Genius loci slovenského Seattlu
Na prvý pohľad to vyzerá ako scenár zlého filmu. Môže sa zdať, že čo hudobný štýl, to nejaký Prešovčan. Pri slove jazz Slovákovi ako prvé meno zíde na um Peter Lipa, pri slove blues zasa Ján Litecký - Šveda. Peter Nagy bol (po Žbirkovi) druhým popovým spevákom, ktorému sa podarilo zmiesť „božského Káju“ zo slávičieho piedestálu. Koniec 90. rokov sa na Slovensku spájal s bratmi Táslerovcami a Katkou Knechtovou. Priaznivci alternatívnej scény začiatkom 90. rokov vzývali Ali ibn Rachid, pred pár rokmi dobyli aj mainstreamové publikum Chiki liki tu-a. Medzi pražskými muzikálovými hviezdičkami zasa žiari východniarka Vanda Konečná. Medzi pesničkármi sa nedá prehliadnuť Edo Klena. Ešte aj hudbu starej Bratislavy produkuje skupina Požoň sentimentál, na čele ktorej je pôvodne Prešovčan Ľubo Burgr. Je zakladateľom už spomínaných Ali ibn Rachid, kde svojho času pôsobili aj Peter Zagar či Daniel Salontay, čo sú mená, ktoré sa spájajú so súčasnou avantgardnou hudbou. Metalový underground rešpektuje kapely ako Wayd a Frown, hardcore má Saprophyte, hip-hopovým producentom a zvukárom číslo 1 na Slovensku je DJ Jazzy. Ešte aj prvou slovenskou SuperStar, vyrobenou televíznou reláciou, sa stala Prešovčanka Katarína Koščová. Čím to je?
Má v sebe metropola Šariša nejaké zvláštne čaro? Nejaký duch miesta, teda genius loci? Na Akademickom Prešove odštartovala svoju dráhu Zuzana Homolová, kuli na ňom pikle a získavali ostrohy Jaro Filip s Ivou Bittovou. Dara Rolins v Prešove začala dovtedy na slovenské pomery nevídanú autorskú spoluprácu s Kool & The Gang. Dnes už kultové alternatívne kapely zo stredného Slovenska Teória odrazu a Otras mali svoje hlavné zázemie práve v šarišskej metropole. Polozabudnutý Richard Müller sa v Prešove pred jedenástimi rokmi vrátil do hry, keď tu chodieval nakrúcať svoju vtedajšiu televíznu šou. Ešte aj tá Jana Kischner mala svoje prvé verejné vystúpenie v Prešove - a na playback (no, toto už preháňame).
Čím to teda je, že toto nenápadné, ani nie stotisícové mesto na východe je takouto výraznou muzikantskou baštou? Všetko nasvedčuje tomu, že je to zmes tradície, podmienok, atmosféry a náhody.
LETNÉ ZÁHRADY / Korene v 19. storočí
„Je to tým, že už v 19. storočí tu vznikla mestská hudobná škola, ktorá sa venovala systematickej výchove budúcich muzikantov, “ hovorí Milan Országh, novinár, ktorý kedysi pôsobil v skupine Futurama. Ďalším dôležitým momentom bol podľa jeho slov vznik Pedagogického inštitútu (neskoršej fakulty) v 50. rokoch. „Ohromné množstvo renomovaných muzikantov vzišlo zo spevokolu, súboru Kotarovcov, ktorý pôsobil na prelome 40. a 50. rokov, “ zdôrazňuje Országh. Dôležité boli letné záhrady, v ktorých sa mohli hudobníci prejavovať. Na promenáde pred niekdajším letným kúpaliskom sa hrávalo zhruba od roku 1920. Ďalej boli hudobné produkcie napríklad za krytým kúpaliskom, na Dúbrave, Cemjate, v Kolmanovej záhrade, v reštauráciách Ruský dom, Berger, v hoteli Dukla či čaje o piatej v Parku kultúry a oddychu.
ČAJE O PIATEJ / Prvý bigbít
Futurama bola prvou prešovskou kapelou, ktorá začala používať elektrické (vtedy nazývané elektrofonické) gitary. Podľa značky jednej z nich si dala aj názov. Vznikla na prelome rokov 1962 a 1963, pričom kľúčovým dátumom pre skupinu bol september 1963, kedy získala angažmán v Parku kultúry a oddychu. Nahradila v ňom dovtedajší 15-členný tanečný orchester. Okrem gitár dominovali vo Futurame saxofóny. V 60. rokoch sa ešte nekládol dôraz na vlastnú tvorbu. „Vtedy sa cenila najmä presnosť a technika kopírovania originálnej skladby, “ vraví M. Országh. Piesne boli odpočuté z Rádia Luxemburg, zo Slobodnej Európy a z dovezených platní a magnetofónových záznamov.
Na otázku parafrázovanú z českého televízneho dokumentu Bigbít, kto bol praotcom prešovského bigbítu, Milan Országh odpovedá: „Bigbítovú éru v Prešove odštartovala Futurama. Celé to pozadie sa ale vyvíjalo asi od roku 1957, na letnom kúpalisku neďaleko Františkánskeho kostola. Peter Osvald, syn fotografa, mal tetu v západnom Nemecku a ona mu posielala platne, ktoré on na tom kúpalisku od rána do večera púšťal. Mal hádam všetky novinky. Muzikanti tam chodilo kúpať sa, pozerať sa na kočky a počúvať aktuálnu hudbu.“ Futurama nebola jedinou kapelou tej doby. Už v 50. rokoch žali úspechy „spojári“, teda skupina Spoj s kapelníkom Tiborom Vyslockým, ktorá fungovala pri pošte. Ďalšia kapela vznikla v neďalekom Veľkom Šariši, preto získala prezývku „Šarišania“. V polovici 60. rokov sa definitívne presadil bigbítový prúd pred tanečným a podľa vzoru Futuramy v Prešove a Beatles či Shadows vo svete začali vznikať v meste ďalšie bigbítové skupiny. Na čajoch o piatej vystriedali v PKO už nefungujúcu Futuramu The Beatthings. Od roku 1967 sa rozbehla aj Big-beatová liga, v tom čase prestížna súťažná prehliadka podchytávajúca mladé kapely. Hralo sa aj v hoteli Dukla, kde mali angažmán napríklad Beatmakers s Petrom a Stanom Bobákovcami, Dušanom Lukáčom a Mirom Táslerom. Posledne menovaný je otcom Ivana a Mira Táslera, ktorí sa koncom 90. rokov presadili s vlastnou kapelou I. M. T. Smile. Beatmakers hrávali na Čajoch o piatej, ale sa zúčastnili aj niekoľkých súťaží. „Bolo to veľmi živé obdobie. Hrávali sme repertoár Beatles, ale aj Shadows, Rolling Stones a rock´n´rollové štandardy. V tom čase bolo veľa takýchto kapiel, čo nás nútilo k ustavičnému napredovaniu, “ spomína Miro Tásler senior, ktorý po nezhodách kapelu opustil a založil si vlastnú - Roams. „Hrali sme rockovejšie, začali sme aj s vlastnou tvorbou, s ktorou sme vyhrali Big-beatovú ligu '67 v Prešove. Porazili sme aj mojich bývalých spoluhráčov, čo bolo pre mňa isté zadosťučinenie, “ spomína M. Tásler po rokoch na éru sixties v Prešove.
Kapiel a muzikantov bolo v 60. rokoch požehnane. Svoje kapely mali Bernard Herstek, Dino Dugas, Ladislav „Džonsy“ Béreš, Pali Papač a mnohí ďalší.
DK ROH / Sedemdesiate roky? Vlastná tvorba!
Ani siedma dekáda však nezaostávala za tou predchádzajúcou. V tom čase udával tón Hi-fi klub (vznikol v roku 1969). Toto „divadlo hudby“ tvorili nadšenci, ktorí púšťali v PKO na stereofónnej aparatúre pracne zháňané hudobné novinky. Pri Dome kultúry ROH vznikla v tom čase ďalšia silná scéna. Hudobno-dramatické programy tam pripravovalo Divadielko Corso na čele s Petrom Gromošom a Alexandrom Petíkom. Pôsobili v ňom aj Peter Rázus, Šaňo Roba, Kaja Liptáková - Bandová. Podľa prešovských hudobníkov to bola práve táto tvorivá skupina, ktorá prišla v 70. rokoch s vlastnou tvorbou, ktorá sa stala dominantnou aj pre ich nasledovníkov. Okrem vlastných počinov organizovalo Divadielko Corso v tom čase aj každoročnú súťaž Hľadáme nové talenty. Práve niekde v DK ROH možno hľadať korene toho, čo neskôr rozvinuli takí Ali ibn Rachid...
„V tej dobe bol väčší záujem o živú hudbu. Škoda, že v súčasnosti to tak nie je a mladí hudobníci nemajú veľa možností prezentovať sa na živých vystúpeniach, “ myslí si Miro Tásler senior, ktorý súčasný pomer reprodukovanej a živej hudby prirovnal k televízii a knihe. K ústupu živej hudby došlo v 80. rokov. Podľa slov Milana Országha však nešlo o generačnú výmenu, ale o prirodzený vývoj: „Rozšírila sa televízia, objavili sa kvalitnejšie magnetofóny, došlo k nástupu diskoték a reprodukovanej hudby ako takej.“
„PINĎAK“ / Nová móda - nová vlna
Avšak ani 80. roky neostali bez živej hudby. Príbeh prešovskej scény vtedy písalo Marián „Džeky“ Jacko, ktorý začal v „pinďaku“ (vtedajší Dom pionierov a mládeže) organizovať prehliadky amatérskych hudobných skupín, z ktorých sa postupne zrodila Rocková liga. Na týchto prehliadkach hrala prím v tom čase progresívna new wave (nová vlna). Medzi najvychytenejších predstaviteľov tohto žánru boli skupiny Domino, Tic - Tac a Záhoráck Band s lídrom Ronym Šmeralom. Domino bolo zoskupenie okolo gitaristu Daniela Hurtuka, ktoré bodovalo aj na Festivaloch politickej piesne Prešov '83 a '84 (vtedy to boli, napriek odstrašujúcemu názvu, uznávané hudobné prehliadky). Organizátor hudobného života Rado Mešša spomína: „Snáď najdlhšie trvanie a najväčší prínos do prešovskej amatérskej scény zo školských skupín priniesla formácia Tic - Tac. Vznikla na pôde Gymnázia na Konštantínovej ulici. Pôvodne popová skupina po odchode speváčky Jany Petrušovej do Domina začala účinkovať v zložení Martin Kvašňák - basgitara, Miloš Spišák - gitara, Mišo Čillík - bicie a produkovať zaujímavú punkovú hudbu.“
KONCERTY MIERU / Útok ťažkého kovu
Druhá polovica 80. rokov bola poznačená ústupom new wave a z dnešného pohľadu úsmevným súbojom metal vs. depeche. V roku 1986 sa v „pinďaku“ konal Koncert mieru. „Rok 1986 bol vyhlásený za Medzinárodný rok mieru. Chceli sme vtedy v dome pionierov robiť rockové vystúpenia a názov Koncert mieru nemohol ideologicky nikomu prekážať. Už ani neviem, kto ho vymyslel. Pravdou je, že Prešov sa dočkal prehliadky mladých rockových skupín, “ vysvetľuje Ľubo Hanušín, ktorý od tej doby organizoval Rockovú ligu (ako boli Koncerty mieru premenované po revolúcii) každý rok. „Najkrajšie boli jednoducho tie pionierske roky, kedy sa to celé odpichlo. Ľudia, ktorí vtedy dostali priestor, tých už muzika nikdy nepustí. Keď sa spolu stretneme, vždy vravia, že to považujú za svetlé obdobie ich hudobnej činnosti. Hoci vtedy boli technické problémy, o to bolo vzácnejšie, že to aj hralo, “ spomína dnes Hanušín. Koncom 80. rokov sa výraznejšie presadili metalové kapely ako Gagas, Panther, Vanad, Helior či Striga s kultovým spevákom Leichem (nemetalovou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bol „najazzlý“ Taxis). Taká Striga bola v tom čase zárukou vypredaného koncertu. Napriek dlhoročnému zázemiu a aktuálnej popularite týchto kapiel v Prešove sa o nich už za hranicami okresu nevedelo, nič sa nedialo. Avšak „duch miesta“ v Prešove stále žil. Na prelome ôsmej a deviatej dekády vznikol ďalší fenomén - skúšobňová kultúra. Pre kapely bola vrcholom vtedy súťažná Rocková liga. Erik Wittner z Gagasu hovorí: „Všetky skupiny celý rok skúšali na to, aby vystúpili na Rockovej lige. Bola to hybná vec celej scény.“ Okrem toho sa počas roka muzikanti navzájom chodili navštevovať do skúšobní na akési skúšobňové koncerty. „Keď si dostal návštevu, to bola udalosť, “ vraví Erik.
Pri hodnotení 80. rokov nemôžeme vynechať skupinu Mloci, ktorá začala hrať práve v tomto období (existuje dodnes). Prínos Mlokov zďaleka nebol len v ich tvorbe spájajúcej mestský folklór s trampskou piesňou a prvkami komédie, ale aj v ich ďalšej činnosti na hudobnom poli. Okrem iného dodnes Mloci organizujú, spolu so skupinou Žobráci (jej korene siahajú do 70. rokov), hrajúcou bluegrass a podobné žánre, open-air Festival dobrej hudby - Sigord.
VŠETKO JE DOVOLENÉ / Rubikon preťali Táslerovci
Začiatok 90. rokoch priniesol na jednej strane ďalší rozmach metalu a hard rocku (Tyran, Marion, Rossveltia...), na strane druhej sa však hegemónia metalu skončila. Presadzovali sa prvé independent (vtedy zvané manchester) lastovičky ako ražnianski Spiders, punková Strecha, o čosi neskôr Poďme do práce, syntipopoví EMS - 3, celá plejáda kapiel ovplyvnených grungeom a seattlovskou scénou (Ex-Silence, Zlý svet, Nonsense, Sex Appeal, Heracon, neskôr Real Crime, Raunchola...), ale aj sixties érou poznačení The People či Záhrada. Nechýbali avantgardné pokusy ako Kliment, Noro Miga alebo Rádio Frustrácia, k jazzu inklinujúce zoskupenia Fade Out, Jazzvec, AMC Trio, pink-floydovskí Three Points, elektronickí Terminal State či množstvo alternatívnych kapiel na čele s Chiki liki tu-a. A čo napomáhalo tomuto rozmachu? Podmienky na živé hranie to teda neboli. Rocková liga bola raz za rok, PKO bol pre prešovské kapely to, čo je pre pražské Lucerna a na iných miestach sa hralo skôr sporadicky. Atmosféru hudobného života pomáhali tvoriť iné záležitosti. Napríklad to, že vzniklo Rádio Flash (na sklonku roka 2005 po vyše 12 rokoch zaniklo pre administratívnu chybu - nepožiadalo o predĺženie licencie), ktoré dávalo v špecializovaných reláciách priestor aj amatérskym skupinám. Tie nahrávali poväčšine v AD micro STUDIO, ktoré prevádzkoval Štefan „Uhlík“ Adamčík. To, že odpadli komunistické obmedzenia typu prehrávok a ďalších nezmyselných nutností, je samozrejmé. Všetko záviselo od samotných kapiel a ich aktivít. Až do roku 1998 však o prešovských skupinách nevedel prakticky nikto, mimo skutočných zasvätencov. Bariéru malého mesta zlomili až bratia Táslerovci a ich I. M. T. Smile. Paradoxne teda tí, ktorí ani raz nevystúpili na Rockovej lige. Ako tvrdí Ivan Tásler, vždy sa držal stranou, pretože ho nebavilo ho hádať sa o tom, čo je a čo nie je komerčné. Táslerovcom sa podarilo rozbiť vtedajšiu dancefloorovú vlnu, ktorá ovládala v tom čase slovenský éter a jej epicentrum bolo na v Košiciach. A potiahli so sebou aj ďalšie kapely, ako Nuda, či Peha, ktorá vznikla odštiepením sa časti I. M. T. Smile, konkrétne speváčky Katky Knechtovej a Martina Migaša. Mimochodom, aj Táslerovci po istom čase nasledovali Nagya, Lipu a ďalších a odsťahovali sa do hlavného mesta. Zato členovia Pehy dodnes žijú v Prešove a pritom sa stále držia v pomyselnej prvej lige.
SLOVENSKÝ SEATTLE / Obdobie úspechu so žánrovým mixom
Pomiléniovská éra znamená rozmach prešovskej hudobnej scény po všetkých stránkach. Prešovu sa začalo hovoriť „slovenský Seattle“ ako reakcia na to, že mnoho úspešných hudobníkov a skupín prichádza práve z metropoly Šariša. Hudobný život sa rozpulzoval a prekvital na všetkých frontoch. Od folkrockovej Hrdze, cez metalové stálice Frown a Wayd, „uletené“ Heľenine oči, hip-hopovú Čiernu éru a Ilegaly 3k, fenomenálneho saxofonistu Mária „Gapu“ Garberu a jeho funky zoskupenie Groovin' Heads, živý drum´n´bass zZub, „prešovského Šebana“ Davida Kollára, až po pop-rockových The Raindown. A do tohto výpočtu chtiac - nechtiac patria aj interpreti, ktorí sa zúčastnili najsledovanejšej televíznej šou Slovensko hľadá SuperStar. Aj v tejto komerčnej súťaže realizovanej podľa celosvetovo osvedčeného formátu sa presadili Prešovčania a to tak, že v semifinále ich bolo 10 percent (Koščová, Humeňanská, Hubáček, Smolková, Mrúzová), dve speváčky postúpili do finále a Katka Koščová sa stala prvou slovenskou SuperStar. Aj v druhej sérii tejto šou mal Prešov zastúpenie v semifinále (Smithová) i finále (Petraník).
VÁŽNA HUDBA / Tradícia klasiky v učiteľskom meste
V metropole Šariša má svoje pevné miesto aj klasická hudba. Jej tradícia siaha hlboko do minulosti, až do 18. storočia, kedy do Prešova chodili kantori zo západných krajín. V novšej histórii boli významnými osobnosťami najmä Mikuláš Moyzes a Ján Pöschl, podľa ktorých sú dnes pomenované obe základné umelecké školy. No aj plejáda ďalších ľudí, spätých najmä s vysokoškolskou pôdou. Napríklad docent František Matúš, významný etnomuzikológ, ďalej dlhoroční vedúci najstaršieho reprezentatívneho telesa univerzity - ženského speváckeho zboru Iuventus Peadagogica Miroslav Burgr a Igor Grega, terajšia vedúca zboru Tatiana Kanišáková. Spomenúť môžeme docenta Juraja Kosťuka, doktora Vladimíra Ljubimova. No sú to aj manželia Irena a Karol Medňanskí, bratia Daniel a Ľubomír Šimčíkovci, Eva Zacharová, Katarína Burgrová a ďalší.
Na Prešovskej univerzite sú katedry, ktoré sa venujú hudobnej výchove a rozvíja sa na nich aj medzinárodná spolupráca, napríklad v prípade japonsko-slovenských súťaží Lipka, resp. Sakura. Docent D. Šimčík na margo perspektívy klasickej hudby hovorí: „Samozrejme, že je, aj keď treba podotknúť, že zameranie vysokoškolského štúdia na týchto katedrách je predsa len orientované na prípravu učiteľov, to znamená, nie je to výsostne umelecký smer.“
Mgr. art. Karol Medňanský, PhD. z Prešovského hudobného spolku Súzvuk, ktorý taktiež pôsobí na PU a vedie súbor starej hudby Musica Historica, tvrdí: „Prešov ako kultúrne mesto má v oblasti vážnu hudby obrovskú tradíciu, bohužiaľ, v poslednom období, akoby sa na tie tradície zabúdalo a je to limitované aj finančnými zdrojmi.“ Na druhej strane však pripúšťa, že situácia sa v tomto smere začína zlepšovať: „V poslednom období sa blýska na lepšie časy. Začínajú už byť otvorení aj sponzori, akoby sa pomaly začali tie finančné zdroje nachádzať. No bolo by potrebné z viacerých zdrojov mobilizovať sily.“
Z Atén nad Torysou pochádza viacero osobností klasickej hudby. Mená operných sólistov ako Sergej Kopčák či Ida Kirilová netreba predstavovať, známou je aj operná speváčka Klaudia Dernerová, rodinné korene tu majú aj bratia Babjakovci. V Prešove vyrástli aj talentovaní súrodenci Paľovci.
„Z Prešova pochádza jedna z významných osobností strednej skladateľskej generácie v celosvetovom kontexte Iris Széghy, “ hovorí Medňanský. Aj mladá skladateľka Jana Kmiťová je odtiaľ. Napospol všetci sa však presadili až mimo mesto. „V porovnaní s Košicami tu nie je také zázemie, lebo nemáme profesionálnu scénu, ktorá by sa venovala výhradne vážnej hudbe, ako je Štátna filharmónia Košice, “ vysvetľuje Ján Frisík, dlhoročný usporiadateľ koncertov vážnej hudby v rámci cyklov Prešovská hudobná jar a jeseň v PKO. Ako tvrdí, hoci sa im podarilo dotiahnuť kvalitu, účasť poslucháčov je neadekvátna. Prídu len fajnšmekri a situáciu zachraňujú školy. Vážna hudba podľa neho stagnuje. „Zázemie v Prešove má skôr jazz, “ dodáva.
JAZZOVÁ LIAHEŇ / Nielen Lipa, ale aj Adamkovič a spol.
Je pravdou, že jazz má v Prešove má veľké zázemie. Zďaleka nielen preto, že stade pochádza Peter Lipa. Hoci aj ten priložil ruku k dielu. Bol pri vzniku najväčšieho tunajšieho festivalu Prešov Jazz, ktorý vznikol začiatkom 90. rokov. Pri desaťročnom jubileu festivalu spomínal Lipa na jeho začiatky takto: „Všetko závisí na ľuďoch. Moja skúsenosť z tejto muziky je taká, že pokiaľ sa niekde nájde aspoň jeden fanatik, tak je šanca, že to začne fungovať. Ten jeden človek totiž dokáže okolo seba vytvoriť okruh ľudí - druhého, tretieho, piateho... Až sa vytvorí taký tím ľudí, ktorý to bude ďalej ťahať. Samozrejme niektorí časom odpadávajú, ale ten jeden ostáva a tradícia pokračuje. Zdá sa, že v Prešove to nadšenie vydržalo, i keď viem, že niektorí po škole skončili, ale našlo sa zdravé jadro, napríklad Peter Adamkovič a Martin Marinčák, ktorí to myslia vážne a okrem toho, že hrajú a učia ešte aj organizujú festival. A to je kľúč k úspechu. Ak to niekto robiť chce a má vážny, až fanatický záujem.“
Duu Adamkovič - Marinčák sa podarilo v meste za 15 rokov dokonale spopularizovať jazz. Adamkoviča v roku 2003 za aktívne hranie, pedagogickú prácu a organizátorskú činnosť ocenil aj Slovenský hudobný fond. Tento džezmen účinkoval v kapelách AMC Trio (dodnes funguje), Ad acta, ako aj v nespočetných zoskupeniach sprevádzajúcich mnohých muzikantov zvučných mien z celého sveta. Okrem toho učí na hudobnej škole, ktorá generuje nové talenty, a zároveň udržiava záujem o tento štýl. Z mladých džezmenov spomeňme napríklad Mateja Benka a Vlada Soška, ktorí pôsobia v Prahe, či saxofonistu „Gapu“. Aj na súťažnej prehliadke Nové tváre slovenského jazzu (organizuje ju Slovenská jazzová spoločnosť) sa pravidelne objavujú finalisti zo šarišskej metropoly. „Prešov je džezové mesto, “ konštatoval Peter Lipa ešte v roku 1992. Možno to neplatí do bodky, ale niečo na tom bude.
KDE HRAŤ? / Trvalý problém
Večným nedostatkom metropoly Šariša je absencia vhodného miesta na živé hranie. Time Pub fungoval rok, skvelý klub Plastik rovnakú dobu (bolo to výborné miesto, bývalý CO kryt, kde sa hrala rôzni interpreti, od DJ's, cez jazzmanov, metalistov, punkerov, rastamanov, rapperov, až po popových interpretov). Z festivalov sa držia už len dva. V lete Festival dobrej hudby - Sigord, ktorý sa v posledných rokoch koná na prírodnom kúpalisku Delňa a na jeseň je to renomovaný Prešov Jazz v PKO. V súčasnosti sa hrá naživo na niekoľkých miestach (napríklad Bizarre, Wave, Tune:l, Ester, Staré Mexico), ale všade skôr sporadicky, respektíve pre málopočetné obecenstvo.
Kde je teda zakopaný pes? V čom tkvie čaro toho mesta, ktoré každoročne generuje nové talenty, a z ktorého vyšlo toľko kvalitných hudobníkov? Ako sa zdá, ani podrobná analýza nemusí dať na túto otázku jednoznačnú odpoveď. Iste za tým bude aj historická skúsenosť. Či ide už o spomínanú hudobnú školu, ktorá vznikla v 19. storočí, alebo o existenciu posádkových hudieb, ktoré v Prešove fungovali 150 rokov (od čias c. a k. armády). Dôležitým faktorom je existencia vysokej školy, ktorá tvorí sama osebe dobré umelecké podhubie, to isté sa dá povedať aj o divadlách - DJZ a DAD. Boli tu vystúpenia tanečných orchestrov a dychoviek, čaje o piatej, 'hračky' v letných záhradách, reštauráciách, fenomén letného kúpaliska, divadlo hudby, big-beatové a rockové ligy, skúšobňová kultúra, krčmový život, koncerty, tanečné párty... Podhubie živili hudobní nadšenci, médiá (trebárs začiatkom 90. rokov časopis Rockorama), hudobné školy, organizátori kultúrnych akcií, ovplyvňovali ich aj také veci ako silná enkláva výtvarníkov, existencia kvalitného filmového klubu, zaujímavé hudobné dianie v blízkych mestách (koncerty v Košiciach, pozoruhodná hudobná scéna v Sabinove, semenište tvrdých kapiel v Humennom apod.), ale napríklad aj národnostná rôznorodosť v meste, ktoré bolo kedysi križovatkou obchodu. Ako už bolo povedané, všetko nasvedčuje tomu, že ide o zmes tradície, podmienok, atmosféry a náhody. Na 49. rovnobežke skrátka došlo k veľmi zaujímavej konštelácii, ktorá sa na prvý pohľad naozaj javí ako vystrihnutá z nejakého filmu.
Tento článok vyšiel v časopise :Hudba (viď obrázky)
Túto tematiku podrobne rozobral aj Marian Jaslovský v článku o prešovskej hudobnej scéne: http://kultura.sme.sk/c/5668835/patnast-rokov-v-slovenskom-seattli.html