Modus: zakladateľ Stankovský a líder Lehotský
Skupina Modus vznikla v roku 1967. Sedem rokov po jej vzniku nastúpil do Modusu Janko Lehotský, ktorý je dodnes jeho lídrom. Zlatá éra nastala koncom sedemdesiatych rokov, prelomový bol rok 1977, kedy získala zlatú Bratislavskú lýru za pieseň Úsmev. Najvýraznejšie osobnosti Modusu - Miroslav Žbirka a Marika Gombitová sa potom vydali na úspešnú sólovú dráhu. Osemdesiate roky strávila kapela so striedavými úspechmi. Najväčší hit tej doby zaspieval spoluzakladateľ Modusu navrátivší sa do kapely - bubeník Ľubomír „Kyslík“ Stankovský. Doteraz posledný radový album Modusu Láv sa píše Love vyšiel po štrnásťročnej odmlke v roku 2002 (predchádzali mu radové albumy Modus, Balíček snov, 99 zápaliek, Záhradná kaviareň, Najlepšie dievčatá, Každý niečo hrá, Vlaky s rokmi, Zrkadlo rokov a Keď sa raz oči dohodnú). Comeback v najsilnejšej zostave so Žbirkom a Gombitovou je v súčasnosti nepredstaviteľný, najmä pre postoj Mariky Gombitovej. Zato však skupina brázdi slovenské pódia so starými hitmi a staronovým zložením: Janko Lehotský (klávesy, spev), Ľubo Stankovský (bicie, spev), Ľudovít Nosko (gitara, spev), Jirko Vana (gitara) a Janko Lehotský junior (basgitara). Na jednom takomto koncerte v prešovskom Solivare sme vyspovedali zakladateľa Modusu Ľubomíra Stankovského, ktorého preslávila jediná pieseň Ty, ja a môj brat (známe to Sklíčka, skladba vyšla na albume Najlepšie dievčatá v roku 1984), ako aj Janka Lehotského, s ktorým sme prebrali skôr málo známe vývojové etapy skupiny.
Stankovský: Mám právo mať pocit, že som Modusák
Keď ste naspievali Sklíčka, bol to (a dodnes je) obrovský úspech. Keď sme sa pýtali Mariána Greksu, či mu nie je ľúto, že vtedy odmietol zaspievať túto pieseň, dnes priznal, že áno. Vám táto pieseň zabezpečila hudobnú nesmrteľnosť. Otázka je teda jasná - aký je váš vzťah k tejto piesni?
- Vzťah k tejto pesničke Ja, ty a môj brat, ktorá sa udomácnila ako 'Sklíčka' dotykov, nemôže byť samozrejme iný, než pozitívny. Ja ako nespevák som si raz v živote zaspieval a vidíte ako to dopadlo.
Máte naspievané aj iné piesne?
- Mám. Dokonca mi vyšlo aj sólové CD, autorské, na ktorom aj spievam všetky veci. No aj napriek tomu sa vôbec nepovažujem za speváka, viac sa považujem za hudobníka. No povedal som si, že keď u nás už nahrávajú cédečká aj prezidenti, prečo by si nemohol nahrať album jeden muzikant, že áno?
Táto otázka je dosť debilná, ale aj tak... Aby bolo raz a navždy jasno. Keď boli Sklíčka hitom, tak sa viedol nezmyselný spor, či sa spieva „sklíčka dotykov“, alebo „rotykov“...
- Áno, viem čo myslíte. Tie sklíčka na diskotékových guliach, ale nevolajú sa 'rotyky', ale 'retyky'. Avšak v každom prípade sú to sklíčka dotykov. Keď sa dotknete krásnej ženy, je to dotyk, takže sa jednoznačne spieva o dotykoch. Hoci je pravda, že si to ľudia mýlili. Sú to ale dotyky, inak by to nedávalo zmysel. Je tam súvislosť s ďalším textom, že ten mládenec si priviedol dievča do bytu, k bratovi, lebo vlastný nemal. Je tam vlastne skrytý sex.
To je jasné, preto to upozornenie, že ide o debilnú otázku. No viacerí to fakt spievali ako „odrazové sklíčka rotykov“ či dokonca „gotikov“.
- Sú to dotyky. A čím jemnejšie, tým ich ženy majú radšej. Pritvrdiť až na záver...
Hrali ste aj v Eláne, na turné v USA a Austrálii. Ako ste sa k tomu dostali?
- V podstate to bolo veľmi jednoduché. Oni mali nejaký problém so svojim stabilným členom - bubeníkom, bolo to na poslednú chvíľu a nenašli lepšie riešenie, než zavolať Kyslíka. Prečo mňa, to už je otázka na nich. Išiel som teda s nimi a turné bolo veľmi úspešné.
Prečo na megakoncerte hral s Elánom za bicími Marcel Buntaj a nie vy?
- Preto, lebo som s nimi hral vyložene ako záskok. Som členom skupiny Modus. Preto by to nebolo vhodné. Nám sa práve manažérsky rieši turné po Čechách, tak aby sme nevystrieľali patróny, radšej som tam nešiel.
Teda môžete v súčasnosti o sebe ako muzikant naplno vyhlásiť, že ste členom skupiny Modus?
- Áno. Bol som pri jej zakladaní v roku 1967. Pozor: 67! Nemýlim sa. Vtedy naozaj vznikala skupina Modus. Bol som jeden zo zakladajúcich členov Modusu a preto mám právo mať pocit, že som Modusák.
Kto bol vlastne na úplnom počiatku Modusu okrem vás?
- Jano Baláž, Meky Žbirka... Boli sme chlapci z jedného dvora. Janko Lehotský sa pridal až neskôr, ale samozrejme, že Modus preslávila v prvom rade tvorba Janka Lehotského.
A ako hodnotíte krok Jána Baláža, ktorý opustil Modus a odišiel do Elánu, ktorý sa neskôr stal najznámejšou skupinou?
- Bolo to inak. Jemu sa normálne v rámci bežného ľudského vývoja prihodilo to, čo sa nám našťastie vyhlo, že ho zobrali na dvojročnú základnú vojenskú službu. Takže z toho vypadol sa všetko sa vyvíjalo už bez neho, lebo dva roky sú dlhá doba.
Ste člen Modusu, máte vlastné CD, ale inak ste skôr šedá eminencia, veľa o vás nepočuť.
- Nie, nikdy sa príliš netlačím, som kolektívny muzikant. Mám rád tímovú prácu, aj preto som si vždy viac-menej potichúčky svoje odohral, nahral, odspieval vokály, čo ma prenasleduje celý život - neviem, či ešte nejaký bubeník na Slovensku spieva vokály - takže nikdy som nemal ambície robiť zo seba nejakého veľkého sólistu. Som skrátka normálny muzikant, ktorý vždy prispieva kolektívu, aby to bolo čo najlepšie.
Muzikou ste sa ale živili vždy, však áno?
- Celý život som sa živil muzikou a vyzerá to tak, že sa ňou budem živiť až do konca.
Dnes sú iné možnosti, dá sa hrávať a nahrávať, i keď je azda ťažšie sa presadiť. Ako vy z nadhľadu vnímate pôsobenie mladých kapiel? Máte aj nejakých favoritov?
- To je na mňa príliš zložitá otázka. Priznám sa, že slovenskú pop-scénu sledujem dosť povrchne. Niektoré mená sa však nedá si nevšimnúť, lebo takú 'tlačenku' som ešte nezažil, aká je v týchto prípadoch. Nebudem konkretizovať. Samozrejme sú iné možnosti, dnes si naozaj môže urobiť CD ktokoľvek. Stačí mať strýka, brata či kamaráta v úspešnom podniku. Ten to zaplatí a je to vybavené. Lenže otázkou je, či bude o také cédečko záujem aj o dvadsať rokov. A tam je odpoveď aj na to, prečo také 'Sklíčka' sa aj po dvadsiatich rokoch dajú počúvať.
Posledná otázka nadviaže na tú prvú. Vyšiel soundtrack k filmu Samotáři, ktorý bol plný modernej, progresívnej hudby a bol úspešný. Na tom CD vyšli aj Sklíčka. Ako to hodnotíte? Musí to asi muzikanta tešiť...
- Je to vec režiséra a producenta, kto si to vybral. Trošku sa mi tam nepáči jedna vec, že zo slušnosti sa mohli opýtať, či s tým súhlasím. To sa nestalo. A ďalšou vecou sú ochranné zväzy, ktoré vôbec nemali podchytené, že to vôbec niekde v Čechách vyšlo. A špióni mi žalovali, že ten soundtrack vyšiel a veľmi dobre sa predával. Takže už som tú inštitúciu navštívil a upozornil ich na to, že ma to bude veľmi zaujímať... Ak nie, tak potom to budeme riešiť po právnej stránke, lebo nenecháme sa už toľko obabrávať týmito takzvanými ochrannými zväzmi.
Pieseň sa objavila po Šeptej už v druhom filme. Nechce sa veriť, že by to nemali ošetrené...
- Práveže oni to mali ošetrené, veď preto to vydali. Len naše ochranné zväzy to nemali ošetrené. Alebo to možno úmyselne zatajili, s tým, že si mysleli, že človek sa o tom nedozvie.
Hoci je Kyslík, ako Ľuba Stankovského volajú priatelia, zakladateľom Modusu, meno tejto kapely sa spája s inou osobou - Jankom Lehotským. Preto sme mu nemohli nedať slovo...
Lehotský: „Značka Modus ostala na chvíľu u mňa v garáži“
Na margo terajšej hudobnej partie v Moduse J. Lehotský povedal:
„Rád hrám s dobrými muzikantmi, ktorí sú kreatívni, vedia niečo vymyslieť, páči sa im hudba. Treba sa zamyslieť, že práve to je hlavným dôvodom, prečo sa kamarátime na tejto hudobnej ploche. Má logiku, že spolu robíme. Dlho sme sa stretávali, spolu sme hrávali už dávno, asi od roku 1974, takže je logické, že sme sa vrátili späť a trošku sme si preopakovali to, čo sme vedeli a k tomu sme pridali aj nejaké nové veci z poslednej platne.“
Dá sa povedať, že Janko Lehotský rovná sa Modus. V posledných rokoch ste však hrali na svoje tričko, až pri ostatnom albume ste obnovili „trade mark“ Modus. Znamená to, že Modus ide ďalej?
- Asi áno. Myslím, že to bolo treba aspoň trošku dostať na pódium, aby si to zopakovala aj tá staršia generácia, ale aj ich potomkovia - synovia, dcéry. Možno aj to má svoj význam, aby vedeli v akej „tónine“ a v akých pesničkových dimenziách sme žili. Chceme teda ukázať aj tú dobu, ktorá bola niečím zaujímavá. Som rád, že som v tej hudobnej dobe žil, kde bolo veľa osobností a kde som sa veľa naučil. Stále to však musím obmieňať a tvoriť nový repertoár. Dúfajme, že to ešte pôjde.
Vždy sa hovorí o starom, alebo o najnovšom Moduse. Avšak tých období bolo niekoľko, napríklad aj z osemdesiatych rokov stále hráte hity typu Róberta... Mohli by sme prejsť tie obdobia? A skúsiť začať od konca...
- Tento Modus je staronový alebo novostarý, ťažko povedať. To je, ako keby ste sa spýtali Vargu s Hájekom a Frešom, či sú... Skrátka, títo chlapci mali určitý základ, spolu sme hrali v ´74-tom. Dôležité je, že v každom období hrali v Moduse nejaké osobnosti. Ľudia, ktorí sa toho diania zúčastnili a boli prínosom. Boli tam aj talenty, ktoré sa snáď aj niečo naučili. Dôležité je aj to, že sme to spolu vydržali. Teraz majú niektorí svoje kapely, svoje rozmery, a tak posúvajú ďalej niečo, čo sa možno naučili v Moduse. To je zmysel celého snaženia.
Jeden muzikant o poslednom albume povedal, že Janko Lehotský si stále drží svoj štandard, ktorý je vysoký. Čo vravíte na toto hodnotenie?
- Som pozitívne prekvapený. Vysoký štandard je dobré hodnotenie, keby bol nízky, to je už horšie (smiech).
Osobne ste s týmto albumom spokojný?
- Každý album robím najlepšie ako sa dá, v tom momente. Samozrejme, dá sa robiť rôznymi spôsobmi, ja ho robím tak, ako to cítim a myslím, že to je dôležité a netreba sa nejako ináč skrúcavať. Keď sa človek rozhodne niečo robiť, tak sa to snaží urobiť najlepšie ako vie. Teda myslieť, si, že na albume malo byť niečo iné a podobne - to je vývojom či dobou, ale ja si hovorím, že muzika je buď jedlá, alebo nejedlá. To je podstatné. Snažím sa robiť jedlú muziku, aby ju ľudia mohli skonzumovať a aby sa trebárs nad niektorými vecami zamysleli.
Keď sa vraciame späť - v deväťdesiatych rokoch ste opustili osvedčenú značku Modus...
- ...značka ostala u mňa doma v garáži, neopustil som ju. Keď som mal po revolúcii potrebu, tak som skladal, lebo nemal som žiadne pesničku typu „Sľúbili sme si lásku...“, ani textovo neboli takto „podkuté“. Nakoniec, vtedy nebola doba na hrávanie kapiel typu Modus. My sme robili muziku, ktorá nebola textovo určená k tej dobe a nedalo sa príliš vystupovať.
Osemdesiate roky. Mali ste speváka a speváčku s hitmi Róberta, Karty sú už rozdané... Čo je s nimi dnes a ako hodnotíte toto obdobie - druhú polovicu osemdesiatych rokov?
- To je dobrá otázka s tými kartami. Niekto s nimi teraz hrá (smiech). Nuž, Ivona Novotná si zobrala šikovného manžela - bankára a je v Prahe. Myslím, že už nespieva. S Jožkom Paulínim sa stále kamarátime, má príležitostnú kapelu, s ktorou si občas zaspieva. Zahrali sme si aj spolu - na lodi.
Obdobie so spevákom Mariánom Greksom? Najslávnejšia skladba bola Ja, ty a môj brat bola pritom odspievaná bubeníkom. Teraz ju na koncertoch hrávate pre veľký úspech dvakrát...
- Ako som už povedal, každé obdobie bolo niečím zaujímavé. V Moduse hrali ľudia, ktorí boli prínosom. Tým je všetko povedané, jednoducho každá platňa vznikala s tými ľuďmi, s ktorými som to uznal za vhodné. Či už to bol Greksa, alebo Vyskočáni, Paulíni, Novotná, či ľudia, ktorí hrali na mojich sólových platniach, tak tam boli len z presvedčenia, či sa k danej pesničke hodí daný interpret. Taká bola moja snaha ako skladateľa. Samozrejme, dalo by sa o tom vyprávať hodiny, ale takto je to asi jednoduchšie. Neviem, čo viac k tomu dodať...
Nemáte pocit, že tí ľudia sa po odchode z Modusu akoby vytratili?
-Nemyslím si... .
(september / október 2003)
Foto: Veronika JANUŠKOVÁ, Korzár
Starší rozhovor o comebacku Modusu: http://www.frenky.sk/?c=12&id=114