dnes je Utorok - 23. júl 2024 - Oľga | zajtra Vladimír

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Meky Žbirka - S Lučeničom si ešte zahráme...

Miroslav Žbirka patrí už dlhé roky medzi najobľúbenejších slovenských spevákov na oboch brehoch rieky Morava. Úspešnú kariéru v Moduse zastavil Meky, ako je prezývaný, na prelome 70. a 80. rokov, kedy bol z tejto formácie „odídený“, spolu s Lacom Lučeničom a bubeníkom Dušanom Hájkom. Po odchode naštartoval ešte úspešnejšiu kariéru, pričom ako prvý prelomil hegemóniu Karla Gotta v ankete Zlatý Slávik. A to je stále aktuálnym Slávikom, už druhý rok po sebe (iróniou osudu je, že v Čechách je to Gott). Žbirkove piesne si spievajú tri generácie a stále získava nové publikum. Nečudo, že jeho songy patria medzi najčastejšie prerábané inými interpretmi. Posledný radový Modrý album znamenal návrat na výslnie i koncertné pódiá. Nedávno sa opäť predstavil divákom naživo, zaplnil halu v Košiciach a Prešove. Práve pred prešovským koncertom sme sa porozprávali s týmto príjemným spevákom, autorom, textárom a hudobníkom, známym aj svojím povestným anglickým humorom.


Je tomu 24 rokov, čo ste vydali prvý album. Pred 20 rokmi ste boli na úplnom vrchole a v podstate ste na ňom stále, vypredávate veľké haly...

- (Smiech.) Takto som o tom nerozmýšľal, ale teší ma, keď to počujem z vašich úst. Človek by sa mal z takýchto vecí tešiť, nie len stále pracovať. Keď sme teraz tak rozbehnutí, toto mi nedošlo. Vlastne mi to došlo včera na pódiu, keď som si uvedomil súvislosti, že na tom pódiu v Košiciach som stával naozaj aj v tých rokoch s Lacim Lučeničom. A že som si vtedy určite nemyslel, že o 20 rokov si to zopakujeme. Vtedy sme videli časový horizont tak jeden rok dopredu a ďalej človek v šoubiznise nevie, čo bude. Aj keď mi teraz poviete, čo bude o 20 rokov, tak neviem.

Práve to je zaujímavé, že nejde o váš comeback, ale o kontinuálne hranie. Počas celého toho času ste tvorili, robili cédečká...

- Samozrejme to heslo, ktoré som už niekde do novín povedal, platí - nič nie je staršie ako včerajší úspech. To je tuším veta Borisa Filana. Dopredu vás tlačí jedna vec: človek natočí nejaké pesničky, chvíľku ho poteší, že drží v ruke platňu, CD či kazetu, a potom mu začnú vŕtať v hlave tie ďalšie. Tie piesne, ktoré práve zložil, ale ešte nenahral, a to je to, čo vás ženie dopredu. Aj teraz už mám nejaké skladby, ktoré by som už rád mal nahrané - ako budú znieť. Druhá vec je, že je to môj chlebíček. Iné vysvetlenie nemám, prečo to celé pokračuje ďalej. Ani teraz to nemám tak, že robím nejakú bilanciu a bodka. Mám to o tom, že sa teším z tých úspechov, ktoré nás dúfam čakajú (klope do dreva - pozn. red.), aspoň tomu zatiaľ všetko nasvedčuje, ale to turné prejde, človek si ho trochu vychutná a už sa objavia ďalšie veci pred nami. A o tom to vždy bolo, nezastaviť sa. A to mi povedal aj Paul McCartney. Keď som mu na záver vravel: „Paul, čakám na tvoj nový album“, tak on niekomu niečo podpísal, pozrel na mňa a hovorí: „Jasné, nezastavím sa, neboj.“

Stretli ste sa s P. McCartneym, vaše deti hrali s vami na novom CD, máte úspech, musíte teda byť veľmi spokojný človek. Alebo nie?

- Musel by som ma inú povahu, aby som bol spokojný. Samozrejme, sú chvíle, keď trebárs idem po byte a naraz mi prebleskne mysľou: „Dokelu, ale ono je to vlastne naozaj neuveriteľné, že som sa stretol s McCartneym.“ Občas mi to dôjde, že toto je vlastne neuveriteľný príbeh, akoby sa naplnil nejaký osud. Je to zvláštne, že?

No.

- Neviem, či sa to muselo stať, či to tak malo byť, neviem. Vždy som si z toho robil srandu, aj s Lacom Lučeničom. Keď sme bývali niekde na hoteli, tak sme robili také fóriky, že pri príchode na raňajky som poznamenal: „Laci, volal mi Paul McCartney, pýtal sa ma na akordy.“ A všetci, že aký fór, sranda, a teraz som v takejto situácii čiastočne bol! Keď mi hral novú skladbu a pýtal sa na názor.

Od Modrého albumu máte okolo seba stálu muzikantskú partiu. A viackrát ste spomenuli meno Laca Lučeniča, vášho dlhoročného súpútnika. Vaše cesty sa rozišli pred 10 rokmi. Vieme zhruba čo je s ním, ale ako s ním vy momentálne komunikujete? Stretávate sa?

- Často sa nestretávame, ale u niektorých ľudí to máte tak... Poviem iný príklad, s Marikou. Dlho, dlho sme sa nevideli, potom sme sa zišli v štúdiu a za chvíľku bola hotová nahrávka. Veci do seba prirodzene zapadajú. Teda si nemyslím, že by som s Lacim potreboval byť každý deň, napríklad na to, aby som sa s ním vedel stretnúť a zahrať si.

Môžu sa teda ešte skrížiť vaše hudobné cesty?

- Myslím, že áno. Závisí to od Laca, lebo myslím, že on teraz ani nemá čas. Viem, čo je to SuperStar, pretože mi to ponúkali a poslali mi celý rozpis všelijakých skúšok a ako často treba byť k dispozícii. Aj a hlavne z týchto časových dôvodov som musel povedať, že to nemôžem zobrať. Čiže Laci Lučenič dnešných dní je zaneprázdnený predseda poroty. Naozaj má s tým čo robiť, dosť ho to pohltí, kým SuperStar prebehne.

Prvý sólový album ste vydali pred 24 rokmi. Medzi tým ich bola ešte pekná kopa. Hoci je jasné, že ku každému z nich musíte mať vzťah, predsa len, ktorý z albumov je podľa vás, aj s odstupom času, taký naj?

- Vždy je to ten najnovší. Aj v tom je tajomstvo toho, čo vás stále ženie dopredu, lebo vždy vás najviac berie to, čo ste urobili práve teraz. Prídu za mnou ľudia a hovoria mi - Atlantída, Balada o poľných vtákoch, a tak. A ja poviem - fajn, samozrejme rád to zaspievam, ale momentálne viac prežívam nejakú inú pesničku. Teraz žijem tým živým album, ktorý vyšiel pred pár dňami. To je zase niečo, čo som rád, že vyšlo, lebo je to niečo iné ako všetko ostatné. Je to prvý môj živý album. Nikdy doteraz som niečo také nevydal. Niežeby som mal problém so živým spievaním, ale problém bol zaznamenať koncert na takej technickej úrovni, aby to bolo vydateľné. No technika pokročila a ten zvuk, s ktorým jazdíme je taký, že keď zaznamenáte jeden koncert, nahrávka vyjde tak, že sa skoro celá dá vydať. A to sa nám podarilo minulý rok v Lucerne. A fór týchto koncertov je aj v tom, že ľudia jednak môžu niečo zažiť na tom koncerte a jednak zakonzervovať ten zážitok, mať ho zvečnený na cédečku. Tieto koncerty sú veľmi podobné tomu, čo sme hrali v Lucerne. Sú tam tie zásadné songy, plus dva zvláštne bonusy. Čiže momentálne prežívam album Miro Žbirka Live. A keď raz bude definitívny počet albumov a zoradíme ich všetky, potom sa azda bude dať povedať, ktorý z nich by mohol byť najlepší. Teraz by bol najlepší asi ten, keby ste z každého albumu povyberali tie lepšie veci.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že na vašej poslednej, teda vlastne už predposlednej výberovke vyšla tiež Balada o poľných vtákoch. Pritom tam boli piesne najskoršie z deväťdesiatych rokov.

- Tak to bola nová verzia, nanovo naspievané. Toto som urobil zámerne a som rád, že existuje ďalšia verzia Balady o poľných vtákoch, lebo sa domnievam, že to je jedna z tých pesničiek, ktoré vybočujú... Takéto niečo sa stalo aj s pesničku Dr. Jackyll, Mr. Hyde. Pri nej je okamžite jasné, že je to iná pieseň, než akú sme natočili v Limite s Lacim Lučeničom. Tam to ľahšie rozoznáte, u Balady o poľných vtákoch treba viac nastaviť ucho.

Niektoré vaše piesne si už žijú vlastným životom. Parodujú sa, alebo s z nich robia početné coververzie. Máte doma zbierku týchto coververzií?

- Nie. Priznám sa, že nemám žiadne svoje coververzie, mám problém archivovať svoje verzie. Asi nemám ani všetky platne. A ešte k tej Balade o poľných vtákoch -
na tej výberovke sa objavila aj preto, lebo v tom čase sa objavila vo filme Pupendo. A de facto v Českej republike bola táto pieseň pre mnohých novinkou. Pretože vyšla na prvom albume Doktor sen a v Čechách sme to „rozjeli“ druhým albumom Sezónne lásky, kde bol Biely kvet a Atlantída.

Mimochodom, Balada o poľných vtákoch bola prvou piesňou, ktorú nahrala Jana Kirschner.

- Áno, túto coververziu dokonca mám, lebo mi Jana dala cédečko.

A čo tie paródie?

- Tam je to často o tom, že chlapci urobia paródiu a zabudnú sa na to spýtať. Keď spravíte pesničku a dodržíte melódiu i text, je to v poriadku. No pokiaľ napíšete nový text, tak je to vlastne protiprávne - musíte sa dohodnúť s autorom, ktorý vám to musí schváliť. Občas vybehnú humoristi a toto si neuvedomia, že existuje nejaké autorské právo. Človek je taký blahosklonný, že povie OK, viackrát to nerobte, ale chcem upozorniť, že ma nijako neoblažuje fakt, že si niekto vezme skladbu a napíše k nej iný text. Minimálne Kamila Peteraja by sa mal spýtať, že čo on na to.

Koluje o vás taká historka, že keď ste videli Iné kafe na koncerte, tak potom, čo začali hrať Poraď si sám, ste povedali: „Konečne poriadna muzika...“

- Jasné, povedal som to zo srandy. Inak práve oni za mnou boli a pesničku som im schválil. Oni len mierne pozmenili melódiu a nezasahovali do textu. Iné by bolo, keď je pesnička „Deni“ a niekto by začal spievať „Eis tee“.

Máte vôbec po toľkých rokoch trému?

- Trému treba mať vždy. V prírode je to tak zariadené, že keď ste macher bez -trémy, tak prvá vec, čo sa vám stane je to, že sa pri príchode na javisko potknete. Alebo vám nepôjde mikrofón. A budete strašne prekvapený, čo sa vám stalo. Keď máte trému, prežívate všelijaké situácie a pýtate sa: Je tam ten mikrofón? Nie sú tam dva schody? Mám tam gitaru? Tá tréma je aj na toto a v tom zmysle je užitočná. Za trému sa netreba hanbiť. Videl som veľkých borcov, ktorých mená nechcem uvádzať, v šatni a videl som na nich, že majú trému. A boli to ľudia, ktorí naozaj niečo vedia. Najneistejší človek na svete bol vraj John Lennon. To mi Ivan Kral potvrdil, ktorý poznal priateľku, ktorá s Johnom Lenonnom strávila nejaký rok, že to bol neistý človek, sám o sebe pochyboval, nemal rád svoj hlas. A takéto absurdity sa dozviete. Takže medzi neistotou a kvalitou vôbec nemusí byť rozpor. Niekedy si môžete byť dokonca natoľko neistý, že neustále zdokonaľujete to, čo robíte...

(november 2004)

Coververzie Žbirkových piesní:

Balada o poľných vtákoch - Jana Kirschner
Poraď si sám - Iné kafe
Cesta zakázanou rýchlosťou - Temeraf / Ďuro Černý Company
Biely (Čierny) kvet - Ďuro Černý Company
Atlantída - Bára Basiková
Atlantída - Wedding Band (Miki Michelčík)
V slepých uličkách - Ivan Tásler a Jana Kirschner
Motýľ Admirál - Hogo pogo
Zažni - Wedding Band (Janka Oláhová)
Zažni, V slepých uličkách, 22 dní, Denisa... - Starmania
Ako obrázok („Najkrajšia si...“) - každý tramp

Žbirkove coveververzie:

Let´s Make A Summer - The Beatmen (Dežo Ursiny), 1990, album K. O.
Follow Me - Paul McCartney, 2004, album Miro Žbirka Live
V 80. rokoch hrával Meky s Lučeničom bítlsovky v Štúdiu S

Recenzia na CD Miro Žbirka Live: http://www.frenky.sk/?c=12&id=309

 
7.1.2005 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 19717 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS