Jaroslav Doležal Rozhovor s Jaroslavom Doležalom zo septembra 2022, keď mal osemdesiatku.
Originál, cez ktorý ma môžete podporiť zakúpením digitálneho predplatného, nájdete tu:
https://presov.korzar.sme.sk/c/23005591/drogy-a-alkohol-medzi-muzikantmi-sme-vzdy-ustali-vravi-dlhorocny-dirigent.html

Kto je Jaroslav Doležal:

Vojenský hudobník a kapelník si počas svojej služby nepretržite rozširoval vzdelanie, od košického konzervatória až po doktorát z pedagogiky v Prešove a keď v roku 1985 opustil armádu s hodnosťou kapitána, ostal v hudobnom fachu a dal sa na pedagogickú dráhu.
Člen a kapelník posádkovej hudby pôsobil v ďalších zoskupeniach, s ktorými sa po otvorení hraníc dostal i do zahraničia.
Zistil, že svet sa posunul ďalej a sám začal presadzovať moderné prvky, ktoré z jeho orchestra spravili medzinárodne konkurencieschopné teleso.
Na početných európskych výjazdoch sprevádzal s dirigentskou taktovkou a svojimi hudobníkmi z Dychového orchestra Jána Pöschla mažoretky Witches z PKO Prešov. Posledný takýto výjazd absolvoval pred desiatimi rokmi v tureckom Istanbule.
Multiinštrumentalista, skladateľ, textár, aranžér, dlhoročný dirigent, kapelník a pedagóg Jaroslav Doležal patrí medzi najväčšie osobnosti prešovského kultúrneho života.
Ako väčšina prešovských dirigentov, aj on pochádza z Čiech. Konkrétne z dedinky v Českom raji, no miluje aj ten Slovenský, ktorý ako turista pochodil krížom krážom. Vyrastal v Jablonci, no osud ho zavial do Košíc, odkiaľ prišiel do Prešova, kde zakotvil a žije už vyše šesťdesiat rokov.
Neholduje alkoholu, ale počas sezóny minimálne raz do týždňa vysadne na bicykel a dva razy týždenne si zájde zaplávať.

Rozhovor:

Pochádzate niekde od Jablonca, však?

- Z Jenišoviec, to je obec medzi Turnovom a Jabloncom. Mal som päť rokov, keď sme sa s rodičmi presťahovali do Jablonca. Bol rok 1947 a severočeské mestá boli po odsune Nemcov poloprázdne. Rodičia tam našli robotu, byt. Pritom, paradoxne, matka bola sudetská Nemka. Takže tam som vyrastal. Začal som sa učiť hrať na husliach a na trúbke. Po skončení základnej školy som stál pred voľbou. Urobil som skúšky na strojnícku priemyslovku v Jablonci, ale môj učiteľ bol bývalý vojenský hudobník a trubkár v libereckej opere a prehováral ma, aby som išiel na vojenskú hudobnú školu. Trochu som lavíroval, mal som už za sebou zopár vystúpení s jabloneckou kapelou. Jedno z nich bolo v Liberci, kde vystupoval aj orchester tej vojenskej hudobnej školy. Keď som videl tých o rok-dva starších chlapcov, tak sa to obrátilo.

Ako ste sa ocitli v Prešove?

- Absolvoval som vojenskú hudobnú školu. Bola najprv v Liberci, potom ju premiestnili do Roudnice a odtiaľ posielali absolventov do posádkových hudieb. S piatimi kolegami som dostal miesto v Košiciach. Bol som tam dva roky a potom nás, v rámci dislokácie armády, stiahli do Prešova.
Zamestnaný ste boli v armáde?
- Áno, bol som vojenský hudobník z povolania.
V ktorom roku to bolo? Ako dlho tu žijete?
- V Prešove žijem od roku 1960, predtým tie dva roky v Košiciach. Dvadsaťšesť rokov som slúžil v Prešove, medzitým sa posádka transformovala na 14. tankovú divíziu a my sme boli divízna hudba. Chodili sme po rôznych útvaroch, Trebišov, Michalovce, a tak ďalej. Ináč, mali sme aj vojenčinu. Povedal by som, že tri týždne v mesiaci bola muzika a týždeň vojna. Poplachy, slúženie v lesoch, nebolo to práve príjemné. (úsmev) Takže po 26 rokoch som si povedal, dovidenia.

Potom ste začali učiť?

- Bolo to po službe v armáde. Dvanásť rokov som bol hráčom a zvyšných štrnásť rokov dirigentom, kapelníkom, teda veliteľom posádkovej hudby. Tie skúsenosti som mal hráčske, dirigentské i pedagogické, takže v civile som pokračoval v tom istom fachu.

Prečo ste ostali v Prešove? Z vojenských dôvodov, alebo aj osobných?

- Predovšetkým to bola rodina. Prišli deti. Diaľkovo som študoval takmer celé šesťdesiate roky. Chodil som na strednú všeobecno-vzdelávaciu školu, ktorá bola predchodcom gymnázia. Založili nejaké triedy pre vojakov, tak sme tam niektorí začali chodiť. Po maturite som pokračoval na konzervatóriu v Košiciach, hru na pozaune. Potom som ešte študoval v Bratislave dirigovanie a v Prešove, na pedagogickej fakulte, hudbu a slovenčinu. Urobil som si tu aj doktorát. Čiže ma tu stále niečo držalo. A ja som ľúbil toto mesto, ľúbil som východné Slovensko. Už ako turista. Je tu nádherne, dodnes ma to drží.

Čo hovoríte na to, že väčšina dirigentov v dychových hudbách pochádza z Čiech? Či už vy, alebo páni Vlček, Horkel?

- Sú to moji veľkí kamaráti. Ešte tu bol Karel Kabelka. Robil mi zástupcu, neskôr bol po mne kapelníkom. Býval v Malom Šariši.

Zo Solivaru pochádzal Josef Selement, ktorý sa v Čechách zaradil medzi nestorov poľovníckej hudby. Bol autorom oficiálnych zvučiek k poľovačkám. U nás bol dovtedy úplne neznámy. Viete o ňom?

- V minulosti som si prešiel celý areál starých soľných baní, aj s deťmi, aj s vnukmi, len sýpka bola vyhorená. Plánoval som si, že sa tam pôjdem pozrieť a toho roku mi to konečne vyšlo. A práve tam to sprievodca spomínal.

Českí poľovníci mu dokonca na prešovskej lesníckej škole odhalili pamätnú tabuľu.

- O tom som nevedel, tak to sa tam musím zastaviť. Kedysi to bol spoločný štát, tak sa aj tí ľudia rôzne sťahovali. Veď napríklad moja babka z maminej strany pochádzala od Rzesówa. Ten bol vtedy tiež súčasťou spoločného štátu, Rakúsko-Uhorska. Dedo bol z južných Čiech. Mamina rodina žila na začiatku 20. storočia vo Švédsku. No tam prišlo to, čo sa v dejinách opakovalo, všetkých cudzincov poslali preč. Vrátili sa naspäť, medzitým vzniklo Československo, tak sa to takto pomiešalo.

V Prešove ešte pôsobil Viliam Tarjányi, ale on nebol Čech.

- Vychádzali sme veľmi dobre. Pamätám si, že sme sa raz vracali z kasární v Michalovciach a vo Vranove sme pri rodičovskom dome pána Tarjányiho urobili koncertík pre jeho rodičov. Potom som vlastne po ňom prevzal aj jeho mládežnícku dychovku, stiahli sme ju do školy na ZUŠ Jána Pöschla na Sídlisku III, keď zrušili pioniersky dom. S pánmi Vlčkom a Olejárnikom, ktorý potom odišiel do dôchodku, sme v tom pokračovali. Nastala zlatá éra mládežníckej dychovky. Otvoril sa nám svet. Prešli sme celú Európu krížom krážom.

S vaším orchestrom ste veľa cestovali aj s prešovskými mažoretkami. Ako došlo k tejto spolupráci?

- Najprv sme spolupracovali s košickými mažoretkami, asi šesť rokov. Potom sme sa dali dokopy s Janou Imrichovou (vedúca mažoretiek PKO Prešov Witches - pozn. red). Videla nás na vystúpení práve s tými Košičankami, tak nás oslovila. Prečo nie, mali sme to bližšie. Bolo to vydarené obdobie. Sedem veľkých zahraničných zájazdov s neprofesionálnym orchestrom. Zrejme sme niečo vedeli, keď nás pozývali tie agentúry. Hrali sme v Taliansku, Francúzsku, na Malte a kdekade inde.

Čo také ste zažili, čo vám utkvelo v pamäti?
- Strašne veľa toho bolo. Dostali sme tam aj nejaké ocenenia. Z veselých príhod môžem spomenúť, ako sme sa pri návrate z Talianska zastavili na pumpe, ako to býva. V stanovený čas neboli v autobuse všetky mažoretky, ale nevšimli sme si to. Ideme po diaľnici a vedľa nás nákladné auto. Spolujazdec mával rukou, pochopili sme, že nejaký problém. Potom sme zistili, že nám štyri mažoretky chýbajú a oni ich viezli. Takých príhod bolo viacero, väčšinou sa niesli v takej dobrej pohode. Bol som dosť prísny na tieto veci. Videl som dokonca, ako strkajú muzikantom drogy. Úplne očividne, na rannej prechádzke. Aj na pijatiku som musel dávať pozor.

Ako ste riešili, keď vaši muzikanti mali niečo do činenia s pijatikou alebo s drogami?

- Poviem to veselo. Keď išiel v PKO šéf Šarišanu Laco Kišeľák oproti mne po schodoch, zbadal ma a začal sa rehotať: Keď ťa vidím, hneď si spomeniem na tie tvoje pedagogické klišé. Pýtam sa ho, aké? A on na to: Vy parchanti mizerní. Vychovať sa to nedá, zabiť sa to nesmie. V češtine to znie lepšie. (úsmev).

A teraz vážne, ako ste riešili problémové situácie? Mali ste nejaký vážny problém v orchestri?

- Viete čo, vždy som to dokázal udržať. Stalo sa, že sa chlapec opil. Ešte za jazdy, pálenku mal z domu a to neskontrolujete. Tak sme ho na pumpe trochu povodili, kým nevytriezvel. Stávali sa všelijaké veci, ale vždy sa to ustálo. Nikdy nebol vážny problém, že by sme museli volať lekára a podobne. Keď sa na to retrospektívne pozriem, tak sme vlastne nemali žiadny problém. Pritom to bolo dvadsať rokov, mnoho autobusových zájazdov. Nikdy sa nič našťastie nestalo. Je pravda, že som chodil aj po hotelových izbách, kontroloval som ich, aby bolo všetko s mierou. Násilím sa nedá v pedagogike nič docieliť. Musí sa to do určitej miery šponovať a potom cúvnuť. Spomenul som si na seba, veď tiež som bol v Dukle častým hosťom. Samozrejme, mali sme aj šťastie, pretože bez neho to v živote nejde.

Hovorili ste, že ste videli, ako vášmu hudobníkovi ponúkali drogy. Ako to bolo a ako to dopadlo?

- Bolo to v Mentone vo Francúzsku. Samozrejme, pokričal som na chlapca. Okamžite na izbu a nepôjdeš von. V Mentone sme boli viackrát. Bol tam taký pouličný hudobník, hrával na husliach a už sme sa poznali. Ahoj, ahoj, veď muzikant, ako tu v Prešove, Erika spod bránky. No a toho nášho muzikanta som s ním videl. Potom mu už svietili očičká, aj ma už varovali, ale napokon to nejaký veľký problém nebol, že by bol vyložene zdrogovaný. Hovorím, nikdy to nepresiahlo nejakú kritickú hranicu.

Vždy ste to ustáli?

- Našťastie áno, vždy to bolo v rámci normy.

Keď ste viedli dychovku na ZUŠ Jána Pöschla, viedol ZUŠ Mikuláša Moyzesa dirigent Jozef Kakaščík. Boli ste viac konkurenti alebo kamaráti?

- Práveže on bol v tej pôvodnej dychovke, no keď sa školy rozdelili, on ostal v meste, ale inak chodil aj do dychovky k nám, na Sídlisko III, v deväťdesiatych rokoch. To skôr Jano Saloka. Boli sme veľkí kamaráti, ale zároveň dvaja kohúti. Trochu to iskrilo. Bolo to tak, že výborný školský orchester viedol Juro Macala a my sme na ZUŠ Jána Pöschla ešte sláčikový orchester nemali. Ozývali sa nám rodičia, že by dali deti radšej k nám, tak sme si založili svoj orchester. Tak oni si na truc založili dychový. Deti to napokon vyriešili samy. Chodili tam i tam a nikto nemal nijaký problém. Fungovalo to aj u nás, aj u nich.

Čiže ste boli aj konkurenti?

