dnes je Piatok - 29. marec 2024 - Miroslav | zajtra Vieroslava

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Pavol Kovaľ. Vlado Soško. Rado Mešša – tri silné rozhovory

Nielen o hudbe, ale aj o rozvode, Prahe, či Žbirkovi.

Pavol Kovaľ
Pavol Kovaľ
Prečítajte si výcuc z troch rozhovorov, ktoré vyšli v denníku Korzár.

Nájdete pri nich aj odkaz na originálny článok.

Ak si cez tento link zakúpite digitálne predplatné Korzára a SME.sk (len 4 eurá mesačne, len prosím nie cez SMS, ale kartou), podporíte tým aj mňa. Pokojne mi o tom dajte vedieť.

Sú to tieto rozhovory:

Operu vymenil za folklór. Za hodinu sme v klobúku mali 500 eur, vraví Pavol Kovaľ
Počas korony servisoval automaty.
30/5/2022
Odkaz: https://presov.korzar.sme.sk/c/22919068/operu-vymenil-za-folklor-za-hodinu-sme-v-klobuku-mali-500-eur-vravi-pavol-koval.html

Hudobník sa po rokoch vrátil z Prahy do Prešova: Česi predali štát slovenskému zlodejovi
Jeden kamarát sa mu obesil.
17/10/2021
Odkaz: https://presov.korzar.sme.sk/c/22764083/hudobnik-sa-po-rokoch-vratil-z-prahy-do-presova-cesi-predali-stat-slovenskemu-zlodejovi.html

Po Mekyho boku stál ako PR manažér takmer dve dekády. Zmluvu nikdy nedostal
Do žiadneho konfliktu sa nedostali.
11/11/2021
Odkaz: https://presov.korzar.sme.sk/c/22781813/po-mekyho-boku-stal-takmer-dve-dekady-jeho-albumy-tvoria-soundtrack-mojho-zivota.html

(Foto: frk, archív)

Tu sa dočítate viac:

Pavol Kovaľ

V mladom veku hrával hádzanú. Bol juniorským majstrom Slovenska, zahral si aj za seniorské béčko. Neskôr ho zlákala muzika. Práve ako hudobník a spevák je známy Prešovčan PAVOL KOVAĽ, frontman populárnej reggae skupiny Akustika. Zároveň je autorom vlastného projektu Kopa.
Bol členom zboru opery Štátneho divadla Košice. Odtiaľ odišiel, keď sa odsťahoval do Bratislavy. Urobil tak po tom, čo sa jeho manželka Martina Kovaľ Kakaščíková stala hovorkyňou nového ministra obrany.
Dnes je späť, stal sa členom súboru Poddukelského umeleckého ľudového súboru (PUĽS), ktorý je príspevkovou organizáciou v zriaďovateľskej pôsobnosti Prešovského samosprávneho kraja. Vrátil sa k svojím hudobným projektom, aktívny bol aj počas lockdownov. Má rád operu i reggae. Aj o týchto témach porozprával pre Korzár.

Ste dlhoročným prešovským muzikantom, producentom. Teraz, keď bol koncert pre Ukrajinu, sme vás videli vystupovať s PUĽS-om, čo bolo trochu prekvapujúce. Tomu sa aktuálne venujete?
- Teraz som zamestnaný vo folklóre. Na to, že som to nerobil, to celkom ide.

Akože nie? Vždy ste sa venovali muzike.
- Muzike áno, ale nikdy som nemal v pláne zakotviť vo folklóre. Nakoniec sa tak stalo. Nebolo čo robiť, prácu som nemal, v Košiciach som skončil. Dal som výpoveď kvôli svojej manželke, lebo sme išli do Bratislavy, ale tam nám to nejako nevyšlo. Takže som sa vrátil naspäť, zobral som tú prácu.

V Košiciach ste pôsobili kde?
- Päť rokov som bol zamestnancom v Štátnom divadle Košice. Bol som v opere, spieval som v zbore. Som vyštudovaný operný spevák.

(…)

Ako ste sa dostali k štúdiu operného spevu?
- Nevedel som, čo mám robiť v živote a zistil som, že spievanie mi celkom ide. Tak som sa prihlásil na Prešovskú univerzitu, kde som študoval hudobnú výchovu a hlavný odbor spev u pani Polohovej. Po roku som sa však na školu vykašľal, lebo som to nezvládal s mojím študijným prístupom a išiel som na košické konzervatórium. Mal som super profesora, už nebohého pána Juraja Šomorjaia. Pod jeho vedením som študoval tri roky a v tom čase som zistil, že je konkurz v divadle. Potreboval som prácu, tak som to skúsil a vyšlo to.

