Michal Frank „Michal Frank pôsobí ako regionálny novinár už viac ako 20 rokov. Za svoju žurnalistickú tvorbu získal aj mnoho ocenení. Píše o kultúre, mapuje hudobnú scénu, ale aj spoločenský a politický život v Prešove, “ napísali o mne na blogu platformy Medializuj.sk, pre ktorú so mnou spravila rozhovor Miroslava Korytková.

Tu je link: https://blog.medializuj.sk/michal-frank-sucasnej-zurnalistike-prestavam-rozumiet/

Mimu poznám už dlho, pozval som ju aj do dokumentu Svojsky mladí.
https://www.frenky.sk/clanok/893/dokument_svojsky_mladi.html

Spolu s „dvojičkou“ Janou Beerovou rozbehli medzinárodný startu- Medializuj/Publito a držím im v tom
palce.

Preto som nemal problém súhlasiť s rozhovorom a odpovedal som na otázky úplne úprimne.

Veď posúďte sami.

Rozhovor vyšiel s titulkom Michal Frank: Súčasnej žurnalistike prestávam rozumieť

Originál tu: https://blog.medializuj.sk/michal-frank-sucasnej-zurnalistike-prestavam-rozumiet/

Ako si sa dostal k novinárčine?

Bolo to v prvom ročníku na vysokej škole. Môj spolužiak a kamarát Roland Kyška už vtedy písal pre noviny. Keď bol konkurz na prešovského redaktora denníka Korzo, povedal mi o ňom a poslal ma naň do Košíc. Vždy som bol vášnivý čitateľ novín, miloval som SME, a asi som kdesi v sebe mal, že by som sa práve tomu mohol venovať. No aj tak som tam išiel s malou dušičkou. Uspel som, vybrali si ma spomedzi 40 uchádzačov. Keď vyšiel prvý článok s mojim menom, bol som hrdý. Dodnes ho mám umiestnený na mojej stránke. V Prešove sme následne s Janom Koščakom rozbiehali prešovskú pobočku Korza, predchodcu dnešného Korzára. Aj Rolo, ktorý bol z Košíc, sa k nám pridal, keďže študoval v Prešove. Neskôr aj Ivo Kriššák. Treba tiež povedať, že na vtedajšiu dobu sme dostávali kráľovské zárobky. Nikdy potom už to tak nebolo. Boli to veselé časy, ešte deväťdesiate roky.

Pamätáš si cenu za článok?
Už len tým, že som bol, som mal vtedajších šesťtisíc korún mesačne na ruku ako základ. To bol plat, aký mali trebárs učitelia, robotníci zarábali povedzme štyri tisícky v tom čase. To pre porovnanie. Nedá sa to totiž v reálnych číslach presne prerátať na eurá, ekonomická situácia bola iná. No a ďalej sme dostávali týždenne odmeny za každý článok. Vo výške, v akej sa pohybujú honoráre dodnes. Od 50 korún za kraťas po povedzme 500 korún. A čím viac sme písali, tým viac sa priamo úmerne zvyšovali nielen odmeny, ale i základ. Ja som len začínal, tak som mával menej. Okolo osemtisíc mesačne, čo bola pálka, navyše som mal skoro nulové výdaje. Aj tak som išiel za tri tisícky rozbiehať ešte v roku 1997 nové Prešovské noviny. Peniaze skrátka nehrali rolu. No v tom čase ich bolo v regionálnych médiách toľko, ako už nikdy predtým, ani nikdy potom.

Čo je pre teba na tejto práci najťažšie?

Ani neviem, všetko išlo tak nejako prirodzene. Chvíle, keď človek nevie, čo skôr – a tých je drvivá väčšina – sa striedajú s takými, keď nemá do čoho pichnúť. Je ich minimum, ale pravidelne sa opakujú a hoci je jasné, že pominú, vždy je to nepríjemné. Tak asi to.

Keďže je táto práca obzvlášť psychicky náročná, nemal si niekedy chuť zmeniť zameranie?

Skvelá otázka. Áno, mal. To je úplne prirodzené. Ale, čo by to bolo, to je otázka za milión. Lebo fakt neviem. Som vyštudovaný kulturológ a andragóg, mám aj doktorát z filológie a manažérsky postgraduál, ale či je to vhodné do praktického života, to veru ani neviem. Keď ste novinár, ste totálne limitovaný. Nemôžete robiť prakticky nič iné, lebo sa dostanete do konfliktu záujmov. Na druhej strane je to zážitkové povolanie. Keď ho začnete robiť, neviete s tým prestať. Málokde zažijete toľko vecí, ako v médiách. Nie je to o peniazoch, aj keď žiť sa z toho dá, ale o zážitkoch. Hoci… Súčasnej žurnalistike prestávam rozumieť. Poslať otázky mailom, počkať na odpovede a z nich zverejniť článok – to mi príde ako strašná nuda. No taký je trend. Asi som už na to fakt starý.