- Možno spočiatku, potom ani nie. My sme sa potom aj všelijako spájali, mali sme spoločné akcie.

Kto vtedy dirigoval?

- Keď sme robili spolu, tak sme sa pri dirigovaní striedali. Čiže spočiatku to možno také bolo, ale nič hrozného. Určitá ješitnosť je v každom človeku. Keď je niekto riaditeľ školy, chce mať výsledky a predsa len orchestre viac reprezentujú školu než sólová hra.

Dnes sa venujete čomu? Ste už dôchodcom na plný úväzok?

- Nie. Stále učím na prešovskom konzervatóriu. Práve nám začal nový ročník. Už je to len na čiastočný úväzok, viac by som nezvládal.

Čo učíte?

- Dirigovanie. Svoj fach.

Máte obavy, či dychové orchestre prežijú aj ďalšie obdobie?
- V tejto situácii neprežijú. Ešte Jozef Kakaščík to ako-tak drží, ale tiež už má pred dôchodkom. Ináč, to je veľmi ťažká robota. Málokto si to uvedomuje. Dirigoval som všeličo - dychové, tanečné, sláčikové orchestre, ale robiť dychový orchester je najťažšie. Kto to nerobí, nebude tomu veriť. Roky som v Giraltovciach dirigoval sláčikový orchester. Hral vynikajúco, patril medzi špičku na Slovensku. Takže to viem porovnať.

Chýbajú nástupcovia alebo kde je problém?

- Prepáčte, že to tak poviem, ale každý mladý človek dnes čumí do mobilu. Už aj ja som tým trošičku chorý, neobviňujem len druhých. Furt po tom siaham, ale snažím si to brzdiť i počítač. Vidím to aj na najmladšom vnukovi. Mladá generácia je celá takáto, až na výnimky.

Hovoríte, že až na výnimky. Rastú teda nové talenty?

- Môžem hovoriť len o tom prostredí, v ktorom sa pohybujem. Určite na konzervatóriách i hudobných školách sú. Možno sčasti aj na gymnáziách, ale to posúdiť neviem. Z hudobných škôl ale vždy vychádzajú talenty. Lenže… Mám ich v rodine. Z Prahy mi príde vnučka, z Kendíc príde vnučka, z Košíc vnuk - všetko sú vynikajúci muzikanti, vedia dobre hrať, ale nikto z nich sa hudbe profesionálne nevenuje. Majú vysokoškolské vzdelanie a svoje povolanie.

Z toho čo hovoríte vyplýva, že je svetlo na konci tunela?

- Ale áno.

Bigbít vás nelákal nikdy?

- Veď ja som to robil. Rock začal už za mojich mladých čias. Hrávali sme aj Beatles či vtedy veľmi populárnych Shadows. V druhej polovici šesťdesiatych rokov začala dixielandová éra. My sme hrali všetko. Každý z hudobníkov ovládal minimálne dva nástroje. Vojenská hudobná škola nebola hocijaká škola. V tej dobe sa tam vyučovali dva nástroje, dychový a sláčikový. Vojenské hudby vtedy mali dychové i sláčikové orchestre.

Na aké nástroje viete hrať?

- Študoval som husle, nakoniec aj na fakulte, kde ma učil docent Kosťuk. Slušne som hrával. Potom na gitaru, basgitaru, práve v tých bigbítových časoch. Ako sa menili skladby, menilo sa i obsadenie. Napríklad náš basgitarista bol zároveň trubkár, vojenský hudobník Tibor Kapitán, ktorý pôsobil aj v divadle. Hrávam na dychové nástroje, baskrídlovku – barytón, pozaun… Slušne som tiež hrával na bicie. V našej päťčlennej kapele v posádkovej hudbe sme všetci boli univerzálni. Počas vystúpenia som si napríklad odskočil od trombónu na basgitaru, gitarista k trúbke a podobne. Takú kapelu ťažko nájsť. Základ bol v tej vojenskej hudobnej škole. Ani na konzervatóriách to takto nefungovalo. Je tam hlavný nástroj a druhý nástroj, ale nie dva hlavné.

Existujú dnes ešte vojenské školy pre hudobníkov?

- Nie, všetko sa to zrušilo. Za mojich čias bolo v Československu 25 posádkových hudieb. Väčšinou mali do štyridsať členov a Bratislava a Praha mali aj početnejšie posádkové hudby plus v Prahe bola aj ústredná hudba. Tá chodila po svete. Polícia tiež mala svoje hudby. Dnes má už len v Bratislave. Vojenské hudby sú na Slovensku už len dve, v Bratislave a vo Zvolene.

Hráčov regrutujú z konzervatoristov?

- Áno. Alebo z vysokej školy. Nedávno tu bol na pohrebe kapelník zo Zvolena a on tiež je absolventom ZUŠ v Giraltovciach, potom mal konzervatórium v Banskej Bystrici, kde vyštudoval aj Akadémiu umení. Prišiel na vojnu a ostal tam. Najprv ako hráč, dnes je kapelníkom.

Čomu pripisujete, že v modernej hudbe sa v posledných dvoch, troch desaťročiach tak darí muzikantom z Prešova? V rámci Slovenska je to percento vysoké.

- Vždy to tak bolo. S naším tanečným orchestrom pri posádkovej hudbe sme často nahrávali v rozhlase, ešte na Vajanského a tuším od roku 1973 sme v dome odborov robili každý rok súťaž amatérskych spevákov. Všetci si ňou prešli - Dubasová, Nagy, Gombitová a ďalší. Nádherná akcia. Tie talenty tu boli. Nedávno som čítal článok, ktorý mi pripomenul, že v Sabinove bola kedysi v sedemdesiatych rokoch veľmi dobrá skupina Arkus. Bola tu spústa šikovných muzikantov. Len v pop music je ťažké presadiť sa tak, aby ju človek mohol robiť celý život a ostala po ňom výraznejšia stopa.

Akú hudbu doma počúvate?

- Počúvam všetko. Aj tanečnú muziku, ale najviac vážnu. Veď to aj učím. Chodievam do Košíc na koncerty Štátnej filharmónie. Alebo keď prídu tu. Dokonca aj folklór, aj ten som robil.

Čo konkrétne ste vo folklóre robili?

- Hrával som s folklórnou kapelou, na husliach.

Folklór bol parketou spomínaného pána Saloku.

- To bol folklorista veľký, on bol extratrieda. Jano ale tiež hrával aj v dychovke. Vtedy to bolo tak. Tiež som hrával roky aj v divadelnom orchestri, trombón i husle, potom v Štátnej filharmónii Košice. Musel som to nechať, keď som začal robiť dirigenta. Už sa to nedalo skĺbiť. Aj ma volali naspäť, ale nešlo to. Bral som od armády príspevok za službu, dorovnávali plat. Takže som v divadle, škole i inde mal vždy len čiastočné úväzky, aby to nepresiahlo určitú hranicu, lebo by som musel tie peniaze vracať. Takže kadečo som musel nechať. Vrátil som sa k hraniu po svadbách, lebo to nikto nekontroloval. (úsmev.)

Ešte by sme sa predsa len mohli vrátiť k tomu, prečo ste ostali na východe.

- Prišiel som v roku 1958 do Košíc. Maďarské mesto, ošuntelé. Bola tam veľká muzikantská škola, ale to mesto mi nehovorilo nič. Keď bola zábava, bol som vojačik, dievčatá nezáujem. Bolo to divné. Ale tie Košice sa zmenili, pozor na to. Dnes je to úplne iné mesto! Veď som tam chodil na konzervatórium i potom často pracovne, naozaj sa to mesto zmenilo k lepšiemu. No a z Košíc sme prišli do Prešova hrať na filmový festival v amfiteátri. Zbadal som to mesto a hovoril som si, že to je o niečom inom. Okamžite som si povedal, že toto mesto je moje. Ako dlho tu budem, to som vtedy nemohol tušiť. No srdiečko mi hneď zaplesalo. Páčila sa mi architektúra toho mesta, chrámy, Kalvária, okolie. A dodnes je to tak.

Čítajte viac: https://presov.korzar.sme.sk/c/23005591/drogy-a-alkohol-medzi-muzikantmi-sme-vzdy-ustali-vravi-dlhorocny-dirigent.html

Forogaléria: https://presov.korzar.sme.sk/g/210385/jaroslav-dolezal?gref=https%3A%2F%2Fpresov.korzar.sme.sk%2Fc%2F23005591%2Fdrogy-a-alkohol-medzi-muzikantmi-sme-vzdy-ustali-vravi-dlhorocny-dirigent.html&list=1