dnes je Nedeľa - 8. november 2026 - Bohumír | zajtra Teodor

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Sudkyňa Farkašová, herečka Husovská, environmentalistka Martinková – rozhovory

Čo prezradili Korzáru tieto tri interesantné Prešovčanky.

Tri rozhovory
Tri rozhovory
Dávam tu ďalšiu várku z rozhovorov Korzára.

Tentoraz s troma ženami z Prešov, každá z iného fachu.

Jedna je rozvodová sudkyňa,
druhá herečka a speváčka,
tretia environmentalistka.

Celé rozhovory nájdete na príslušných linkoch, podstatnú časť z nich vyberám tu.

V rozhovore s Evou Farkašovou sa tiež dočítate:

 Ako funguje Cochemská prax na súdoch,
 na čo je dobrá neformálna striedavá starostlivosť,
 ako sa menil prístup rodičov, najmä otcov,
 či ako sudkyňa preferuje striedavú starostlivosť,
 prečo by o deťoch vôbec nemal rozhodovať súd,
 koľko párov sa v súčasnosti rozvádza,
 podľa čoho sa môže určiť výživné,
 prečo sa dala na rodinné právo,
 čomu sa venuje Asociácia rodinných sudcov.

Link: https://presov.korzar.sme.sk/c/23450747/rozvodova-sudkyna-o-dieta-sa-rodicia-vobec-nemusia-sudit-staci-sa-vopred-dohodnut.html

V rozhovore s Veronikou Husovskou sa tiež dočítate:

 Prečo opustila Divadlo Jonáša Záborského v Prešove,
 ktoré predstavenia boli pre ňu kľúčové,
 ako vznikla hra Michal a Veronika,
 v akých televíznych projektoch sa objaví,
 čo brzdí jej spevácku kariéru,
 ktorá sieň v jaskyni je po nej pomenovaná,
 ako vidí situáciu na Slovensku a v slovenskej kultúre,
 čo hovorí o svojom mužovi.

Link: https://presov.korzar.sme.sk/c/23456797/herecka-veronika-husovska-ministerstvo-kultury-robi-vsetko-pre-to-aby-ludia-otupeli.html

V rozhovore s Laurou Martinkovou sa tiež dočítate:

 Kam sa posunula spoločnosť v zodpovednosti za odpady,
 prečo skončil bezobalový obchod v Prešove,
 aký bol pôrod v čase pandémie koronavírusu,
 čo je Odpadová odvykačka,
 ako sa pracuje s členmi marginalizovaných rómskych komunít,
 či stále udržiava zero waste domácnosť.

Link: https://presov.korzar.sme.sk/c/23450873/environmentalistka-bezobalovy-obchod-sme-udrzat-nedokazali-triedime-viac-ale-odpadu-pribuda.html

Interview Eva Farkašová (výber), 16. 2. 2025

(...)
Cochem metóda sa pri rozvodoch využíva v slovenskom súdnictve od roku 2018. O čo vlastne ide? Kam sa za tých niekoľko rokov posunula?

Rodinnoprávna agenda na Slovensku sa za posledné roky naozaj v rozhodovacej praxi posunula. Urobilo sa veľa nových vecí, ktoré pomáhajú, čo je zrejmé z výsledkov. Rodičom pomáhajú lepšie uchopiť svoje rodičovské kompetencie vo veľmi krízových situáciách, ako sú rozvod, rozchod alebo iný rodičovský konflikt.
My sme dlhodobo vnímali, že rodinnoprávne spory sa často naťahujú alebo hrotia do nenávisti, ktorá vyústi a eskaluje do dlhodobého sporu. Vedeli sme ako sudcovia na Slovensku, ktorí rozhodujú v tejto agende, že by to bolo potrebné uchopiť trochu inak a rodičom pomôcť byť stále rodičmi, aj v takej ťažkej krízovej situácii.
Tak sme sa pozerali do sveta a zistili sme, že v mnohých štátoch Európskej únie je uplatniteľný multidisciplinárny prístup. Znamená to, že v krízovej situácii nepreváži právo, ale preváži sociálna a psychologická pomoc rodičom.

Prečo sa to volá Cochem?

Oficiálne sa to volá multidisciplinárny prístup, ale Cochem je malé nemecké mesto, kde začiatkom 90. rokov prišiel sudca menom Jürgen Rudolph na to, že nie je správne pristupovať k rodičovským konfliktom len po právnej stránke, ale naozaj im pomôcť byť dobrými rodičmi i v tejto ťažkej situácii. On vymyslel tento multidisciplinárny prístup. Jeho pamätná veta je, že ak jeden z rodičov vychádza z pojednávacej miestnosti ako víťaz, tak dieťa prehralo.

Čo to konkrétne znamená v praxi?

Na súd príde návrh od jedného z páru, že sa chce dať rozviesť. Majú deti. Princíp podľa Cochem modelu by mal byť, že v prvom rade sa hľadí na deti. Ako si to vieme predstaviť?
Dvaja ľudia sa chcú rozísť, podajú návrh na súd. V minulosti to bolo tak, že dostali papiere a o nejaký dlhší čas sa dostali na pojednávanie. Multidisciplinárny princíp je ten, že hneď do dvoch, troch týždňov im príde pozvanie na informatívny výsluch. Informatívny výsluch rodičov je neformálne stretnutie rodičov s vyšším súdnym úradníkom - koordinátorom u nás na súde, kde je často prítomný aj psychológ. Na informatívnom výsluhu rodičia povedia, čo vnímajú ako problém. Je to neformálne, nie je to nejako časovo obmedzené, čiže rodičia majú naozaj pocit, že si tam môžu povedať čokoľvek. Inak ako v pojednávacej miestnosti.
Cieľom tohto informatívneho výsluchu je, aby rodičia dospeli k dohode o svojich rodičovských právach a povinnostiach. Pretože my si myslíme, že rodičia sú tí najkompetentnejší, ktorí sa vedia o svojom dieťati rozhodnúť. Nie sudca, nie sociálny pracovník, ale rodičia.
A ak náhodou rodičia nie sú schopní dospieť k dohode a je tam nejaký hlbší problém, tak koordinátor im - a v tom je tam multidisciplinarita - ponúka pomoc, ktorú rodičia často využívajú. Je to napríklad referát poradensko-psychologických služieb, nejaký akreditovaný subjekt na riešenie ich rodičovských konfliktov. Lebo rodičovský konflikt v drvivej väčšine nie je právny. Takže by nemal ostať na súde, ale rodičia by si ho mali riešiť niekde inde. My im pomoc dokážeme takto zosieťovať a rodičom pomôcť, aby jednoducho ostali rodičmi.

Oni na to stretnutie prídu aj s deťmi?

Nie. Väčšinou prídu sami, hoci niekedy sa stáva, že aj s deťmi. Väčšinou však nie. Čo sa však zmenilo za posledné roky všeobecne v slovenskej justícii je to, že sa kladie veľký dôraz na participačné práva detí. To je však iný balík problémov.
Dostaneme sa k nim, ale vráťme sa teda k rodičom, ktorí prídu na to prvé neformálne stretnutie. Ak sa dohodnú, čo bude s dieťaťom, je to fajn. Ale čo v prípade, že jedna i druhá strana trvá na tom, že chce mať dieťa vo svojej starostlivosti?
No, to je presne to, že sa snažíme fokusovať nejakú odbornú pomoc. Často sa stáva, že jeden z rodičov chce striedavú osobnú starostlivosť a ten druhý nie. Na informatívnom stretnutí je priestor na to, aby ich koordinátor so psychológom motivovali, aby si to vyskúšali nanečisto, bez rozhodnutia súdu. Teda dá priestor obom rodičom, aj tomu, ktorý má obavu zo striedavej osobnej starostlivosti, aby si to napríklad 2 - 3 mesiace vyskúšali, ako to bude fungovať.

