Jan Nedvěd
Zaplnená hádzanárska hala na Baštovej ulici v Prešove búrlivými ováciami privítala po prvýkrát v Prešove legendu českej folkovej muziky Jana Nedvěda staršieho. Do šarišskej metropoly prišiel s osemčlennou doprovodnou skupinou Poklad, čo je vlastne rozšírená formácia Příbuzní, ktorú vedie syn Honza Nedvěd mladší. Početné obsadenie sa odzrkadlilo na aranžmánoch niektorých skladieb. Treba povedať, že nový šat im svedčil. Spomeňme aspoň mierne zrýchlenú, až folkrockovú verziu hitu Na kameni kámen.
Niektoré klasické piesne ako Ptáčata, Sešli se zapomenout, či Tulácký ráno však odspieval sám Jan Nedvěd starší za gitarového a vokálneho doprovodu Vojtěcha Nedvěda, ktorý je synom Františka Nedvěda, Honzovho brata a dlhoročného súputnika, ktorý sa pred časom odpojil.
"Bola to vyslovene osobná záležitosť. Ja som bol dlhší čas chorý a František sa rozhodol, že si bude robiť vlastné veci. Veľmi mu to ide, všetci mu fandíme, lebo on je tiež taký zodpovedný trémista, on zas snáď fandí nám," povedal nám Jan Nedvěd na margo hudobného rozchodu so svojim bratom a kategoricky odmietol špekulácie, že by v tom zohrali svoju úlohu peniaze. O novom Františkovom repertoári hovorí: "Komu by sa nepozdával, sú to nádherné, časom overené, dvadsať rokov staré pesničky a on ich veľmi pôvabne spracoval. Nemám k tomu viac čo povedať, ja si skladám svoje piesne. Veľmi sa mi páči Františkov hlas, ale so samotnou tvorbou nemá veľa spoločné, až na to, že tie piesne krásne spieva."
Diváci si hádzanárskej hale prišli na svoje. Nemohli chýbať zľudovelé hity ako Igelit, Podvod, či záverečný Valčíček ("Tuhle písničku chtěl bych ti lásko dát..."), po ktorom si prešovské publikum búrlivým piskotom vynútilo prídavok.
Prešovská premiéra teda Janovi Nedvědovi vyšla. Jeho syn o ňom hovorí, že pred každým vystúpením má trému. Čo je na tom pravdy?
"Syn dokonca hovoril, že mávam pred vystúpením strach. Nie je to tak. Strach nemám takmer nikdy, ale tréma je prirodzená a nielen u mňa. Je to skôr zodpovednosť."
Jan Nedvěd sa rozhovoril aj o svojej chorobe, ktorú nedávno prekonal, a ktorá sa tiež stala témou rôznych špekulácií:
"Pri všetkej konkrétnosti som skoro umrel. Na nejakú chorobu mozgovú, alebo mozočkovú. No dostal som sa z toho, stálo ma to dosť síl, ale prebojoval som sa a znovu vystupujem. Považujem to len za akúsi epizódku v mojom živote.
Ak človek vyfajčí denne 50 cigariet, sedí osem hodín pri internete a k tomu si len tak popíja fernet, či niečo iné dobré na pitie, a zrazu zistí, že toho vypil pol litra a ani už nie je opitý, tak to speje k tomu, že ho to raz skosí, ako mňa.
Vezmú vás do nemocnice, začnú sa vo vás hrabať, je to strašné. Množstvo ľudí po takomto zážitku si povie dosť, a už nikdy nič nerobí. Má na to samozrejme právo. Ja som však človek, ktorý sa rozhodol, že zvládne robiť svoju prácu ďalej."
Jasot publika v Prešove bol taký, akoby na koncerte vystupoval nejaký mladý idol. Pritom Jan Nedvěd má vyše päťdesiat, je bradatý a plešatý, no stále úspešný. Na novinársku otázku, či si nemyslí, že vrchol jeho tvorby ešte len príde, odvetil: "Veľkou mojou výhodou je, že na rozdiel od kritikov sa takýmito otázkami nezaoberám. Za tie roky som si zarobil na to, aby som si spravil vlastné štúdio, kde si natáčam demosnímky, pesničky a nerozmýšľam nad tým, ako sa uchytia. Je pravda, že jedni kritici hovoria, že som lump, iní tvrdia, že som výborný. Ale nikdy a zásadne nevytváram nič, čo by malo byť akoby niečo nové, vo vývoji - buď to vo mne je, alebo nie je."
(november 1999)