Máš novinarský vzor? Niekoho kto ťa inšpiruje?

Fíha, záludná otázka. Kvalitných novinárov je celkom dosť, u nás i za riekou Moravou. Mnohých poznám osobne, naša komunita zasa nie je až taká veľká. Nechcem nikoho menovať, aby som na niekoho nezabudol, čo by sa určite stalo, ale nechcem byť ani alibista. Tak poviem aspoň tých, ktorí ma priamo formovali. Pochopiteľne Rolo Kyška, ten mi vštepil základy, Anka Lučaiová, Marianna Meššová, Jožo Jurčišin. A Peťo Bercik, ktorý je a bol síce svojský, ale spomeniem ho, lebo sa naň zabúda a pritom osemnásť rokov stál na čele Korzára. Zažil som ešte aj Karola Ježíka, aj keď len na jedinej porade. A potom je to ešte Alexej Fulmek, ktorého som už ale nevnímal ako novinára, články zo zahraničia som v tom čase v Smene až tak nehltal. Na to, že on je vlastne básnik, je inak skvelý manažér a líder veľkého vydavateľského domu. Možno práve preto, že nemá obchodnícku, ale novinársku optiku. A má parádny zmysel pre humor. Ešte by som z českých autorov spomenul Kmentu, Slonkovú, J. X. Doležala, Holcovú, tá je výborná, a tiež celú plejádu vynikajúcich hudobných publicistov – Švanberk, Černý, Vlček, Korál, Špulák, Raufvolf, či už nežijúci Lindaur a Wünsch. Veľkou osobnosťou a priateľom bol aj Mykola Košuta z Ukrajiny.

Aké sú tvoje pracovné sny a ciele?

To je dosť blbé, lebo sny a ciele už nemám. V rámci regionálnej žurnalistiky už som si splnil všetko. Takže netuším. Možno dobrý exit plán! Žartujem… Uvidíme. Sme akoby späť v deväťdesiatych, takže svet gombička, žiadne plány nemám, bude ako bude. Každopádne, prioritou je rodina. Práca je až na druhom mieste.

Pracuješ ako regionálny redaktor v denníku Korzár, prečo si sa rozhodol ostať v regióne? Aký je tvoj vzťah k Prešovu?

Tak vyšlo. Nebol to úplný zámer ostať za každú cenu v Prešove, no bolo to prirodzené. Tu som sa narodil, vyštudoval, tu žijem, pracujem. Prešov mám rád, písal som o ňom dlhé roky. Mapoval som aj jeho lokálnu históriu, najmä hudobnú a kultúrnu. Natočili sme dokumenty, vyšli nejaké publikácie a mnoho článkov. Paradoxne, teraz o Prešove píšem menej, ale cítim sa byť súčasťou príbehu tohto mesta. Celý život som býval v centre mesta, potom sme boli chvíľu na Sekčove, v čase svadby, boli to krásne časy. Už je to dvadsať rokov, letí to. A teraz sme na Sídlisku III, ktoré mi tiež prirástlo k srdcu. Prešov mám proste rád a momentálne si neviem predstaviť iné miesto na život a na prácu. Možno Prahu.

Viac tu: https://blog.medializuj.sk/michal-frank-sucasnej-zurnalistike-prestavam-rozumiet/

Neskôr som na túto tému hovoril aj v podcaste Na Trojici vo dvojici: https://www.frenky.sk/clanok/1392/host_podcastu-na_trojici_vo_dvojici.html

A tiež v tomto, aj keď tu viac o muzike: https://www.frenky.sk/clanok/1377/o_hudbe_a_novinarcine-_ako_host_v_podcaste_mojamuzika-sk-_bars_dobry---

Hlavné foto spravil Erik Wittner z PKO Prešov (z diskusie PKO), dolná fotka z môjho archívu, zrejme fotila Jana Koperniková (Beerová) počas akcie Novinárske kolky a som na nej s autorkou článku.
https://www.frenky.sk/clanok/766/novinarske_kolky_-_fotoreportaze.html