Sú teda rozídení, ale ešte nie sú papierovo rozvedení a majú neformálnu "striedavku"?

Áno. Veľmi sa to osvedčilo v praxi, na základe toho vidia, ako to deti znášajú, pretože často sa rodičia rozhodnú bez nich. Rozhodnú, že si ich budú striedať, ale dieťa o tom vôbec nevie a nie je na to pripravené. A aj keď o tom vie, nevie si to reálne predstaviť. A takto si to odskúšajú, my sa s dieťaťom porozprávame, alebo kolízny opatrovník sa s ním porozpráva a zistíme, či to funguje alebo nie.
Rodičia sa po takej skúške vedia lepšie rozhodnúť. Pretože ten, ktorý mal obavy, vidí, že striedavka funguje, že je to ok aj pre dieťa, aj pre neho, alebo naopak ten, ktorý ju veľmi chcel, vidí, že to nefunguje, ustúpi, zvolí sa iná forma starostlivosti a stretávania.

Aká je percentuálna úspešnosť?

Percentuálna úspešnosť je podľa našich skúseností dobrá. Keď rodičia prídu na informatívne stretnutie, tak zhruba 60 percent sa na prvýkrát dokáže hneď dohodnúť. Ďalších možno 20 - 30 percent sa dokáže dohodnúť po nejakom čase. Čiže po odbornej pomoci, vyskúšaní si striedavej starostlivosti a podobne.

Neodmietajú páry ponúkané poradenské služby?

Väčšina to neodmieta, pretože väčšine rodičov ide o dieťa. A veľmi dobrý prvok v rámci informatívneho stretnutia je aj psychológ, ktorého máme na krajskom súde, a teda je k dispozícii okresným súdom. Je to nový prvok v justícii, predtým takáto možnosť nebola. Rodičia inak vnímajú psychológa ako právnika. Psychológ im vie povedať veci, ktoré nikde predtým možno nepočuli. A tak ich aj v konflikte zamerať na dieťa.

Z čísiel vychádza, že pre jeden až dva páry z desiatich to nefunguje. Čo potom?

Idú na riadne konanie, ako to bolo predtým. My sa ich snažíme aj na riadnom konaní opätovne viesť k dohode s autoritou súdu. Už nie neformálne, ale skôr formálne. Ale je pravdou, a museli sme sa s tým za tie roky zmieriť, že existuje isté malé percento rodičov, ktorým nepomôže ani to iné nastavenie súdu, ani odborná pomoc, ani neviem aká ochota všetkých zúčastnených, pokiaľ oni sami tú ochotu nemajú.

Čiže celkovo sa dá povedať, že je táto forma úspešná?

Je úspešná. Dnes funguje na každom súde na Slovensku. Sudcovia si ju osvojili, osvojili si ju aj advokáti vo väčšine miest, dnes celá odborná verejnosť na Slovensku vie, že takto funguje rodinnoprávna agenda. A rozbehlo sa to práve v Prešove.
Ale hlavne je to benefit pre rodičov. Rodičia veľmi vítajú možnosť neformálne sa porozprávať na úvod. A pred sudcom už neriešia veci, ktoré ani nie sú predmetom konania. Už si ich jednoducho vyriešili predtým.
Z laického pohľadu sa zdá, že voľakedy bolo menej rozvodov a pri rozvodoch väčšinou pripadlo dieťa matke.

Teraz je rozvodov viac a častejšia je striedavá starostlivosť. Je to tak?

Áno. A hlavne trend, ktorý vnímam ja, moje kolegyne a vôbec kolegovia na celom Slovensku je, že otcovia sa mobilizujú v svojich otcovských kompetenciách. To je naozaj dobrý trend.
Keď som pred dvadsiatimi rokmi začínala, tak otcov, ktorí chceli participovať na výchove a nestretávať sa dieťaťom len každý druhý víkend, bolo oveľa, oveľa menej. Teraz otcovia viacej chcú byť otcami a chcú byť nimi na plný úväzok.

Na druhej strane striedavá starostlivosť nemusí byť pre každého. Môže rodič počas tej ako keby skúšobnej "striedavky" zistiť, čo mu viac vyhovuje? Napríklad, že otec bude mať deti raz za čas, väčšinou budú u matky a na tom sa dohodnú. Je to fér? Môže to byť tiež riešenie?

Fér je to, čo najviac vyhovuje konkrétnej rodine, v čom sa po rozchode rodičov najlepšie cíti dieťa. Dieťa naozaj potrebuje oboch rodičov. Ani vo fungujúcej rodine to nie je vždy presne pol na pol, mení sa to vekom a okolnosťami.
Pred 25 rokmi väčšina otcov nebola tak aktívna. Pretože mať dieťa a byť len víkendový rodič je vždy pohodlnejšie, lebo ste lepší rodič, nevyžadujete od detí úlohy, poriadok, a tak ďalej. Ale keď chcete byť naozaj plnohodnotným rodičom a zúčastňovať sa na rodičovstve, tak chápete a vnímate, že je to lepšie pre vývoj dieťaťa. Dnes už to takto vníma oveľa viac rodičov.

Dá sa povedal, že ako sudkyňa preferujete striedavú starostlivosť?

Nepreferujem nič, nedá sa to tak povedať. No nevylučujem ju. Som veľmi rada, že na našom súde majú - čo mám takú spätnú väzbu - rodičia pocit rovnocennosti a férovosti v prístupe. Tak by to malo byť. Obaja rodičia majú rovnaké práva aj povinnosti.

Občas dostávame do redakcie podnety na citlivé témy, že sudkyňa je zaujatá proti mne, berie mi dieťa a podobne. Stretávate sa s tým?

Samozrejme. To sú práve tie malé percentá prípadov, keď sa vzťahy nejakým spôsobom zamotajú. Už tam nie je ochota z jednej alebo z druhej strany trošku poľaviť v tom svojom a byť ústretový voči druhému rodičovi. Stáva sa, že rodič si zranenia, ktoré mu spôsobil partner, potom prenáša cez dieťa a brojí cezeň.

Čo v takom prípade?

Je veľmi náročné, keď vidíte, ako rodič zneužíva dieťa. Je to ťažké rozlúsknuť, pretože dieťa je naviazané na daného rodiča. Nedá sa dieťa len tak vytrhnúť z rodinného prostredia a dať niekde na ostrov, aby tam bolo s niekým iným a nie s rodičmi, ktorí môžu byť toxickí. Býva to problematické. Rieši sa to výchovnými opatreniami.

Zodpovednosť potom nesie aj súd.

V prvom rade zodpovednosť nesú rodičia. Toto chcem veľmi zdôrazniť. Keď niekto povie, že sa ťahá päť rokov na súde s nejakou vecou, akoukoľvek, treba si hlavne uvedomiť, prečo sa súdite. V tejto republike sa nemusíte vôbec súdiť o dieťa. Stačí sa dohodnúť s druhým rodičom. Takže ak sa súdite, tak už je tam nejaký problém, ktorý v tom vzťahu je.
Ale áno, treba povedať, že aj systém môže zlyhať. Keď sme hovorili na úvod o multidisciplinarite, ktorá zabezpečuje rýchlosť a odbornú pomoc, aj to je jeden z dôvodov, prečo bola zavedená v Slovenskej republike. Aby nedochádzalo k takýmto patologickým prípadom, respektíve, aby sa počet patologických prípadov radikálne znížil.

Ako je to s výživným?

My sme to ešte posunuli, v rámci projektu boli urobené aj metodiky, napríklad metodika na výpočet tabuľkového výživného. Tá tiež veľmi dobre sprehľadnila prostredie ohľadne rozhodnutí o výživnom. Každý rodič si môže pozrieť v tabuľke, aké výživné mu vychádza.

