo mi to taký svet, o ktorom som netušil a veľmi sa mi páčil a bavilo ma to. Je vzrušujúci, zároveň je to výzva.
Festivaly ste ale zjavne organizovať nechceli...
- Začal som robiť študentské párty. V roku 2008 som hľadal na ne podnik v Prešove a Erik Wittner mi povedal, že Mirko Tásler má na Sídlisku III City club, a podstatné bolo, že mi vedia dať aparát. Potom som robil súboje kapiel, ale na ne nechodili ľudia.
Ako ste sa dostali k tomu, že ste začali robiť PR manažéra interpretom?
- Mal som skúsenosť aj s tým, že som manažoval Velvet Stone a City. Vždy som chcel manažovať veľkú slávnu kapelu, jazdiť s ňou ako s Led Zeppelin po festivaloch a vybavovať im všetko. Rozmýšľal som, čo by im reálne vedelo pomôcť, aby ich niekto zabookoval na koncert za nejaký honorár a aby prišli ľudia. Vyšlo mi to tak, že mediálna stránka. Kontakty som mal ešte z Bláznivého leta, ale nepoznal som ľudí vo veľkých rádiách a televíziách. V roku 2009 začal naberať na sile internet, zameral som sa naň. Pozeral som, čo sa o veľkých slovenských kapelách píše na internete a bola diera v tom, že neexistovali krátke flashové správy o tom, čo aktuálne robia. Plán som teda mal, ale chýbali mi kapely.
Ako ste sa k nim dostali?
- Inšpiroval ma citát, že ak chceš byť najlepší, musíš robiť s najlepšími. Mal som šťastie, že keď Miro Tásler, ktorého som poznal zo City clubu, robil v roku 2009 Dobrý festival, dal mi na starosti novinárov.
Potom ste si tiež založili dodnes funkčný hudobný portál.
Chýbala mi platforma, kde by som uverejňoval svoje články. Vychádzali mi v miestnych médiách, uverejňovala mi to hudba.sk. Teda tam som bol redaktor, žiadny PR manažér. Chcel som byť hudobný publicista, ale chýbalo mi médium, keďže tu v Prešove sa toho dalo robiť podstatne viac než mi uverejňovali inde. A chcel som, aby mi vznikol archív.
Ako hodnotíte skúsenosť s IMT Smile? Predsa len je to veľký podnik.
- To ma vlastne naštartovalo. Bol som pri nich prakticky len jeden rok (2010), potom už pre mňa nebol priestor, ale bolo to také silné, že som videl všetko.
Inšpiroval vás Prešov ako hudobné mesto?
- Áno. Žije tu veľa úspešných interpretov a aj som si hovoril, že by bolo super s nimi robiť. Výhodou je priamy kontakt s nimi, ktorý je nevyhnutný. Tak načo chodiť niekam do Košíc či inde?
Kedy ste si začali uvedomovať, že robiť promotéra, PR manažéra a hudobného publicistu sú tri rozdielne
svety?
- Rok 2009 bol pre mňa ten, že som chcel organizovať koncerty a byť hudobný publicista. No netrúfal som si písať hodnotiace články, zvolil som si najjednoduchšiu formu, že budem s hudobníkmi hovoriť o hudbe. Nie o veciach okolo. Hneď nasledujúci rok v máji, po turné IMT Smile Odysea 2, som sa viac presunul do tej ďalšej sféry.
Písaním o kapelách sa živiť nedá. Prečo došlo k tomu, že ste vymenili istotu v školstve za neistotu v hudobnej brandži?
- Výplatu zo školstva som používal na to, aby som jedného dňa mohol prestať učiť a naozaj rozvinul túto vec. Prestal som učiť v roku 2012, keď tá škola zanikla, ale to som už mal plán, že zo školstva utečiem. Bol by som odišiel o rok skôr, ale keďže bolo jasné, že škola končí, ostal som do konca a nehľadal som inú školu. Uvažoval som tak, že chcem robiť veci okolo PR a marketingu.
Tak ste dostali ponuku od firmy, ktorá sa podobnými vecami zaoberala.
- No to bolo až o rok a pol nato. Dovtedy som bol na voľnej nohe a snažil som sa živiť len týmto.
Išlo to?
- Išlo. Lebo tú prípravu na to som mal štyri roky. Pracoval som s realitou, aj keď bola drsná. Je tiež pravda, že som zvažoval, že z Prešova odídem. Nevedel som kam.
Hudba je v médiách okrajová záležitosť. Navyše celý tento priemysel, čo sa týka predaja nosičov, kľakol na kolená a je v ňom obrovská konkurencia. Prečo ste si mysleli, že toto je cesta?
- Roky 2010 a 11 boli pre slovenskú muziku naozaj krízové. Vo svete to bolo už skôr. Ja som do toho kolotoča vstúpil v takom momente, kde tie kapely mali rozbehnuté všetky svoje veci, ešte cez veľké vydavateľstvá. Väčšina ľudí ma vtedy odmietla, ozval sa mi Peťo Bič, že vydáva sólový debutový album a hľadá niekoho, kto by o tom písal. Ale inak, do všetkých médií, aby robil mediálny servis. Povedal som, že super, idem do toho. A to už bolo len doklepnutie toho, že to má zmysel. Čiže cesta bola cez Petra Biča.
Paradoxne, ten album prepadol.
- Obrovsky. No čo sa potom stalo z tejto kapely ďalej? Ukázalo sa, že bude lepšie, keď Peťo spraví niečo úplne iné než všetci. Ten album je pritom výborný. Je to kompilácia slovenskej muziky, má tam veľa spevákov.
Potom začali s tebou spolupracovať kapely ako napríklad Chiki liki tu-a, ktorí si pritom úspešne roky robili promo sami.
- Tiež ma odmietali, ale sledovali moju prácu. Keď chceli niekoho do tímu, museli si byť istí. Zistili, že veľa vecí vedia na mňa odfiltrovať a odbremením ich.
Na tej ceste boli mnohé úskalia. Čo vám nevyšlo? Čo boli najväčšie prehry?
- Prehrávam každý deň. Musím dať do pohybu toľko vecí, že nie všetky vyjdú, teda prehrávam každý deň.
Ku kultúrnej brandži patria emócie. Mali ste konflikty?
- Občas človek zle reaguje. Jediný konflikt, ktorý ma fakt mrzí, je s Davidom Kollárom. Tam som bránil mladého začínajúceho režiséra...
O čom je viac hudobná brandža? O biznise? O robote? O emóciách?
- Kapela si ťa k sebe nepustí, pokiaľ to nevieš robiť. Aby jej to prinieslo nejaký efekt, finančný alebo iný benefit. O emóciách to je vždy. A o biznise takisto.
Nemrzí vás, že nie ste vy ten, kto s tou basou je priamo na pódiu, ale ste neviditeľný v zákulisí?
- Chcel by som. V rámci tých každodenných prehier, kde ľudia vidia len tie výhry, čo sa podarilo, by to mohla byť poldruha hodinka totálneho vypnutia. A emócia, ktorá by ma nabíjala energiou.
Práca, v ktorej teraz pôsobíte, má presah aj do hudobnej oblasti. Dokonca sa vraciate k organizovaniu koncertov, len to nebude Mango Molas, ale Megadeth. Ako to vnímate? Splnený sen? Zodpovednosť? Povinná jazda?
- Záleží mi na tom, aby to dobre dopadlo. Za tie roky som videl, ako sa robia veci a videl som, čo funguje. Cieľom je spraviť veľké podujatie. Je to jednak splnený sen a konečne šanca, lebo nikdy som nerobil celý projekt, s výnimkou Bláznivého leta. Teda je to pre mňa stále Bláznivé leto, ale nemôže to byť taká punkáčina ako vtedy. Treba tiež povedať, že to nerobím sám.
Čo by ste chceli robiť o dvadsať rokov?
- Žiť niekde na piesočnatej pláži. Ráno chytať ryby, na obed ich predať a mať tam klub, kde by mi chodili hrať kapely.