„Začiatky boli dosť chaotické,“ spomína Elvis, inak nadrotmajster, ktorý hrá na gitaru a spieva. Spolu s ním založil PDP v roku 1992 aj bubeník zvaný Fuňo, ktorý je nadporučík a navyše aj elektrotechnický inžinier. Na poste basgitaristu sa vystriedalo počas existencie PDP osem ľudí. Tým posledným je jediný civil v kapele, učiteľ na dopravnom učilišti v Prešove, bakalár a muzikant s kontroverznou hudobnou minulosťou zvaný Neha. Vojenská väčšina v kapele mu navyše udelila aj „hodnosť“ majster.

Vekový priemer skupiny je 26 rokov, všetci už okúsili manželský zväzok. Neha je v kapely nováčikom, pôsobí v nej od marca. „Vtedy to bolo tiež zaujímavé, lebo na basu hral Jimy, tiež vojak z povolania, takže v kapele boli tri gumy,“ podotkol bubeník.

Poďme do práce zaznamenali na počiatku kariéry prvé úspechy iba v rámci strednej školy. V roku 1993 nahrali demo Ideál, ktoré je podľa nich dnes už len pre pamätníkov a archivárov. Snáď najväčšou akciou, ktorú kapela PDP v tom čase absolvovala, bola účasť na nultom ročníku podujatia Zoborská nota v Nitre.

„Bol to festival amatérskych skupín, ako vojenských, tak aj civilných, od dychovky až po hardcore či death metal,“ opisuje Fuňo. Na akcii získali títo muzikanti aspoň prvé kontakty, spoznali tamojšie začínajúce kapely ako Horkýže slíže alebo Corgoň (dnešný Desmod). Mimochodom, druhé „P“ v názve kapely Poďme do práce znamenalo pôvodne aj čosi iné...

Po strednej škole sa skupina rozišla. Každý šiel za vzdelávaním do iného kúta republiky. „V roku 1997 som sa vrátil do Prešova a obnovil som ducha kapely,“ vraví Elivis, ktorý po návrate pripravil pod obnovenou značkou PDP demo Nečum, lebo ti vypadnú oči (1998) a spolu s bratom demo Smäd not dead (1999). V tomto roku sa už vrátil do Prešova a tým pádom i do kapely Fuňo.

„Odvtedy robíme na albume, zatiaľ máme nahraných dvanásť pesničiek.“ Jediným oficiálnym nosičom PDP je teda zatiaľ pieseň Aby ľudia mohli spolu hovoriť (na CD premenovaná na Aby ľudia spolu hovorili) na čerstvej kompilácii Punk Rock Made In Slovakia Vol. III, ktorú vydal Universal Music.

Nedalo sa nepoložiť otázku, ktorá sa akosi automaticky tisne na jazyk. Armáda a punk - ide to vôbec dokopy?

Fuňo: „Z tej disciplíny sa človek musí občas odreagovať a punk je na to ideálny. Ale všetkého veľa škodí.“

Elvis: „Tento druh hudby počúvam už od základnej školy. Inak, do armády ma zlákal Fuňo, on za to môže. Keby som nebol vojak, bol by som asi námorník, takže tiež žiadna výhra.“

Fuňo: „Dá sa s tým žiť.“

Elvis: „Neha buzeruje svojich žiakov viac než my dvaja dokopy svojich podriadených.“

Členovia PDP zároveň unisono tvrdia, že sú za zrušenie povinnej vojenskej služby a čím skôr si želajú vytvorenie profesionálnej armády. Tiež vravia, že sa ešte nestretli so žiadnymi negatívnymi ohlasmi na to, že sú vojaci z povolania a pritom hrajú punkrock.

Máte aj nejaký protiarmádny text? To punkové skupiny zvyknú...

„Nie. Témou našich textov je realita,“ hovorí Neha a Fuňo ho dopĺňa:
„Úsmevnou formou sa snažíme opísať skutočný život a problémy s ním spojené.“ Podľa Elvisa je však aj tak naviac piesní PDP o láske, čo dokladuje výberom z playlistu - Nakazená, Niekedy ma štveš, Ahoj dievča či coververzia Die Toten Hosen nazvaná Kefovačka.

Hudba Poďme do práce je podľa slov basgitaristu melodická a počúvateľná.
Kapela je pre jej členov najmä zábava a relax. Ich azda najväčším snom je zahrať si s kapelou Toy Dolls na spoločnom koncerte.

Aj keď dve tretiny kapely sú lampasáci, v Poďme do práce to vraj nehrá rolu.
Vyššiepostavený nadporučík dokonca tvrdí, že v kapele nemá hlavné slovo: „Elvis je líder, on je maskot. Elvis drží ten punkový imidž, my dvaja sme skôr do muziky.“

Elvis s tým súhlasí. „Žijem svoj život tak, ako chcem, o tom je punk. Nie o tom, že som nejaký aktivista za stromčeky alebo zvieratká.“ Hlavný protagonista PDP Elvis ešte dodáva, že jeho mottom i mottom celej kapely je: „Lepšie je kefovať ako fetovať.“

(august 2002)

Foto: Judita ČERMÁKOVÁ

Reportáž z trojkoncertu PDP - Saprophyte - Strecha čítajte tu:
http://www.frenky.sk/?c=12&id=181