Miroslava Grajciarová Tu je korzársky rozhovor s rodenou Prešovčankou, kreatívnou osobnosťou, momentálne žijúcou v Izreali.

Je to jeho podstatná verzia, vyšiel v auguste 2021.

Úplne celý je na uvedenom linku. Ak chcete podporiť kvalitnú žurnalistiku (alebo aj priamo mňa), budem rád, keď si priamo cez tento link objednáte digitálne predplatné (len prosím nie cez SMS, ale cez kartu, inak z toho nemám nič, neevidovalo by to).

Link na originál:
https://presov.korzar.sme.sk/c/22724666/presovcanka-v-izraeli-prezila-som-bufecik-doma-v-divadle-prezijem-aj-ostrelovanie-gazy.html

Svetobežníčka Miroslava Grajciarová žila vo Francúzsku, v Bulharsku a v súčasnosti býva s manželom a dvoma deťmi už dva roky v Jeruzaleme v Izraeli. Rezidentský pobyt tam majú predĺžený o ďalšie dva roky, kam ju kroky zavedú potom, sama nevie.

Slovenská spisovateľka žijúca v Jeruzaleme sa narodila v Košiciach, cíti sa byť Prešovčankou, kde žila až do skončenia univerzity. Vyštudovala estetiku so zameraním na výtvarné umenie. Neskôr pôsobila vo vysokoškolskom prostredí, štátnej správe i neziskovom sektore.

Doma v Prešove

Bola v tíme úspešnej košickej kandidatúry na Európske hlavné mesto kultúry, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom, ktorý pracoval ako riaditeľ Francúzskeho inštitútu v Bratislave. „Najskôr sme boli kolegovia, potom sme si boli bližší a bližší, až výsledkom našej spolupráce sú dve deti, “ smeje sa Miroslava Grajciarová.

Anička (5 rokov) a Benjamín (7) sa narodili v Prešove, v čase, keď už s manželom žili v Bulharsku.

Stretli sme sa v Prešove, kde si prišla rodinka oddýchnuť po májovom konflikte, ktorý zažili v Izraeli.
„Chýba mi Prešov, tu som formovaná. Je to malé, komorné, so všetkými negatívami, ale aj tá lokálnosť má svoju autenticitu. Nebudem sa hrať na Parížanku, či Jeruzalemčanku, “ podotýka spisovateľka, ktorá aktuálne na Slovensku dopisuje rozprávku ViaNočná mora z Paríža.

V Prešove je s oboma deťmi, manžel Guillaume Robert sa už vrátil do Jeruzalema. Aj on chce, aby deti boli bilingválne, a popri francúzštine dobre ovládali aj slovenčinu.

Francúzsko, Bulharsko, Izrael

Istý čas pracovala Miroslava Grajciarová v Národnom inštitúte dejín umenia v Paríži. Potom sa presťahovali do Bulharska, kde dostal jej manžel pracovnú ponuku. „Po Bulharsku som sa začala myšlienkou, ako ešte inak, než rodením daňových poplatníkov, môžem byť prospešná pre spoločnosť, “ povedala so svojich spisovateľských začiatkoch.
V bulharskej metropole sa jej páčilo. „Vrátila som sa do nášho socialistického detstva. Aj vizuálne. Kolotoče a preliezky boli také, aké si ich pamätám. Mentalita bola veľmi podobná našej. V tom slovanskom prostredí cítili veľmi príjmne. Nie je to klišé, viem to porovnať s Francúzskom, keď sme potom žili dva roky v Paríži. Teraz žijeme v Jeruzaleme v Izraeli.
Manžel dostal ponuku pracovať ako kultúrny radca. Má na starosti humanitárnu spoluprácu, univerzitnú spoluprácu a všetko, čo sa týka kultúrnej politiky, “ rozhovorila sa Prešovčanka, ktorá sa aj v Izraeli pohybuje v kultúrnej sfére.

Cez hranice do Betlehema

Pôsobí ako externá konzultantka v Betleheme na projekte Arabského hlavného mesta kultúry.
„Betlehem nie je izraelské územie, ale palestínske. Keďže Palestína neexistuje ako samostatný štát, tak má špecifické postavenie. V našom kresťanskom kultúrnom zmýšľaní má ešte o to väčšiu silu, že je to miesto, kde sa narodil Ježiš Kristus. Nepoznám veriaceho Prešovčana, ktorý by ho netúžil navštíviť, “ hovorí o mieste svojej práce, ktoré leží 25 kilometrov od Jeruzalema, no zároveň je to úplne iný svet.
„Je jednoduché nasadnúť v západnom Jeruzaleme na autobus, ktorý vás tam odvezie. Normálne by 25-kilometrová trasa trvala do pol hodiny. Za týchto sprísnených bezpečnostných okolností musím rátať hodinu a pol až dve, “ opisuje cestu do práce, pri ktorej musí prechádzať cez check point hraničnej kontroly. „Pôsobí to na mňa ako koridor pre dobytok, nie ako hranica. Prvýkrát, keď som ju prekračovala, mi pripomínala hranice za socializmu pri ceste do Bulharska. Tam je to bežné, na dennom poriadku.“

Tvrdí, že nenávisť tam visí vo vzduchu. „Nedá sa to pomenovať, je to nehmatateľné, “ hovorí s tým, že napríklad jej prekáža chýbajúci očný kontakt. „Akonáhle sa na vás niekto pozrie, buď niečo chce, alebo akoby vyzýval na konflikt.“

Žijú v prevažne židovskom západnom Jeruzaleme, pre ultraortodoxných židov sú akoby neviditeľní. Majú aj susedov z Opus Dei, Staré mesto vo východnom Jeruzaleme má niekoľko posvätných miest pre moslimov.

Vojnový konfikt

V Izraeli zažila ostreľovanie z pásma Gazy.
Aplikácia OSN, ktorú si môžu stiahnuť všetci zahraniční rezidenti, informovala o možných útokoch. „Od 10. mája, keď bol posledný týždeň ramanádu, nám začali cinkať pravidelnejšie informácie o hroziacom konflikte, “ hovorí Miroslava a opisuje, že pri siréne by sa mali do minúty a pol dostať do krytu.
Útoky sa začínali vždy večer, po skončení denného pôstu. Deťom vysvetlila, že až zaznie siréna, treba všetko nechať tak a zbehnúť po schodoch. Napokon tá situácia taká dramatická nebola. „Našťastie to bol planý poplach, ako desať iných, nakoniec som zmazala tú aplikáciu. Lebo ťa znervózňuje viac ako strach o život detí. O svoj sa už nebojím. Po tom, čo som zažila bufecik v DAD-e (legendárny, už neexistujúci bufet v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove, v ktorom sa konali napríklad literáre večery - pozn. red.), prežijem aj ostreľovanie Gazy, “ s nadhľadom opisuje situáciu. Pravdou je, že si ju predtým racionálne vyhodnotila a neustále.
„Deti spia a máš možnosť ich vystresovať na celý život a brať ich večer čo večer do toho krytu. Poznám málo ľudí, čo to takto robili. Potom som vedela, že reálne mieria na Tel Aviv. Predsa len Jeruzalem je sväté mesto, kde majú tiež svoje rodiny. Logikou som dospela k tomu, že je lepšie dopiť červené víno na terase a nebudiť spiace deti, “ spoľahla sa na ochranný dáždnik izraelskej protivzdušnej obrany.

Napriek tomu zažila „posttraumatický šok“. Keď bola u mäsiara a ten práve sekal mäso, zľakla sa, akoby počula výbuch.

Deti vojnu nevnímali

„S výdychom môžem povedať, že deti nevideli ten vojnový konflikt dramaticky, vzhľadom k tomu, že Hamas v Gaze dodržiaval ramadán a útoky začínali vždy večer o pol ôsmej. Anička prišla nazlostená: Mama, kedy pôjdeme pozrieť tú sirénu? Myslela si, že je to ako Ariela, malá morská víla, “ podotkla.

Spojenie sa s výtvarníkmi

Miroslava Grajciarová je spisovateľkou, na Slovensku dokončuje novú rozprávku Vianočná mora z Paríža. v auguste jej hudobník Marián Čekovský pokrstil v Košiciach knihu pre deti a dospelých Muchy na muške, ktorú pripravila spolu s ilustrátorom Radoslavom Repickým.

Tvrdí, že píše z nevyhnutnosti a tak trochu sa priživuje na ilustráciách talentovaných slovenských výtvarníkov.
Hoci sama vyštudovala výtvarnú estetiku, tomuto druhu umenia sa venuje iba v teoretickej rovine: „Nemám na to talent. Chýba mi remeselná zručnosť.“
Úplne sa ešte nepovažuje ani za spisovateľku, hoci už má na svojom konte tri knihy. Vydala ich vo vlastnom občianskom združení 2v1, so sídlom v Prešove.
„Viac ako literárne diela sú to myšlienkové projekty so zamaskovanými odkazmi pre dospelých, ktorí čítajú knižky deťom, “ hovorí o svojich knihách. „Nie sme komerčné vydavateľstvo. Nepýtame sa, koľko kníh sme predali, ale koľko kníh ľudia čítajú. Snažíme sa ich dostať tam, kde majú byť. Do škôl, alebo dôchocovskú knihu do zariadení pre seniorov, “ vysvetľuje.

O vážnych témach

Spomenutá ilustrovaná kniha pre seniorov sa volá Pozri sa dolu! A má za sebou pozoruhodný príbeh.

Dokončenie tu: https://presov.korzar.sme.sk/c/22724666/presovcanka-v-izraeli-prezila-som-bufecik-doma-v-divadle-prezijem-aj-ostrelovanie-gazy.html