Zobrali vás do zboru. Nechceli ste byť sólistom?
- Keď chce človek spievať sólo v opere, musí tomu podriadiť celý život. Tým, že ja som hudobník a riešim aj iné veci, vlastné projekty, nemal by som na to ani kapacitu, ani chuť. Je to obrovská drina. V zbore je to v pohode, spravíte si svoju prácu a všetci sú spokojní. V lete sú navyše dvojmesačné prázdniny, mohol som si hrať.

Popri tom ste už mali svoje hudobné projekty?
- Jasné, už aj predtým. Divadlo som mal ako prácu, veľmi ma to v tej opere bavilo.

Vraveli ste, že s manželkou, už bývalou, ste sa rozhodli odísť do Bratislavy. Aký bol ten koniec v Košiciach?
- Bolo to jednoduché. Chcel som s ňou byť. Ona dostala prácu v Bratislave, dala sa na politiku, tak ja ako vzorný manžel, ktorý chcel, aby to fungovalo, som s ňou šiel do Bratislavy. Tam som mal mať konkurz do zboru v Slovenskom národnom divadle. Pravdepodobne by to aj vyšlo, lebo som mal prax i referencie. Len prišla korona a všetko sa zrušilo. Bol som v Bratislave nezamestnaný, len na malej podpore od štátu. Robil som všelijaké iné veci, o ktorých by som povedal, že toto robiť nebudem.

Čo napríklad?
- Robil som vo firme, ktorá dodáva automaty na pitný režim. Mal som na starosti servis.

To vám bolo blízke?
- Vôbec, ale povedal som si, že doma peniaze nevysedím a niečo robiť treba. Tešil som sa z toho, že aspoň niečo mám. Potom som sa na to, samozrejme, vykašľal. Už to nedávalo zmysel, odchádzal som pomaly z Bratislavy, jednou nohou som už bol v Prešove.

Aký bol ten váš príchod späť? Zbalili ste kufre a?
- Vrátil som sa do Prešova. Týždeň som býval u rodičov ako správny 'felák' . Potom som sa presťahoval do skúšobne, kde som týždeň býval a potom som si našiel bytík, v ktorom fungujem dodnes.

Medzitým ste sa rozviedli.
- Áno, ale v dobrom. Sme dobrí kamaráti, nie je to žiadna tragédia. Proste nám to nevyšlo.

Vašou domovskou kapelou je Akustika. Práve počas korony však rezonovalo, že ste rozbehli nový projekt Kopa. Oprášili ste v ňom staré veci a pridali nové. Čo je to za projekt?
- Kopa je ešte starší projekt než Akustika. Niektoré piesne majú vyše pätnásť rokov. Dlho som mal taký plán, že to sólové cédečko urobím a teraz naň prišiel čas. Získal som grant z Fondu na podporu umenia, nahrali sme to u Maťa Sejka, pokrstili sme to minulý rok v lete. Potom sa s tým zase nič nedialo, lebo nebolo čo. Teraz to znovu rozbieham naplno.

Aký to malo ohlas? Keďže Kopa sa objavila akoby z ničoho nič.
- Bol som celkom prekvapený, že ohlas bol slušný. Dokonca mi tie pesničky hrajú v rádiách. Je to úplne iné než Akustika. Ľudia sú prekvapení. Akustika je taká živelná, Kopa je niečo oveľa intímnejšie. Skôr až folk alebo world music folk. Štýlovo je toho viac, ale reggae to nie je.

(…)

Začínali ste ako N3O Akustika. To sa ujalo, mali ste single, album. Potom sa kapela rozčesla na dve. Na N3O a na Akustiku. Čo sa tam stalo?
- Dominik N3O nám v jednom momente povedal, že to vidí inak a nechce to robiť. Povedal, že ide robiť niečo úplne iné. Nakoniec z toho bolo, že nejde robiť niečo iné, len ide robiť tú hudbu bez nás. Myslel si, že keď odíde, tak to zabalíme. Nezabalili sme, lebo máme tú hudbu radi. Niektoré staršie veci, s jeho textami, hráme stále, aj keď robíme hlavne nové veci.
Takže to asi ešte nie je úplne uzavreté.
- Pre mňa to je uzavretá téma, asi aj preňho. S Dominikom sme v kontakte, nie sme na nože. Dlho sme sa nerozprávali, ale už sme v pohode. Som rád, že to tak je a z jednej kapely vznikli dve poriadne kapely.