Môže si sám vypočítať výživné?

Presne tak. Tým pádom je to predvídateľné. Niekedy mal jeden rodič pocit, že má mať neviem aké vysoké výživné a ten druhý rodič, ktorý mal platiť, ho zas chcel veľmi nízke. Toto zreálnilo očakávania oboch rodičov. Metodika je uplatniteľná v štandardných prípadoch a je dohľadateľná na stránke ministerstva spravodlivosti.

Vidíme, že to, čo bola pred rokmi inovatívna metóda, je dnes osvedčená bežná prax. Kam by sa mal ešte posunúť systém rodinného práva, aby bol ešte spravodlivejší, viac fér?

Rodinné právo sa modernizovalo a posúvalo v celej Európe. A sú také trendy v rámci rodinného práva, najmä v severských štátoch, že napríklad sa vôbec nerozhoduje o tom, komu dieťa má byť zverené po rozvode. Rodičovské práva ostávajú rovnako každému. Štát necháva rodičom plnú kompetenciu.

Či chcú alebo nechcú, musia sa dohodnúť?

Musia sa o dieťa starať a musia sa dohodnúť. A na súd sa potom dostane už len fakt tých možno 10 percent prípadov, kde je nejaká patológia alebo nejaký problém. A priori sa berie, že keď sa dvaja rozchádzajú, tak sa nerozchádzajú s dieťaťom. O dieťa sa musia permanentne starať aj ďalej.

Ale to by mohlo fungovať.

To by mohlo fungovať a funguje to. Viem, že Česi vážne uvažujú o tejto ceste, že by sa takto zmenil zákon. Takže toto sú trendy v rodinnom práve, ktoré možno dobehneme časom aj my.

Čiže ešte stále sme len niekde na polceste?

Nemyslite si, že v Európe je to už takto. Je len málo štátov, ktoré to majú. My nie sme pozadu v trendoch v rodinnom práve, ideme s nimi.

Spomínali ste participačné práva detí. O čo ide?

Participačné práva detí znamenajú to, že dieťa má právo vedieť o každom konaní, ktoré sa ho týka, a má právo sa ku každému konaniu vyjadriť. To znamená, že keď my rozhodujeme o dieťati - v rámci toho, že kto z rodičov sa bude starať o dieťa, aká forma starostlivosti bude a podobne - vždy by sme mali informovať dieťa, že takéto konanie prebieha a mali by sme mu dať možnosť vyjadriť sa k veci. Máme k tomu informačné letáky, kde to majú deti rozpísané podľa vekových kategórií.
Majú právo na informácie, na koho sa môžu na súde obrátiť. Každý súd má zriadenú mailovú adresu, kde mu môžu deti písať. U nás je to detiospo@justice.sk.
Keď mu dáme leták, dozvie sa napríklad, že jeho súd je Okresný súd Prešov, kto je jeho sudca a môže nám napísať. Alebo keď má prísť dieťa na súd, lebo deti chodia na súd - tak dopredu sa mu pošle takýto leták, kde mu vysvetľujeme, čo sa tu bude diať.
Zistí napríklad, že môže povedať, že nechce, aby sa to, čo mi hovorí, dozvedeli rodičia. Pre dieťa je dôležité vedieť to dopredu, aby mohlo hovoriť naozaj slobodne. To, čo povie, si my uchováme len v rámci súdneho systému a rodičia sa to nedozvedia.

(...)

Prečo ste sa dali na rodinné právo?

Som sudkyňa už 24 rokov. Dosť dlhú, vyše desaťročnú etapu som bola na občianskoprávnom oddelení.
Začínali ste s rodinným právom.
Začala som s rodinným, potom som išla na civil, a neskôr som sa vrátila späť na rodinu, lebo sa mi to zdá zmysluplné. Asi som taká povaha, mám rada príbehy a mám rada ľudí. Nechcem, aby to znelo pateticky, že rada pomáham, ale v tom rodinnom práve môžete pomôcť ľuďom žiť lepší život.

No len to sú silné emotívne príbehy, ľudia za vami prichádzajú vo vyhrotených životných situáciách.

A aj v takýchto situáciách dokážete ľuďom pomôcť. Napríklad aj dobrým nastavením systému, keď oni prídu naspídovaní proti druhému rodičovi, na informatívnom stretnutí s psychológom dokážu emócie poľaviť a viete ich posunúť, pomôcť im prežiť rozchod a nespáliť pritom všetko naokolo.
Poviem vám príbeh, niekedy stačí len jedna veta. Chlapec mal asi 15 rokov, rodičia dlhodobo nežili spolu. Bola to obyčajná vec, zvýšenie výživného. To je matematika. Ale pri tom zvýšení výživného sa vždy pýtame, či sa otec stretáva so synom. A on povedal, že sa nestretáva. Pýtala som sa prečo, a otec odvetil, že syn mu nezavolá. Vysvetlila som mu, že pätnásťročný syn predsa nezavolá ani otcovi, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, a nieto otcovi, ktorý sa s ním nestretáva. Zaujímali ma jeho koníčky, spomenul, že vo voľnom čase rád chodí na ryby. Tak som mu poradila, aby synovi zavolal a pozval ho na ryby.
Strih. O pol roka nato mi jedna tajomníčka u nás hovorí, že pamätáš si, ako si hovorila otcovi, aby zavolal syna na ryby? Vysvitlo, že matka toho syna je jej suseda, a že mi ďakuje, lebo odvtedy syn každý víkend trávi s otcom na rybách.
A to je príbeh toho, že niekedy naozaj stačí málo, aby ste ľuďom pomohli aj v rámci súdneho konania. Ľudia nie sú prioritne zlí, nechcú škodiť tomu druhému. Rozchádzajú sa naozaj zranení. Preto môžu pôsobiť negatívne.
No pokiaľ tam nie je nejaká patológia, tak naozaj každý rodič miluje svoje dieťa a chce preň to najlepšie. Vy to z nich niekedy dokážete vydolovať aj v ťažkom konflikte, to je krásne na rodinnoprávnej agende.

Bol to pekný príbeh, určite ich je viac, ale tiež treba povedať, že väčšinou rozvodové sudkyne nie sú súťažiace o miss sympatia. Máte aj takéto skúsenosti?

Áno, sudcovská práca je taká, nie je cieľom zapáčiť sa. Práve cez multidisciplinárny prístup chceme naučiť rodičov, že sa majú o svojich deťoch dohodnúť sami. Keď už majú jedno rozhodnutie súdu a zmení sa situácia v rodine, tak im hovoríme, že sa k nám už nemusia nikdy vrátiť. Aj keď si zmenia u koho bude dieťa, nemusia mať rozhodnutie súdu. Zmenia si to sami, oni sú rodičia, oni sú zodpovední.

Keď je dohoda, nie je problém.

Áno. Okrem rozvodu nie je potrebné, aby bola schválená súdom. Rodičov učíme, že sú rodičmi. Dávajú kompetenciu mne, aby som rozhodla o ich dieťati, ale oni sú predsa rodičia. Ja neviem, z čoho má ich dieťa radosť, čoho sa bojí, aké má známky v škole, akú má farbu vlasov. V živote som ho nevidela.
Často im hovorím, že kým žijete spolu, tak rozhodujete, či vaše dieťa bude jesť biopotraviny alebo do akej prestížnej škôlky bude chodiť. Keď sa zrazu rozchádzate, tak kompetenciu o takej dôležitej veci, že kde a ako bude tráviť dni vaše dieťa, dáte cudzím ľuďom? Keď ste rozhodovali o biopotravinách, tak sa dohodnite aj o tom skutočne podstatnom pri rozchode.

Posolstvo je, že rodičia musia, bez ohľadu na to, v akom sú rozpoložení, rozhodnúť, čo bude s ich dieťaťom, aby to bolo najlepšie preňho.

Rodičia v základe vedia, čo je pre dieťa najlepšie, pokiaľ to nie je prekryté negatívnou emóciou voči bývalému partnerovi. A ešte ďalšia vec, ktorú rada hovorím a počúvajú ju rodičia na mojich pojednávaniach. Dnes má vaše dieťa 4 alebo 5 rokov a vy ste v takomto spore, ale čas zbehne veľmi rýchlo a o 20 rokov vás bude volať na promócie. Tak urobte všetko pre to, aby vás mohlo posadiť za jeden stôl.
Tých 20 rokov zbehne rýchlo a či sa celý čas budete len súdiť o dieťa, o výživné, o stretávanie, o kadečo, alebo sa dokážete naučiť komunikovať, aby dieťa síce malo rozvedených rodičov, ale nemalo problém vás oboch posadiť k jednému stolu. Doprajte vašej dcére pri promóciách premýšľať, aké šaty si zoberie, a nie byť ešte aj na konci vysokej školy v strese z vlastných rodičov.

V okolí sa stretávame s tým, že rodičia sa rozvádzajú až v čase, keď už majú dospelé deti. Je naozaj takýto trend?

Najčastejšie sa rozvádzajú buď mladé páry, že to hneď neustanú, alebo potom páry, ktoré už majú plnoleté deti.
V oboch prípadoch je to asi menej problematické. Najhoršie sú asi tie medzi?
Keď sú tam deti, tak už bývajú problémy. Keď sa rozvádzajú ľudia, ktorí majú dospelé deti alebo nemajú deti, tak tieto rozvody sú veľmi krátke a rýchle. Keď sa obaja dohodnú, že nechcú žiť spolu, tak je rozvod rýchly.

Rozvodov vo všeobecnosti pribudlo?

Každé druhé manželstvo sa rozvádza.

Bude to naďalej stúpať?

Myslím si, že sa to zastaví na nejakej hranici. Každé druhé rozvedené manželstvo je možno aj strop, navyše sa už menej ľudí sobáši.

Prečo vás teda to rodinné právo baví?

Rodinné práve je krásne, je to práca s ľuďmi, s príbehmi a s emóciami.

A čo civilné právo, ktoré ste robili?

Občianske právo ma bavilo a bolo to krásne, lebo je veľmi rôznorodé. Je to také naozajstné právo. Toto je tiež právo, ale je tam aj veľa toho iného, psychológie, sociológie... Vždy som mala túžbu vrátiť sa k rodinnému právu. Podporené to bolo aj tým, že sme založili Asociáciu rodinných sudcov, kde som podpredsedníčkou.

(...)

Viac tu: https://presov.korzar.sme.sk/c/23450747/rozvodova-sudkyna-o-dieta-sa-rodicia-vobec-nemusia-sudit-staci-sa-vopred-dohodnut.html

Interview Veronika Husovská (výber), 2. 5. 2015

(...)

Oslávili ste životné jubileum, štyridsiatku. Cítite nejakú zmenu?

Presne nad tým som rozmýšľala, či cítim zmenu. Sú to frázy, že vek je len číslo, ale je to tak. A hlavne v tej panike, v ktorej dnes žijeme, sme nestihli ani urobiť žiadnu oslavu. Nebola torta, nič.

(...)

Vaše prvé angažmán po štúdiu bábkoherectva na Vysokej škole múzických umení bolo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove?

V podstate áno. Popri škole som hrala v rôznych divadlách. Tri roky v Radošinskom naivnom divadle, potom tiež v Bratislavskom bábkovom divadle, Teatre Wüstenrot, Divadle Aha! Po škole som sa vrátila do Prešova, vydala som sa a mali sme syna Mateja. Asi rok a pol som mala takú materskú pauzu a do Divadla Jonáša Záborského som nastúpila od 1. 1. 2011.

Nie tak dávno ste toto divadlo opustili. Kedy to bolo?

Pracovný pomer som rozviazala k 30. júnu 2023.

Po dvanástich rokoch, to je dlhý čas. Prečo ste odišli?

Ak chce človek robiť niečo pekné, mal by to robiť v príjemnom pracovnom prostredí. Cítila som sa už vo veľkej pracovnej nepohode, cítila som neslobodu a ťažko sa mi chodilo na javisko. Keď človek prežíva istú bezmocnosť, stratí chuť na veľa vecí. Nevidím význam robiť niečo, čo mi už neprináša radosť. Nešlo o túto konkrétnu prácu, ale o atmosféru.

Vzťahy s kolegami boli aké?

Mala som veľmi dobrých kolegov. Myslím, že v Divadle Jonáša Záborského sú veľmi talentovaní a dobrí herci, ktorí by si zaslúžili aj viac pozornosti a príležitostí. Nebolo to kvôli nim. Celkovo vnímam to, že odchodom na voľnú nohu prišiel pocit slobody i zodpovednosti, rozhodnúť sa, či už správne alebo nesprávne, ale je to vždy len moje rozhodnutie.

Chýba vám Divadlo Jonáša Záborského?

Je to veľa rokov môjho života. Momentálne mi nechýba a neviem si predstaviť sa tam teraz vrátiť. Som Prešovčanka, vyrastala som na tomto divadle a neodišla som z neho preto, aby som išla niekde do sveta a budovala si „kariéru". Ktovie, čo bude v budúcnosti.
Inak, teraz som zažila jednu situáciu, že som bola oslovená na jeden projekt a bola som schopná povedať nie. Iba kvôli človeku, s ktorým som nechcela robiť. To sa stále učím... Hovoriť toto slovo.

O čo išlo?

Nebudem to konkretizovať, ale bola som na seba hrdá, že som to odmietla. Vedela som pritom, že keby som to zobrala, nebola by som vnútorne v pohode. Urobila by som to, navonok by to vyzeralo v poriadku, bolo by to super, ale neprinieslo by mi to radosť. Odmietla som to, lebo nechcem pracovať s ľuďmi, ktorí si nevážia prácu druhých a nesprávajú sa k nim pekne.
To je zásadný problém dnešnej spoločnosti. Malo by sa to pomenovať a nemalo by sa takéto správanie tolerovať. Práve teraz na voľnej nohe vidím, že čím viac je niekto áčkový umelec, tým je slušnejší a menej rieši svoje ego.

Prvý raz ste sa so sestrou Katkou Koščovou objavili v Korzári ako speváčky ešte pred SuperStar a boli ste nadšené z českej, dnes už kultovej verzie muzikálu Jesus Christ Superstar. Ako herečka ste sa dočkali vytúženej roly Márie Magdalény v tomto muzikáli, ale asi to dopadlo inak, ako ste si vysnili...

To je život. Áno, bol to naozaj môj spúšťač. Keď som videla ten muzikál v Prahe, v divadle Spirála, totálne som sa namotala na to, že chcem byť muzikálová herečka, chcem spievať, začala som chodiť na dramatický krúžok, do tanečného divadla Bodies, navštevovala som súkromné hodiny spevu, zažrala som sa do toho. Boli to roky práce od mojich dvanástich rokov a keď to potom prišlo, že som hrala Máriu Magdalénu, tak som si povedala, že waw, ako krásne sa kruh uzavrel. No čo zvonku mohlo vyzerať pekne, reálne až také príjemné nebolo.

Aké boli vaše najlepšie momenty v Divadle Jonáša Záborského za 12 sezón?

Veľký moment bol, keď som po Stanke Kašperovej, ktorá išla na materskú, alternovala Elizu v Moliérovom Lakomcovi v réžii Mariána Pecka.

Hlavnú rolu hral nebohý Jozef Stražan.

Áno. Strašne sa tešil, ako mi dá prvú facku na javisku. A prekvapil ma, že to fakt spravil (smiech). Jožo bol super, veľký vtipkár, mám s ním veľa vtipných zážitkov. Toto bolo pre mňa prelomové. Vyjsť na javisko a hrať.
O pol roka nato sme skúšali muzikál Quo vadis. To bola moja prvá veľká muzikálová skúsenosť. Také malé teliatko na veľkom javisku, aj s portom. To som si stále hovorila, že je to skvelé, že mám nalepený mikroport.
Totiž, keď som mala sedemnásť rokov, hrala som v Divadle Jonáša Záborského v Starcoch na chmeli. Bolo mojím celoživotným snom byť herečkou v Divadle Jonáša Záborského, ktoré sme odmala navštevovali. No a bol konkurz na Starcov na chmeli, hrala som v company a iba na dve pesničky mi lepili port, lebo ich mali málo. Vždy, keď som ho mala, som si hovorila, že waw, mám mikroport, teraz ma budú ľudia počuť. Jasné, že nepočuli, spievala som zbory, ale pocitovo to tak bolo.
Potom o tých pár rokov som spievala v Quo vadis hlavnú postavu, mala som nalepený port a hovorila som si, že vždy si spomeň na ten zápal, ako si v Starcoch s portom oduševnene spievala zbor, akoby išlo o sólo.
Čiže Lakomec, Quo vadis.

Čo ešte? Onegin?

Určite, ale ten bol až neskôr. Mala som rada všetky réžie Mariána Pecka, napríklad Seňoru. Eugen Onegin bola veľká láska, krásne skúšobné obdobie, nádherný text v preklade Jána Štrassera. Dokonalé súznenie po všetkých stránkach.
Fajn bol aj muzikál Nikola Šuhaj. Vypichla by som aj Sluhu dvoch pánov, lebo Marek Zákostelecký robí nádherné hravé inscenácie, a na to, že to je Goldoni, ktorého príliš nemusím, to bolo veľmi pekne spravené.
Škoda, že priskoro boli stiahnuté Nebezpečné známosti v réžii Júlie Rázusovej. Bolo to náročné predstavenie, ale repertoárové divadlo by malo mať aj také.

Rázusová vás vtedy typovo obsadila do rolí, ktoré ste bežne nehrali. Vy ste boli taká mrcha.

Najzlatšie dievčatko hralo najväčšiu mrchu (smiech). Veľmi ma bavilo pátrať v sebe, čoho som schopná. Na herectve je najzaujímavejší práve ten extrém. Lebo v živote zažijete zopár okamihov, keď riešite veľké emócie, ale v divadle si ich môžete koncentrovať. Prežiť veľa životov a zároveň to nie ste vy. Aj keď na tom javisku si ich reálne odžiť musíte...
Keď sme pri režisérke Júlii Rázusovej, tak jedno z mojich ťažiskových a najobľúbenejších predstavení bolo Znovuzjednotenie Kóreí v Štátnom divadle Košice, ktoré som prebrala po Gabike Marcinkovej tesne po premiére a hrali sme ho krásnych 5 rokov. Milujem Júliine videnie divadla a jej obdivuhodnú schopnosť vystavania hĺbky divadelnej situácie.

Robíte činohru. S bábkoherectvom ste ešte po škole prišli do kontaktu?

Hosťovala som v Divadle Viola, robila som s Jiřím Jelínkom predstavenie Aladin, ktoré bolo aj bábkové.

S jednou z najvýraznejších tvárí Divadla Jonáša Záborského Michalom Novodomským v Divadle na sídlisku, ktoré prevádzkujú herci DJZ, ste hrali predstavenie Michal a Veronika Vol_2024, teda zjavne ušité na mieru. Ako k tomu došlo?

Je to taký náš malý zázrak. Ako som hovorila, mám rada svojich niekdajších kolegov z divadla, sú veľmi šikovní a Michal je absolútne spoľahlivý partner na javisku. Už dávno sme si hovorili, že by sme mali spolu hrať.
Jakub Nvota skúšal niečo v prešovskom divadle a Mišo sa ho opýtal, či by niečo s nami nespravil. Lebo chalani si otvorili Divadlo na sídlisku, na Mukačevskej, ktoré bolo pre detského diváka, ale chceli v budúcnosti robiť aj večerné predstavenia. Tak sa Mišo opýtal Jakuba Nvotu, či by nám niečo zo šuplíka nezrežíroval. Jakub hneď nato, že jasné. A že by ho bavilo ešte viac nám to napísať. To bol maximálny bonus.
Rovno to teda napísal.
Bolo to na poslednú chvíľu, pomedzi skúšky v divadle. Keď sa povie punk, tak toto bol naozaj punk, ale krásny. V kalendároch sme si našli pár dní, z ktorých sme boli schopní vytvoriť nejaké skúšobné obdobie. Bola som po vianočnom turné so sestrou, Jakub býva v Prahe, Mišo mal predstavenia v Prešove. No podarilo sa. Musím povedať, že som nečakala, že to bude až také pekné. Snažím sa mať príjemné zážitky z toho, čo robím, a toto mi prinášalo veľkú radosť.
Jakub je nesmierne ľudský človek, veľmi talentovaný spisovateľ a režisér. Bolo to veľmi príjemné a tá ľudskosť, čo ide z toho textu, je až neuveriteľná. Aj v partizánskych podmienkach sa dá robiť v pohodovej atmosfére... Všetko je o ľuďoch. Divadlo nie je budova, ale ľudia.

Vy ste to nacvičovali priebežne, či ste od neho hneď mali celý text?

Priebežne. My sme tri dni pred premiérou nepoznali záver (úsmev).

(...)

Prejdime od divadla k televíznym projektom. Vy ste sa na objavili aj na obrazovke. Kde všade?

Tým, že som robila v prešovskom divadle, to bolo komplikované. Mihla som sa v seriáloch ako Nemocnica, Oteckovia, Sestričky, Mama na prenájom, Výnimočná Nikol, vo viacerých Rodinných prípadoch.
V minisérii Klamstvo som hrala mŕtvu manželku Tomáša Maštalíra. Neviem, či by ma spoznal, keby sme sa stretli na ulici, lebo tam viac hrali moje fotky ako ja. Teraz mám menšiu postavu v kriminálke Neuer, ktorá ešte nebola odvysielaná.

Okrem epizódnych postáv ste teraz točili niečo väčšie. Čo to bolo?

Seriál Miša v Košiciach, ktorý ešte tiež nebol vysielaný. Chcem sa poďakovať Svetlane Wittnerovej. Je to pekný príbeh, ktorý potvrdzuje to, čo som spomínala, že mám výborných kolegov, dnes už bývalých. Ona mi napísala, že je konkurz. Herečka herečke, to sa normálne nevidí. Keďže ja už som tam nebola, tak mi túto informáciu posunula. Vďaka tomu som sa mohla kastingu zúčastniť a následne som dostala rolu.
Hrám Renátu, riaditeľku košickej televízie. Aktívnu ženu, ktorá všetko riadi. Tento seriál napísala Hana Lasicová a už keď som to čítala, tak som sa veľmi bavila. Celé to letné natáčanie bolo veľmi príjemné.

(...)

Poďme k hudbe, veď ešte na škole ste mali hit Odolávam. S manželom máte projekt MISSandTROOPS s kadenciou zhruba jednej skladby za sedem rokov. Hoci potom vyjde na nejakej prestížnej kompilácii. Spomenuli ste aj vianočné turné so sestrou. Čo vy a hudba? Budete niečo robiť napríklad s MISSandTROOPS?

Určite. Spievam veľa, s mojím mužom hrávame nejaké eventy. Rada spievam s mojím mužom, lebo sa s ním cítim dobre všade. Aj na pódiu. Baví ma s ním byť. Väčšinou hrávame covery alebo MISSandTROOPS, podľa druhu podujatia.
Čo sa týka MISSandTROOPS, práca na nových veciach trosku stagnuje, lebo môj muž robí pre divadlá, je rozcestovaný, ja tiež.
Bohužiaľ, je to na chvoste našich priorít. No už sme sa bavili o tom, že by to malo byť, že by sme mohli aj niečo nezobrať a pustiť sa do toho. Robí nám to radosť, podľa všetkého to robí radosť aj iným, je to hudobný štýl, ktorý ma baví a máme v pláne sa tomu venovať.
Na šou Baláž - Hubinák ste tvrdili, že keď teraz budete na voľnej nohe, bude viac času sa tomu venovať...
Hej, myslela som si to (úsmev). Musia na to byť dvaja. Reálne, keď Maťo skladá hudbu do divadla, musí najprv odovzdať prácu a potom sa môže baviť. A keď robíte hudbu ako prácu, od rána do večera, tak sa potom nechcete baviť hudbou. Treba splniť povinnosti. Ale napríklad rada trávim čas v jeho pivničke a asistujem mu pri tom, ako tvorí hudbu. Je to také fajn.
Inak, čo sa týka hudby, bola som tiež súčasťou projektu Lasica píše Čekovskému. Robila som vokalistku a ten koncert bol krásny zážitok. Ľudsky krásny, aj hudobne. S orchestrom, ktorý diriguje geniálny Aďo Harvan, s Ľubicou Čekovskou, Čekym a všetkými zúčastnenými. Fakt to bola mágia na javisku. Naplánované máme na tento rok ďalšie tri koncerty. A so sestrou znovu budeme mať koncom roka turné. Takže toho spievania je dosť.

Na MISSandTROOPS sa podieľate aj autorsky, či to je Husova parketa?

Robíme to spoločne.

Spomíname vašu slávnu rodinu, sestru Katku Koščovú, manžela Martina Husovského, ktorí sa často objavujú v médiách. Necítite sa byť v ich tieni?

Vôbec. Nikdy som to ani takto nevnímala, ani mojou prioritou nebolo sa niekde ukazovať. Viem, že to hovorí veľa ľudí, ale je to tak, že mnohí umelci sú skôr introverti. Ja sa tiež lepšie cítim tak, že „bejby bude sedět v koutě“.
Áno, ten moment na javisku je taký, že človeka vie byť veľa, potom už som rada, keď je ma menej. Keď ma niekto zastaví na ulici, že som tá a tá a chce podpis, tak je to milé, ale je to divné.
Aj mojej sestre minule povedali, že vy ste sestra Veroniky Husovskej? Až mi to musela zavolať (úsmev).

Tým sa dostávame k ďalšej otázke. Nie každému sa podarí vyrastať v jaskyni a mať tam svoju izbu.
Svoju sieň. Povedzte, ako sa človek dopracuje k vlastnej sieni v jaskyni?

Musí mať otca, ktorý tu jaskyňu spravuje a potom tam robí, čo chce (úsmev). Rodičia boli speleológovia a chodili sme do Zlej diery od narodenia. Sestra má z jaskyne fotky ešte ako novorodeňa. Spala tam v nejakej vaničke. Keď sa narodila, otec pomenoval veľkú sieň Katarínska sieň. A tá druhá malá, kam sa ťažšie lezie, je Veronikina sieň.

Je súčasťou turistickej prehliadky.

Je. Samozrejme, je menšia, ale o to krajšia (smiech). Je v nej nezničená výzdoba, pekné kvaple, lebo sa tam ťažšie lezie.

Chodíte ešte do Zlej diery?

Často. Ale v tej samotnej diere som nebola už veľmi dlho. V tej jaskyni som už totiž trávila toľko času. Robili sme tam aj sprievodkyne, takže bežne sa stávalo, že sme boli pod zemou osem hodín. Takže necítim potrebu chodiť dnu do jaskyne.

(...)

Rada na to spomínate?
Sú to pekné spomienky. Na celé to obdobie, ako sme chodili so sestrou na skauting. Všetky tie naše prespávačky v lese a absurdné miesta, na ktoré sme išli. Myslím si, že sme do koča i do voza.

Neuvažovali ste niekedy, že by ste išli preč z Prešova?

Nie je kam. Táto zemeguľa je primalá. Ale nie, smejem sa, nemôžem sa opustiť. Priznám sa, že som nad tým rozmýšľala. Veď krajina je v nesmierne smutnom stave, ale keby sme takto uvažovali všetci, tak to lepšie nebude.
Stále verím, že sa vzchopíme a dáme to, len ma mrzí to, že veľa ľudí sa stará o len seba a je tu problém s mierou empatie a vyššej morálky... Situácia tu nie je dobrá, ale môže byť aj horšia, ale aj lepšia. Sú isté levely, kde máme červenú čiaru, za ktorou balíme a odchádzame.

Kde je ten limit?

Odchod z Európskej únie.

Vy sa celá rodina angažujete občiansky, nepatríte k mlčiacej väčšine. Čo si myslíte o tom, kam sme sa ako krajina dostali?

Len žasnem a nechápem, ako je to možné, že to mohlo dôjsť až do takého bodu. Deje sa nám to pred očami. Cyklicky sa to opakuje aj v dejinách. Vidíme to, máme to napísané v knihách, máme tisíce dokumentov a aj tak to vieme spochybňovať a dookola opakovať tie isté chyby. Príde mi to smutné.
Veď ja chcem len obyčajne žiť so svojou rodinou, mať pekný čas, kým som tu a možno niečo odovzdať.
Nerozumiem, prečo niekto potrebuje ničiť, alebo sa obohacovať na úkor iných, či môže mať z toho radosť. Možno je to v povahe, ja som typ človeka, ktorý nevojde do MHD bez lístka. Nejaké pravidlá sa majú dodržiavať.
A my sme v stave, keď tu máme dokázané zločiny, rozkradnuté, zničené, nepostavené veci a vláda sa to už ani nesnaží zakryť, má to úplne v paži.

Vnímate demontáž kultúry?

Je to veľmi smutné. Môj muž je optimista a povedal, že umelci to prežijú, lebo tvoriť budú vždy, aj za málo peňazí, aj bez nich. Tak ako sme na predstavenie Michal a Veronika nedostali žiadny grant, ale chceli sme si ho urobiť, lebo túžime hrať a odovzdávať divákom zážitok. Jakub nám ho chcel napísať, lebo mal túžbu tvoriť. Bude to ťažké, ale umelci budú tvoriť.
Winston Churchill povedal pri schvaľovaní vojnového rozpočtu, keď chceli presunúť peniaze z kultúry na zbrojenie, že nie, že práve preto bojujú, aby ochránili kultúrne hodnoty. Čo nám potom ostane? Viem, že kultúra a umenie nie je chlieb, ale ľudská duša potrebuje byť spokojná. Aby človek neostal prázdny...
Ministerstvo kultúry robí všetko pre to, aby ľudia otupeli. Ak to preženiem, je to ako keď Pol Pot vyhnal všetkých ľudí s okuliarmi na vidiek, lebo sa potreboval zbaviť intelektuálov.
Jasné, že ľuďom, ktorí sú teraz pri moci, vadí, keď je človek inteligentný a vzdelaný. Lebo ľahšie sa ovláda človek, ktorý názor nemá. A názor nemá vtedy, keď sa nedostane k informáciám. Keď nevidí a nevníma veci v širšom kontexte. Keď ho odseknete od rôznorodej farebnej kultúry, od konfrontácie so svetom...
Ľudia si môžu vybrať, či pôjdu alebo nepôjdu na to alebo iné predstavenie, ale mali by mať možnosť výberu a my zároveň slobodu v tvorbe, aby sme túto rôznorodosť mohli produkovať. Nejde len o divadlo, je to celý komplex vecí, aj mimo kultúry.
Darí sa im vytvárať takú negatívnu vlnu útokov na umelcov, že si niekedy tiež položím otázku, že prečo to vlastne robím. Niečo vytvoriť stojí človeka veľa energie, ale - aj tak to budeme robiť, my neprestaneme, lebo toto neuchopiteľné vnútorné pnutie ženie neutíchajúca vášeň a zápal...

Kde vidíte svoju budúcnosť?

Neviem. Vôbec to neriešim. Paradoxne, teraz sa cítim byť najviac v pohode, vyrovnaná so všetkým. Možno je v tomto tá štyridsiatka zlomová, že človek prijme veľa vecí, ale s láskou a pokojom.
Uvedomujem si, že mám tento luxus preto, že mám okolo seba skvelé zázemie. Dobrý tím ľudí, ktorý tvoria moja rodina a priatelia. Som neskutočne vďačná za mojich blízkych a moju rodinu, hlavne za môjho muža. Lebo tá podpora, tá dedina okolo vás je to, čo vás definuje.
A som nesmierne vďačná , že mám okolo seba ľudí múdrych, talentovaných a hlavne ľudských. Samu ma to inšpiruje pri tom, aby som ja bola lepším človekom.

Viac tu: https://presov.korzar.sme.sk/c/23456797/herecka-veronika-husovska-ministerstvo-kultury-robi-vsetko-pre-to-aby-ludia-otupeli.html

Interview Laura Martinková (výber), 18. 2. 2025

(...)

Boli ste jednou z prvých propagátoriek zero waste životného štýlu v tomto regióne. Je to už nejakých osem rokov. Kam sme sa za ten čas posunuli?

Vnímam to tak, že v rokoch 2017 - 2018 bol veľký boom okolo zero waste. Ľudí to chytilo, že je to super, veď to dáva zmysel. Menej odpadu, menej času stráveného s riešením odpadu, kvalitné triedenie, benefity ekologické, ekonomické, super. Lenže sme zabudli na to, že sme vychovávaní k tomu, aby sme stále chceli nejaké veci. Toto je ťažké vykoreniť a triezvo sa pozrieť na to, čo naozaj potrebujem.
Celý trend zero waste mal rýchly nábeh, veľa ľudí oslovil, no málokto v ňom zotrval a venuje sa tomu systematickejšie. Je super, ak sa do rodín dostala zmena, ktorú vieme urobiť, je udržateľná, len sa musíme na to pozrieť aj z výšky. Napríklad, keď si vymením zubnú kefku za drevenú, tak to má menší dopad, ako keď začnem riešiť to, kde končí všetok môj biologický odpad.

Mali ste veľké oči?

Nie je to o veľkých očiach, ale o počiatočnom veľkom nadšení. Áno, aj ja keď som bola v počiatočnom vzplanutí a nemala som so sebou vrecko na pečivo, tak som si ho nekúpila.
Prešiel nejaký čas a prišla fáza vytriezvenia, zasadenia do reality. Snažím sa to aj teraz robiť udržateľne, aj keď sú veľmi obmedzené možnosti kupovať bezobalovo. Ak idem dnes do obchodu a náhodou vrecúško nemám, tak si to pečivo kúpim a použijem ho znovu.

Je dnes povedomie o ekologickej a odpadovej zodpovednosti väčšie? Zvyšuje sa napríklad množstvo triedeného odpadu?

Vieme to odsledovať podľa čísel, ktoré deklarujú obce. Trend triedenia odpadov je taký, že sa triedi viac, ale druhá vec je, že nám neklesá celkové množstvo produkovaného odpadu. Zero waste nie je len o tom, že kvalitne triedime a z 35 sa posunieme na 39 percent, ale malo by klesnúť aj celkové množstvo odpadu.

Stúpa?

Stúpa. Lebo stúpa spotreba.

Mali ste bezobalový obchod. Bol známy a populárny, ale nevydržal. Na čom to krachlo?

Povedali sme si, že ho ukončíme v momente, keď nebude tvoriť dostatočné množstvo financií, aby sme ho udržali. Tiež potrebujeme tvoriť udržateľné projekty.
Prišla pandémia, vojna, ľuďom sa zmenili priority. Začali viac sledovať financie, pozerať sa na to, kde je čo lacnejšie, a ekologický aspekt išiel do úzadia. Ekonomicky to nevychádzalo, po pandémii sme obchod zatvorili.

Keď už sme pri pandémii koronavírusu, vy ste uprostred nej porodili. Ako na to spomínate s odstupom času?

Pôrod bola zaujímavá skúsenosť, keďže som pochopila, že človek si čokoľvek môže naplánovať najlepšie, ako vie, a život to aj tak zariadi inak. Mala som rodiť v Krompachoch, napokon to bolo v Prešove, bez manžela, ktorý ochorel.
Keď sa na to celé spätne pozerám, bola to posilňujúca udalosť. Zistila som, že žena keď chce, zvládne všetko. Lebo aj bolo všetko inak, aj sa vyskytli komplikácie, ale nakoniec to dopadlo dobre. Syn Damián bude mať v marci päť rokov.

Ste environmentalistka, venujete sa znižovaniu odpadov na školách, ale aj v rómskych komunitách. Skúsme si to rozmeniť na drobné. Čo robíte na školách?

V rámci združenia pracujeme na programe zero waste škola, voláme to Odpadová odvykačka. Cieľom je systematicky spolupracovať so školami v téme odpad, dať im maximálnu podporu, aby napredovali. Berieme školu ako jednu komunitu, pri Odpadovej odvykačke sa nevenujem iba žiakom či učiteľom, ak chceme uspieť, všetci musia ťahať za jeden povraz.

Ako je to pri rómskych komunitách?

Táto téma k nám prišla prirodzene. V rómskych komunitách je veľmi veľa problémov, vnímame to až ako drzé riešiť túto tému, sú tam väčšie, ale táto je vypuklá. Vidíme ju a vnímajú ju aj starostovia, aj obyvatelia obcí.
Väčšinou sa bavíme o tom, že táto komunita môže za to, že tam ten odpad je, vytvorila nám tu skládku a obvykle sa to rieši až vtedy, keď vznikne problém, nejaká čierna skládka a tá sa vyčistí. My nechceme hasiť už vzniknutú situáciu. Potrebujeme sa pozrieť na to, ako tomu predísť.

Ako?

Naše vzdelávanie robíme priamo v komunite. Podľa toho, aké má zázemie, napríklad v komunitnom centre, aby sme boli čo najbližšie k obyvateľom. Ideálne je, keď na vzdelávanie príde minimálne jeden dospelý a deti, aby všetci dostali informácie.

Viete odmerať výsledky?

Je to beh na dlhšiu trať. Momentálne sme v štádiu, že poskytneme prvotné vzdelávanie, a potom to necháme na obec. Pri prvých vzdelávaniach nám vybehnú také veci, ako je napríklad technické zabezpečenie v komunitách. Aj keď sú súčasťou obce, je úplne iné ako zabezpečenie odpadu pre ostatných obyvateľov.
Marginalizované rómske komunity ak majú, tak majú väčšinou čiernu nádobu na zmesový odpad. Tam sa nebavíme o zero waste témach. Tam sa bavíme o tom, že potrebujeme dobehnúť zvyšok obce. Čiže zabezpečiť každej domácnosti čierne nádoby. Zabezpečiť najčastejšie opakujúce sa odpady, ktoré sú typické pre nich. Nemusíme riešiť napríklad papier. Ten sa všetok spaľuje, modré nádoby nie sú potrebné. Bavíme sa o zelených, žltých nádobách.
Veľmi veľa odpadu, ktoré tieto komunity produkujú, je biologický, teda odpad z kuchyne. Chýbajú spôsoby, ako spracovať potravinový odpad a keď ich nemáme, všetko ide do zmesového.

Povedzme, že táto komunita dobehne zvyšok obce, a čo ďalej? Ten proces sa nekončí, aká je vaša ďalšia úloha?

Bohužiaľ, zatiaľ tam nie sme. Sme v štádiu, že obce chcú servis, ale nie sú ďalej tak aktívne, aby sa posunuli ďalej... Mala by to byť pre obce väčšia téma, keď sa topia v odpade a zvoz triedeného odpadu je lacnejší ako zmesového.

Ako vás berú samotní členovia marginalizovanej rómskej komunity?

Z našich skúseností vítajú, že tam niekto prišiel a opýtal sa na to. V nadväznosti na to však hneď začnú hovoriť o všetkých svojich problémoch. Nemajú technické zabezpečenie, pýtajú sa, ako majú triediť odpad, keď nemajú koše. Potom spomenú, dobre, budeme tu mať koše, ale chýba tu cesta. Majú tendenciu na túto tému nabaľovať ďalšie problémy, ktoré tam sú.
Vnímame, že najviac odpadu tvorí v komunitách textilný, veľkoobjemový a biologický odpad. Minimálne na to sa môžu pozrieť starostovia a starostky, ako toto vyriešiť.
A často to nie je len odpad týchto obyvateľov. Vidíme na sídliskách, že vyberajú z nádob textil, ale ten odpad sa potom ukáže niekde inde. Tiež je taká prax, že keď už niekde pri rómskej komunite vznikne malá skládka, začnú tam voziť odpad aj obyvatelia obce.

(...)

Vašou osvedčenou značkou je Pomišaj. Festival s týmto názvom robíte niekoľko rokov, teraz získal cenu
Krajské srdce na dlani. O čo tam ide?

Pomišaj vznikol ešte v roku 2018 ako potreba, lebo sme boli viaceré rodiny, ktoré mali prebytky zo záhrad. Bola vtedy sezóna jabĺk. Tak sme si povedali, prečo sa nestretnúť, 'nepomišať' odrody, prebytky a podobne. Vzniklo to za takejto malej iniciatívy, prvý ročník sa konal v ABC - centre voľného času.

Išlo iba o jablká a potraviny?

Vtedy sme sa prioritne zamerali na potraviny, semienka, odrezky rastlín, čiže všetko takéto 'zelené'. Prizvali sme malé iniciatívy, ktoré vtedy v Prešove fungovali, ako zdieľanie bicyklov, my so správnym triedením odpadu, ale základ bol o tom, že sme si svojpomocne odšťavili jablká, vymenili semienka. Bolo to naozaj veľmi maličké a komunitné.

Mala to byť jednorazová akcia?

Vôbec sme nad tým nerozmýšľali. Nemali sme plán, že by sa mal Pomišaj zväčšovať. Bolo to milé, príjemné a všetkých nás to nabudilo, že je dobré sa stretávať a riešiť tieto témy. Prišlo to postupne, že poďme urobiť ďalší ročník a ten už bol v inom formáte, v skejtparku.
Už bol pomerne veľký a okrem 'pomišania' prebytkov sme urobili komunitný piknik, takže sa 'pomišalo' jedlo, 'pomišali' sme rôzne veci, lebo festivalom sa snažíme poukázať, že rôzne veci, ktoré sú v našej domácnosti nadbytočné, môžu byť potrebné pre niekoho iného.
Na tomto Pomišaji sme dospeli k tomu, že potrebujeme 'mišac' nielen jedlo a veci, ale aj ľudí, jednotlivé iniciatívy. Zapojili sme do toho rôznych odborníkov z oblasti permakultúry, práce s mamičkami a podobne. Boli tam stánky a to bol základ toho, ako Pomišaj vyzerá teraz.

(...)

Keď ste začínali so svojimi aktivitami, pridala sa k vám s veľkým nadšením Michaela Krížová. Potom sa vaše cesty rozišli, ona dnes robí podcasty, venuje sa téme ženských a občianskych práv. Sledujete ju? Ste v kontakte?

Sme. Som rada, že sa Miška pustila do týchto tém, pretože si zaslúžia našu pozornosť. Vidím u nej obrovský
progres. Ako sa posunula ako osobnosť, ako pracuje na sebe a ako pracuje s tými témami.
Nás spájal bezobalový obchod. Tým, že skončil, sa neskončilo naše priateľstvo, len naša profesijná dráha. Ja som pokračovala v enviro témach, Miška vyštudovala marketing a má blízko k témam, kde podporuje najmä ten ženský hlas. Všetko je v poriadku. Sme v kontakte, sledujem ju a fandím jej.

Stále sa snažíte udržiavať zero waste domácnosť?

Keďže mám dieťa, nie je čas na 'hrátky' s vážením odpadu, ale robím maximum toho, čo viem, že je dobré a viem to udržať. Nakupovať čo najväčšie objemy, nosiť so sebou látkové vrecúška, kompostovať, sledovať pôvod potravín a drogérie, snažiť sa podporovať lokálnych výrobcov. To všetko sú veci, ktoré vie urobiť každý jeden z nás.

Žížalky ešte máte?

Žížalky, teda kalifornské dážďovky, samozrejme máme. Sú fajn, keď chceme ukázať deťom, že tu máme odpad a zrazu je z neho hnojivo. Je to ekologické i ekonomické. A máme aj afrického slimáka.

To je čo?

Africký slimák je výborné domáce zvieratko pre mladých chovateľov aj pre dospelých, ktorí sa nevedia postarať ani o izbové kvety (úsmev). Stačí ho občas kŕmiť, je nenáročný, neujde zo svojho terária a dá sa na ňom ukázať deťom, ako mať zodpovednosť za nejaké domáce zvieratko.
Nie je teda likvidátor odpadu, ale domáci miláčik?
Môže spotrebovať trebárs trošku zvädnutého šalátu, ale je to domáci maznáčik. Ani tie dážďovky nespotrebujú všetok náš biologický odpad, ani keby ich bolo neviem koľko. Ale máme hnedé nádobky, takže je to fajn.

Viac tu: https://presov.korzar.sme.sk/c/23450873/environmentalistka-bezobalovy-obchod-sme-udrzat-nedokazali-triedime-viac-ale-odpadu-pribuda.html

Linky na iné rozhovory:
https://frenky.sk/clanok/1486/adolf_snehuliak-_dusan_vlk-_vlas_tenec_-_tri_pseudonymy.html
https://frenky.sk/clanok/1473/traja_lekari-boris_dzula-_jakub_kopcek-_juraj_smatana.html
https://frenky.sk/clanok/1432/pavol_koval-_vlado_sosko-_rado_messa__tri_silne_rozhovory.html
https://frenky.sk/clanok/1389/textarka_kascakova-__spisovatel_gavura-_hudobnicka_kratochvilova.html

Ešte raz linky na tieto rozhovory:
https://presov.korzar.sme.sk/c/23450747/rozvodova-sudkyna-o-dieta-sa-rodicia-vobec-nemusia-sudit-staci-sa-vopred-dohodnut.html
https://presov.korzar.sme.sk/c/23456797/herecka-veronika-husovska-ministerstvo-kultury-robi-vsetko-pre-to-aby-ludia-otupeli.html
https://presov.korzar.sme.sk/c/23450873/environmentalistka-bezobalovy-obchod-sme-udrzat-nedokazali-triedime-viac-ale-odpadu-pribuda.html

 
12.8.2025 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 1287 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS