dnes je Utorok - 5. november 2024 - Imrich | zajtra Renáta

frenky.sk - homepage of Michal Frank

 

Longital: Búra šoubiznisové mýty

Longital sú zaujímavým zjavom slovenskej hudobnej scény. Duo, ktoré tvoria basgitaristka Jana „Shina“ Lokšenicová a gitarista Daniel Salontay je pojmom alternatívnej scény. Kritika ich zbožňuje, rádiá ich vytrvalo ignorujú. Obaja tvoria pár v hudbe i súkromí a hoci sa radia k menšinovým žánrom, hudbou a všetkým čo s ňou súvisí sa živia.

Longital
Longital
So Šinou a Danom sme sa stretli po jednom z klubových koncertov v Prešove. Tam vznikol nasledujúci rozhovor.

Ako došlo k prerodu názvu Dlhé diely na Longital? Bolo to kvôli zahraničiu?

Shina (Š): „Bol to celkový proces. V lete 2005 sme začali viac hrávať v zahraničí a pociťovali sme problém, že nevedeli náš názov vysloviť. Vznikali žartovné skomoleniny. So starým názvom sa teda nedalo ďalej v zahraničí, vrátane okolitých štátov, pracovať. Zároveň sa udialo to, že sme ostali len ako duo a nikoho ďalšieho sme nehľadali. Povedali sme si preto, že je čas niečo s tým urobiť. Zistili sme ale, že je to veľmi ťažká vec, zmeniť názov.“

Jeden čas ste používali dvojnázov Dlhé diely/Longital.
Š: „Áno. Aj firmy, ktoré robia rebranding, s tým mávajú problém a v hudbe to nie je také jednoduché, lebo fanúšikovia sú na niečo navyknutí.“

Mimochodom, Dlhé diely, to znelo ako názov nejakej hip-hopovej formácie. Stretli ste sa s takouto interpretáciou?

Š: „Stretli sme sa s tým viackrát. To nám až tak nevadilo. Skôr tá vysloviteľnosť, zrozumiteľnosť a napísateľnosť názvu bola problémom.“

Momentálne fungujete viac na Slovensku, alebo v zahraničí?

Dano (D): „Sme koncertná kapela, často vystupujeme a je pre nás najdôležitejšie spájať sa s našimi poslucháčmi, získať spätnú väzbu. Koncertov hráme 60 až 90 ročne. Z nich na Slovensku okolo dvadsať.“

Čo vám dáva takýto koncert, ako bol tu v Prešove? Predsa len, cestujete stovky kilometrov, aby ste si zahrali v malom klube...

D: „Dáva nám to niečo, čo sa nedá inak nazvať - možnosť poznať osobne ľudí, ktorí počúvajú našu hudbu. My vieme, kto sú naši poslucháči. A našim pesničkám to dáva možnosť, aby sa rozvinuli.“

Keby sme porovnali - hrali ste prednedávnom v Poľsku pre vyše 800 ľudí, teraz je tu síce plný, ale malý klub. V čom je rozdiel? Dá sa to porovnať?

Š: „Napríklad v tom Poľsku - kde sme síce už hrali, ale klubové koncerty - sme prišli ako neznáma kapela. Teraz sme sa ocitli pred veľkým davom, ktorý prišiel kvôli niekomu inému. My sme mu zahrali našu hudbu a bolo to fantastické. Oni to úplne zobrali. Pre nás to bola obrovská skúsenosť. Pri takejto veľkej spoločnosti je ten návrat energie väčší, aj my viac vydáme... Niekedy však bývajú euforickejšie malé kluby. Preto je zaujímavé hranie v malých i veľkých priestoroch, lebo zakaždým z nich vyjde niečo iné. Hranie v malých kluboch je zaujímavejšie pre našich fanúšikov, lebo majú nás možnosť vidieť úplne zblízka. Môžu za nami prísť a čokoľvek sa spýtať. Hoci aj keď trebárs čo s frajerom, ktorý ju podvádza.“

D: „Šina rada dáva takéto konzultácie.“

Š: „Vôbec nie. Skoro nikdy, skôr dávam konzultácie muzikantom. Je pravda, že niekedy tento priamy kontakt s ľuďmi dáva koncertu ďalší rozmer, možno dôležitejší než samotné hranie.“

D: „Možno je to druhom hudby, aký hráme, alebo spôsobom, akým to robíme, na naše koncerty chodia ľudia, ktorí by mohli byť, aj sa často stanú, našimi priateľmi. Je to taký magnetizmus.“

Vaša hudba je intímna, ste partnermi aj v súkromí. Pôsobíte vyrovnane, ale ako zvládate ponorky, keď ste spolu 24 hodín denne?

Š: „Nemávame také klasické ponorky. Keď robíme nové veci, alebo niečo riešime, nastávajú také pnutia, ale máme to inak podelené, každý sa stará o niečo iné.“

D: „Tým, že sa o seba staráme - Šina má vydavateľstvo, ktoré vydáva aj iných, ja sa starám o techniku, zvuk, koncerty - tak každý robí inú prácu, hoci spolu súvisí. Je to teda komplexná činnosť, ktorá zaberá celý náš čas. Koncerty sú pre nás veľký relax. Akonáhle nasadneme do auta či lietadla, nič neriešime, a stávame sa umelcami na ceste.“

Čo sa týka hudobnej ponorky, máte aj vlastné aktivity. Šina mala sólovku, Dano hrával s inými...

Š: „Bolo to v období tesne predtým, než sme začali spolu, alebo v začiatkoch, že sme každý riešili svoju tvorbu. Teraz robíme iba Longital. Občas Dano niekde zahosťuje, napríklad nedávno na platni Polemicu.“

D: „Na tieto veci si treba dať pozor, lebo človek má len jednu vodu a keď ju začne rozlievať kade tade, tak to podstatné môže uniknúť. Aj preto som možno odmietol ponuky, ktorí by iní muzikanti zrejme brali.“

Mnohí hudobníci hovoria, že sa tým dá len ťažko živiť a už vôbec nie okrajovým žánrom. Ste výnimkou potvrdzujúcou pravidlo?

D: „Už to, že sa sťažujú, sa programujú. My sme na to tak nemysleli.“

Š: „Skrátka sme si povedali, že to musí ísť. A tie cesty sa našli. Síce zvláštne a naraz sme začali veľa divných vecí, ale našli sa.“

Longital je osobná výpoveď. Hudobná i textová. Ako vznikajú vaše skladby?

D: „Čo iné môžeme robiť? Nevieme kalkulovať. Ani so životom, ani s umením, ani si nerobíme nárok na našu hudbu, že by sme ju vlastnili. Berieme to ako veľký dar, že príde nejaká pesnička, ktorú máme možnosť zachytiť...“

Tú prirodzenosť cítiť, aj preto vaše piesne ľudia oceňujú.

D: „Výborná vec na tom je, že nech sa ocitneme v akomkoľvek kultúrne či jazykovo odlišnom prostredí, táto kvalita je asi univerzálna a prenosná.
Tou kvalitou je asi to, že sme sami sebou.“

Kde všade ste hrali?

D: „Okrem Slovenska sme hrali asi v dvanástich európskych krajinách, vrátane Ruska. Najďalej sme boli v Amerike“ .

Š: „Do niektorých sa vraciame často, do niektorých sme len tak nakukli.“

Kde to bolo najzaujímavejšie?

Š: „Veľmi sa nám páčilo vo Francúzsku, lebo to bola naša prvá taká destinácia, kde sme sa vyskytli viackrát a zistili sme, že Francúzi sú náchylní na našu hudbu. To sme zistili už doma, keď sa objavil nejaký Francúz na koncerte, tak sa mu to páčilo. Vo Francúzsku sme pochopili, že je tam nejaké spojenie medzi nami, našou hudbou a francúzskymi poslucháčmi, ale nevieme aké.“

D: „Oni sú kultúrne otvorení, sú zvyknutí na hudobné vylomeniny a sú hraví. Prejavuje sa to aj v tom hudobnom vkuse, veľká skúsenosť bola aj Amerika.“

Š: „Tá nebola až taká príjemná, ale skôr taká skúška. Na rozdiel od Francúzska, kde je v kultúre taký polosocializmus, v Amerike to bola čistá džungľa...“

Vaše vydavateľstvo predáva aj elektronicky do zahraničia. Kde ide Longital najviac na odbyt?

Š: „Nedá sa to takto povedať. Je to naviazané na to, kde hráme. Najviac cédečiek predáme na koncertoch. Vydavateľstvo je spravené vyložene pre SR a ČR, a cez svetovú distribúciu si albumy objednávajú podľa toho, kde sa mihneme.“

(11/2010)

Fotogaléria: http://www.epresov.com/index.php?option=com_fotogaleria&view=article&id=1&Itemid=100&gal=307

 
25.5.2011 | Pridal: Michal Frank | Rozhovory | čítané: 5694 krát | Zdieľať |  
Strecha
Michal Frank
Michal Frank facebook

© Copyright 2000 - 2010 Michal Frank
Design & engine by Vádium s.r.o. 2010 | powered by Tesmur:CMS