(…)

Každopádne, ako ide dokopy opera a reggae?
- Normálne. Však čo. Technika hlasu z opery mi pomohla v hudbe, ktorú robím. Myslím, že som všestranný a môžem zaspievať hocičo. I keď metal by som asi nespieval. Ide to dokopy veľmi jednoducho. Napríklad Stanka Rusína, ktorý s nami spieva pieseň Rastaman, som stretol v divadle v opere. Hovorím, treba nám speváka na vokály, príď vyskúšať a nakoniec s nami už asi päť rokov spieva.
Máte radšej Boba Marleyho alebo Verdiho či Pucciniho?
- To sa nedá porovnávať, sú to neporovnateľné veci.
Ale operu máte rád? Ako divák a poslucháč?
- Jasné.
Čo máte najradšej? Ste wagnerovský či verdiovský typ?
- Verdiovský. Najradšej mám Pucciniho a tieto klasiky, talianske opery. Wagnerove opery sú príliš dramatické. Robili sme aj tie.
Pre vás ako speváka, ktoré opery boli najkrajšie a ktoré najťažšie?
- Smiali sme sa v opere, že najkrajšie opery sú tie, v ktorých zbor na začiatku zaspieva tri vety a ide domov. Robím si žarty, samozrejme. Najradšej mám talianske opery, zbožňoval som Bohému. V Košiciach stále externe pôsobím, teraz robíme Toscu, to je tiež nádherná Pucciniho opera. A potom boli opery, ktoré boli extrémne ťažké. Robili sme Wagnerove Víly a keď som dostal party so 180 stranami textu archaickej nemčiny, som neveril, ako to zvládneme. Naučili sme sa to, spievali, bola to makačka. Tá opera Víly, to bola Wagnerova prvotina, kedy to ešte poriadne nevedel písať. Vidieť to z tých partov. Bola to makačka, ale dali sme to.

Externe teda stále spolupracujete s košickým divadlom. Budete v tom pokračovať?
- Budem. Beriem to ako relax, keď idem do opery.

Vlastnou hudbou sa dá uživiť?
- Keby som nerobil nič iné… S Kopou je to tak, že je to moja kapela a je na mne, ako sa bude vyvíjať, kde bude hrať. Či budem chodiť s celou kapelou alebo sám, či s košickou speváčkou Eniesou - Sandrou Urbančíkovou. Máme program v triu, ona, ja a akordeonista Peťo Sabol. S Akustikou je to zložitejšie. Takže uživiť sa, poviem to tak, že budem sa musieť.

(...)

Prečo sa váš projekt volá Kopa? Súvisí to s priezviskom?
- Áno. Pako by nebolo veľmi vhodné, ale Kopa áno. Je to dobrý, univerzálny názov. Keby som robil punk, môže sa volať Kopa s.ačiek, alebo pri reggae Kopa šťastia.

Ako vznikol názov N3O Akustika? To rozdelenie je zjavné, ale ten pôvodný?
- N3O bol Dominikov umelecký pseudonym. A keďže sme začínali ako akustická kapela, s kontrabasom a španielkou, tak sme pridali Akustika. Keď môže byť Metallica, môže byť aj Akustika. Nič vážnejšie za tým nebolo.

Po tých všetkých vašich hudobných i nehudobných udalostiach, ako si predstavujete svoju budúcnosť?
- Chcel by som si zažiť trošku hudobníckej slobody, o ktorej som vždy sníval. Vybrať sa a ísť hrať, kde sa dá. Chcem ísť hrať do Poľska. Potom do Česka, kam mi Kopa veľmi pasuje. Ľudia tam majú radi folk, veľmi dobre reagujú na slovenčinu. Aj jej rozumejú, aj trošku nie. V tom vidím budúcnosť. Chcem veľa hrať. Kúpil som si kombo na baterky, aby som mohol hrať aj na ulici.

(…)

A čo je teda hudba vašej mladosti, vašej puberty?
- Vyrastal som na Queene. Mal som sedem rokov a prvú platňu, ktorú som si u babky pustil, bol Queen – The Game. Puberta, to boli Nirvany a všetky tie veci, zlaté deväťdesiatky. Red Hot Chilli Peppers, toto sme dávali. Funk, grunge. Hral som aj na bicie v Rigid Frigid, tam to bolo. Potom som začala počúvať Jara Filipa, ten je pre mňa slovenská mekka hudby, ktorú ja doteraz žijem.

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22919068/operu-vymenil-za-folklor-za-hodinu-sme-v-klobuku-mali-500-eur-vravi-pavol-koval.html

Vlado Soško

Dlhé roky žil v Prahe, ale rozhodol sa vrátiť sa do Prešova. Hovorí, že stovežatá „matka miest“ už nie je to, čo bývala. Má české občianstvo, na nedávnych českých voľbách chýbať nemohol. Spravil si „volebný“ výlet na pražský Žižkov.

Vladimír Soško pôsobil v Prahe ako štúdiový a koncertný gitarista. Hral prevažne tzv. „čiernu hudbu“, resp. world music v medzinárodných zostavách. Vyštudoval na fakulte v Prešove estetiku a slovenčinu, ale celý život sa živil prevažne muzikou. Začal s ňou ešte v deväťdesiatych rokoch vo svojom rodisku. So spolužiakom Ivanom Táslerom si zahral na stužkovej, mal vlastné, lokálne známe formácie The People, VVV Trio, hral vo funky kapele Fade Out, hosťoval v džezovo ladenej formácii Jazzvec či folkrockovo ladenej skupine Eda Klenu Východ.
Za dve desiatky rokov sa nezmenil. Stále si nedáva servítku pred ústa, netají sa svojimi názormi, je otvorený, úprimný i kontroverzný. Viac o Prahe, Prešove, českých voľbách i muzike prezradil Vlado Soško v rozhovore pre Korzár.

Po rokoch ste sa vrátili z Prahy domov, do Prešova. Ste však stále český občan, zúčastnili ste sa volieb.
- Bol som voliť. Mám české občianstvo, je to dvadsať rokov. A tie voľby sme vyhrali.

Tým „my“ myslíte víťazstvo koalícií Spolu a Piráti a starostové?
- Áno. Bol to najväčší úspech českej politiky za posledných 20 rokov, čo som tam strávil. Mám radosť.

K českým voľbám sa ešte dostaneme, ale prečo ste sa po dvadsiatich rokoch produktívneho života rozhodli vrátiť späť do Prešova, do rodného mesta?
- Vynikajúca otázka. A nie je na ňu ľahká odpoveď. V podstate išlo o to, že všetci moji kolegovia, s ktorými som pracoval, z Prahy odišli. Prestalo im vyhovovať to prostredie a to, koľko berú peňazí. Takže ja som išiel tiež.

Pohybovali ste sa vždy v hudobnej brandži?
- Celý život som sa živil muzikou. Keď sa nedalo hudbou živiť, tak som robil všetko možné – od správcu bazéna po vysokoškolského pedagóga v Prahe.

Ste známy ako gitarista, čím presne ste sa živili?
- Pätnásť rokov som hrával s cudzincami, s Juhoameričanmi, Afričanmi, Američanmi. Veľmi málo Čechov, trošku viac Slovákov.

V Prahe sa dá dobre živiť muzikou?
- Dalo sa. Kým sme všetci neprišli na to, že musíme odísť. Korona to iba zaklincovala.

Čo bolo tou príčinou? Čo sa tak zhoršilo?
- Zhoršil sa prístup k tomu, že vás neocenia za odvedenú prácu. Znamená to, že v Prahe stále hrajú profesionáli za 40 eur, čo sa v civilizovanej Európe stať nemôže. V minulosti to bolo lepšie, ale postupne to upadalo.

Čo bolo teda tou príčinou?
- Príčina je politická. O politike sa môžeme baviť, ale...

Môžeme.
- Neviem, či to je dobrý nápad.

Skúsme. Ako by ste pomenovali príčiny toho stavu? Predsa len, umelci sú do obrovskej miery nezávislí od politickej situácie.
- Nie sú. Nie je to pravda. Umelci sú závislí od toho, či štát funguje alebo nie. Typický príklad je to, že keď prišla korona, tak slovenskí umelci peniaze dostali, českí umelci peniaze nedostali.

Slovenskí umelci zrejme nezdieľajú tento názor.
- Ale ono to tak je. To, že slovenskí umelci nezdieľajú ten názor, je druhá vec, ale viem, že českí umelci nedostali od vlády nič. Samozrejme, pretože to nie sú Babišovi voliči. Takže on sa na nás vykašľal, čo chápem, lebo on šiel po iných voličoch. Vtip je v tom, že v Španielsku, Rakúsku, Holandsku moji kolegovia fungujú. Hrajú, žijú, prežili. My sme v Čechách neprežili. Z dvoch dôvodov. Pretože naša práca nebola zaplatená a pretože Česi predali štát slovenskému zlodejovi. To je dôvod, prečo som sa vrátil.

Keď hovoríte, že „my sme neprežili“ a zároveň ste hrali so spoluhráčmi zo zahraničia, čo to teda znamená my? Viete vyčísliť, koľko umelcov malo existenčné problémy?
- Každý ich mal. Dvaja moji pražskí kolegovia skončili na protialkoholickom liečení, dvaja na psychiatrii a jeden sa obesil.

Čože? Vaši spoluhráči?
- Áno, moji spoluhráči z Prahy.

Vy ste teda riešili situáciu tak, že ste prišli do Prešova?
- Presunul som sa sem.

Nevideli ste v Prahe žiadnu perspektívu?
- Nie. V Prahe už teraz nie je žiadna perspektíva a minimálne desať, pätnásť rokov nebude.

Predsa len, je to metropola európskeho významu. A tej práce je dosť. Nechceli ste robiť niečo iné?
- Mohol som robiť to, čo robia moji kolegovia - hudobníci, ktorí sú o level lepší ako ja. Hrať s českými muzikantmi. Áno, mohol som to robiť, ale nechcel som, pretože to nie je hudba, ktorá ma baví a napĺňa. Za tých dvadsať rokov som sa zradikalizoval a hrám iba to, čo sa mi páči.

Čo konkrétne?
- Hral som s ľuďmi, ktorí hrajú juhoamerickú, africkú a americkú hudbu.

Bol o to záujem? Kde ste hrali?
- Samozrejme. Hrali sme od klubových koncertov cez reštaurácie až po štadióny.

Celé sa to teda skončilo.
- Skončilo sa to, pretože kvalitní ľudia z Prahy zmizli. Lebo všade inde dostanú viac peňazí za kšeft, ako tam. A tí, ktorí tam zostali, pre mňa neboli zaujímaví, pretože už to bolo niečo iné. Sú to hudobníci, ktorí robia desať rokov tie isté chyby na tých istých miestach. Nemal som dôvod.

Kam tým mierite?
- To znamená, že už to nie sú hudobníci. Talentovaní ľudia, ktorí dokážu vziať nástroj a zahrať, ale nie sú to hudobníci. Myslím to tak, že sú to ľudia, ktorí sa živia svojimi koreňmi, nie kvalitou. Tam je ten rozdiel, že tá kvalita hudby je o tom, že áno, dokážete zahrať reggae, čo je jednoduché - cak, cak, cak, cak - až na to, že ho môžete zahrať dobre alebo zle. A môžete tam dať to, čo máte a vybrať z toho, alebo tam môžete dať to maximum. A to maximum u spomínaných ľudí je, že zahrajú Guantanameru. Fajn, ale už nezahrajú nič iné.

Keď človek niekedy prišiel do Prahy, mohol ísť naslepo a len si pozrieť, do akého klubu pôjde večer na aký koncert alebo do akého divadla na aké predstavenie. Nemusel ísť programovo za niečím a určite na niečo zaujímavé natrafil. To už tam takto nie je?
- Je toho čím ďalej, tým menej, pretože talentovaní ľudia utekajú. Stalo sa v Prahe to, čo sa stalo Slovensku po Mečiarovi. Kvalitní ľudia Prahu opustili, pretože neboli za svoju prácu adekvátne ocenení. My, hudobníci, sme išli prví. Ďalšia vec je, že odchádzajú manažéri kvality firiem a ďalší ľudia.

Netýka sa to teda len kreatívneho odvetvia?
- Týka sa to celého štátu.

Teraz získala Praha ocenenie magazínu Time Out ako najkrajšie miesto planéty. Je to paradox?
- To sedí. Oni to majú v hymne. „Zemský ráj to na pohled". Tak ako Slováci majú v hymne, že „to Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromu vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo". Tak Slovensko sa prebralo. A Praha je na pohled zemský ráj. Len sa nesmiete dívať detailne. Áno, keď niekto príde zvonku a vidí to krásne mesto, krásnu architektúru a to celé, tak je uveličený a povie si, že je to nádherné mesto. Lenže keď v tom nádhernom žižkovskom baraku je plno Rusov, dole je zmenáreň, ktorá vám predá 15 korún za euro, keď je kurz 26, vedľa sú potraviny, kde dostať iba výrobky od Babiša a v susednej krčme vás okradnú…

(...)

Aká je Praha dnes?
- Kedysi, keď som vystúpil z vlaku a išiel som hore na Žižkov, bol tam nápis sprejom "Praga - ruskij gorod". To znamená, že keď som bol teraz na Žižkove stráviť volebný večer s mojimi dlhoročnými priateľmi, tak sme sa všetci zhodli, že na Žižkove už pomaly nepočuť iný cudzí jazyk než ruštinu.

Prečo je to tak?
- Ľudia z východu idú za lepším. Chápem ich, aj ja som pred dvadsiatimi rokmi išiel zo Slovenska za lepším. Oni idú tiež. Lenže s nimi idú aj ľudia, ktorí si myslia, že sa môžu správať ako doma. Takže dnes už, dvadsať rokov po tom, čo som žil na Žižkove a nebál som sa, sa už bojím… Mal som dojem, že už treba ísť preč.

Je Praha nebezpečná?
- Nie je. Ak nejdete do tých nesprávnych štvrtí… Mal som dojem, že už treba ísť preč.

(…)

Vrátili ste sa do Prešova. Ako sa Prešov za 20 rokov zmenil?
- Jednoznačne k lepšiemu.

To znamená čo?
- To znamená to, že sa to mesto zdvihlo. Ja som po dvadsiatich rokoch zistil, že naozaj som Prešovčan. Som na to hrdý a Prešov je najlepšie mesto na Slovensku pre život. Je to môj pohľad "Pražáka", "Žižkováka". Prešov je najlepšie miesto na žitie. Prečo? Lebo je presne také, aké má byť. Je to mesto na hraniciach Európskej únie a zároveň je európske. Prešov je príjemné mesto, má svoj genius loci. Ľudia sa sem budú radi vracať, umelci tu budú radi hrať. Som prekvapený, no kultúrne je toto mesto na úrovni.

(…)

V dokumente Bars dobrý film - https://frenky.sk/clanok/1279/bars_dobry_film__cely-_zadarmo-_mozete_hned_pozerat.html je zachytené video zo stužkovej, kde hráte so spolužiakom Ivanom Táslerom veci od IMT Smile. Vy ste boli kamaráti. IMT Smile napríklad kedysi hrali s The People v Parku kultúry a oddychu, zažili ste si nejaké hudobné či nehudobné chvíle…
- Nehudobné áno. Hudobne sme inde. Ivana si veľmi vážim za to, čo robí a ako to robí. Je to hudba, ktorú by som ja nehral, preto by som sa nenechal angažovať do kapely. Nepáči sa mi, nerozumiem tej hudbe, neviem to hrať - on to vie robiť dobre a nech to tak robí aj ďalej. Držím mu palce. Som iný typ muzikanta, idem po tom, čo baví mňa.

Hovorili ste o tom, že máte v Prešove nejaké hudobné úmysly. Aké?
- Môžem ich spomenúť. Chceme obnoviť VVV Trio. Vilo Stanek ma dlho lámal. Ideme robiť orchestrálne aranžmány našich vecí. Toto určite bude. Plus bude moje trio, s bývalou rytmikou z kapely Fade Out, na ktorú si už málokto pamätá. Dohodli sme sa, že sa budeme volať Fade In.
Tak to už chce len obnoviť The People…
- The People už obnovovať nebudeme. Nebudem robiť revival samému sebe.

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22764083/hudobnik-sa-po-rokoch-vratil-z-prahy-do-presova-cesi-predali-stat-slovenskemu-zlodejovi.html

Rado Mešša

Rado Mešša bol takmer dve dekády blízkym spolupracovníkom zosnulého speváka Miroslava Žbirku. Pôsobil ako Mekyho PR manažér, staral sa o jeho mediálnu prezentáciu.
Prešovský rodák sa v hudbe pohybuje celý svoj život. Bol a je moderátorom, hudobným publicistom, organizátorom, dídžejom, PR manažérom či redaktorom. Komentuje hudobnú scénu pre televíziu, rádiá i noviny.
So Žbirkom sa dal pracovne dokopy v čase, keď pracoval pre label, ktorý vydával Žbirkove albumy. Odvtedy boli v mediálnom prostredí nerozlučnou dvojicou.
Viac o spolupráci s výnimočným hudobníkom, spevákom a autorom Miroslavom Žbirkom prezradil Rado Mešša v rozhovore pre Korzár.

Ako dlho ste robili pre Mekyho?
- Takmer dve desaťročia, bude to vyše 17 rokov.

Ako k tomu došlo? Vy ste robili pre vydavateľstvo Universal, on si vás potom nechal?
- Takýmto spôsobom, áno. Začali sme spolupracovať, keď som bol v Universale, keďže on tam vydával albumy. Pokračovali sme ďalej.

Čiže ani neuvažoval o niekom inom.
- Hneď ma oslovil a dohodli sme sa. Bol to naozajstný džentlmen a férový chlapík, lebo my sme nikdy nepodpísali nijakú zmluvu. Napriek tomu vždy platilo všetko, na čom sme sa dohodli. Obojstranne, bez problémov.

(…)

Prerástlo to aj do osobnej roviny za tie roky?
- Nemôžem povedať, že by sme boli kamaráti. Neviem, ako to definovať, ten vzťah bol iný. Neboli sme blízki priatelia, ktorí si hovoria nejaké tajomstvá zo svojho života, ale vedeli sme čo-to o svojich životoch.

Bol známy svojím situačným, suchým humorom. Zaskočil vás niekedy?
- Myslím si, že nezaskočil, lebo mám rád podobný druh humoru. Tiež mám rád Monthy Python a všetky tie veci. Vnímam ten humor, on ma ho naučil ešte viac vnímať. Takže nebolo to tak, že by ma zaskočil, ale vždy ma to pobavilo.

Ako sa s ním spolupracovalo? Bol známy tým, že mal naozaj prehľad o všetkých možných médiách a bol k nim aj ústretový. Takže tej roboty bolo asi veľa. Ako to fungovalo po pracovnej linke?
- Musím povedať jednu vec, že on bol férový, rovný, empatický, vtipný chlapík, ale zároveň bol aj veľký profík. To znamená, že to, čo robil, si pripravoval a chcel to urobiť tak, aby to bolo čo najdokonalejšie. Sledoval, čo sa tu všetko deje. Vedel, že hudobník by nemal byť odtrhnutý od reality a sedieť si len na svojom obláčiku, ale musí vedieť, čo to všetko obnáša. Celý ten biznis. Preto sa snažil oboznámiť sa aj s tým, ako ktoré rádiá fungujú, ako sú počúvané, ako sú na tom ktoré noviny a časopisy a podobne, aby mal predstavu, ako to funguje a čo všetko a ako treba urobiť. Je to súčasť toho biznisu a on to vnímal ako niečo, čo potrebuje vedieť, aby sa mohol zorientovať.

Mali ste aj nejaký spor?
- Nie. Do žiadneho konfliktu sme sa nikdy nedostali. On ani nebol ten typ. Samozrejme, vždy sme si prediskutovali veci a názory, očakávania a to všetko ostatné a z toho potom vyplynula spoločná línia, po ktorej sa už potom išlo. Ale spor v nejakom význame nebol, ani v úplne malom. Meky nebol konfliktný človek. Nevyhľadával ani nevytváral konflikty. Bol naozaj ten, ktorý si vypočul každého, povedal aj svoje a na základe toho sa potom riešili veci ďalej.

V istom zmysle to pre vás mohol byť aj dream job. On bol výrečný. A keď hovoril o brexite, dokázal pri tom spomenúť svoje turné. Z čoho už si robil žarty aj on sám, aj novinári to už tak brali a občas ho v tomto duchu provokovali. Je to tak?
- Mal zmysel pre humor a vedel sa vždy dostať k tomu, čo chce povedať. Napriek tomu, že sa ho pýtali na iné veci. Vedel sa tiež nonšalantne dostať z toho, ak o niečom nechcel rozprávať. Samozrejme, je mnoho tém, o ktorých aj bežní ľudia nechcú rozprávať, alebo sa k niečomu skrátka nechcú vyjadrovať.

Čo bolo také tabu?
- Nenazval by som to tabu, ale boli veci, ku ktorým necítil potrebu sa vyjadrovať. Ako je napríklad politika. Alebo aj ten spomenutý brexit. Keď už sa ho na to každý pýtal, tak už to bolo také… Nebol ani politik, ani človek, ktorý to môže ovplyvniť, mohol povedať len svoj postoj. Najradšej sa vyjadroval k hudbe a k tomu, čo robí. Keď hovoril o hudbe, bolo vidieť, že to je to, čo ho napĺňa a najviac baví. Či už hovoril o svojej hudbe, alebo aj o tej od ostatných muzikantov.

Vďaka jeho nekonfliktnému a nonšalantnému štýlu mu v médiách prechádzali také veci, čo iným nie. Keď sa už ale bavíme o hudbe, on stále tvoril. Zlatým slávikom sa stal začiatkom osemdesiatych rokov, ale on aj o desaťročia ďalej neustále robil nové veci. Ako ste ho vnímali ako hudobného umelca?
- Bol to človek, ktorý hudbe rozumel. Tým, že vnímal všetko, čo sa dookola deje, tak chcel v rámci hudby postupovať ďalej, Aj tým, ako sa hudba mení a funguje, ale zároveň ostať svoj. Myslím, že sa mu to veľmi darilo. Hlavne spolupráca s Lacom Lučeničom na začiatku určila základné smerovanie. Mnoho mladých muzikantov i poslucháčov sa teraz vracia k albumom Nemoderný chalan a Chlapec z ulice, pretože na tú dobu boli veľmi progresívne. Nielen na Slovensku, ale kopírovalo to svetové trendy. Potom robil album s Davidom Kollerom a Ivanom Kralom, zase to dostalo iný rozmer. Na Modrom albume to boli Honza Horáček, Aleš Zenkl a neskôr Honza Ponocný, znovu dali jeho hudbe iný zvuk a iný rozmer. V rámci nahrávania v Abbey Road to boli anglickí hudobníci, ktorí tomu dali iný punc. Tým pádom on bol v rámci hudby stále v kurze. Písal zaujímavé a hodnotné piesne, zároveň dokázal ísť s dobou. Bol jedným z dôležitých česko-slovenských autorov hudby.

S tými albumami ste už možno trochu odpovedali, ale ak sa vás opýtame ako poslucháča, ktoré z jeho početných platní sa vám páčili najviac? Aké boli povedzme najlepšie tri Žbirkove albumy?
- Neviem. Nemám to tak, že by som skladal nejaké rebríčky, to ma nebaví. Poviem inak. Pamätám si, ako som si v Opuse kúpil prvý album Doktor sen. Ten vinyl som si púšťal stále dookola, boli tam nádherné veci a malo to pre mňa v tom čase dôležitý význam. Potom, keď sme v Prešove fungovali v hudbe so skupinou Domino, prišli práve platne Nemoderný chalan a Chlapec z ulice. Zase sme ich vnímali iným spôsobom. Tie najnovšie počiny som tiež intenzívne vnímal. Myslím, že je to kontinuálne zaujímavé a vedel by som z toho vybrať množstvo pesničiek. Každá z nich by bola na niečo iné. Každý, kto sa s ním stretol a zaujíma sa o hudbu, má tie svoje najzaujímavejšie a najlepšie pesničky, ale ja s tou hudbou pracujem trochu inak. Vnímam to ako celok.

Predsa len, nejakú jeho pesničku, ktorá vás zasiahla, keby ste mohli vybrať?
- Určite mám veľmi rád skladby Do člna a Mesto spí. To sú veci, ktoré ma v danej dobe veľmi oslovili. Doteraz je to tak. Samozrejme, aj tie najväčšie hity ako Atlantída či Balada o poľných vtákoch sú naozaj majstrovské kúsky. Je ich veľa, ktoré by som takto hodnotil. Vrátane takých, ktoré neboli hitmi. Majú mi čo povedať a rád si ich niekedy pustím. Keď som sa podieľal na príprave knihy textov a robil som korektúry, veľa pesničiek sa mi vyslovene vracalo. Tvoria taký soundtrack môjho života. Od dospievania až po našu spoluprácu.

(…)

Aký je podľa vás odkaz Mekyho Žbirku pre česko-slovenskú kultúru?

- Jeho odkaz bude fungovať s generáciami, ktoré vyrastali v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch a neskôr a bude to odkaz pôvodnej dobrej slovenskej hudby. To bola prvá idea, s ktorou Meky prešiel od hrania zahraničných skladieb na dráhu pôvodnej muziky, ktorá chce osloviť poslucháčov. Podarilo sa mu to. Aj keď už nenapíše žiadnu novú pesničku, všetky tie, ktoré nám zanechal, tu budú s nami, pokiaľ tu budeme.

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/22781813/po-mekyho-boku-stal-takmer-dve-dekady-jeho-albumy-tvoria-soundtrack-mojho-zivota.html

 
4.8.2022 | Autor: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 1990 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS