Slovensko a EÚ: Paradox na paradox
Vzťah Slovákov k Európskej únii a jej parlamentu je zvláštny a plný paradoxov. Na jednej strane má Slovensko dlhodobo najväčšiu dôveru k európskym inštitúciám, na druhej strane volieb sa zúčastňuje najmenej ľudí spomedzi všetkých členských krajín. A inak tomu zrejme nebude ani tentoraz.
Európska únia, a jej zvlášť jej byrokratický labyrint, má zaiste svoje negatíva i absurdnosti. Áno, na tie treba poukazovať (euroúradníci ich neradi počujú, preto to chce zvýšiť hlas) a treba ich zlepšovať. Na zásadnú otázku, či Úniu áno, alebo nie, už Slováci dali. A ako inak, tak slovensky. Vďaka euroskeptikom. Poctivým euroskeptikom. Ak by tých niekoľko ľudí, čo v referende povedalo „nie“, k urnám neprišlo, kvórum by sa nenaplnilo a celý plebiscit o EÚ by vyšiel navnivoč.
Môj obľúbený (český) euroskeptik Benjamin Kuras v rozhovore pre .týždeň vyhlásil, že bol proti vstupu a „tu boli všetci posadnutí túžbou akéhosi návratu do Európy a kecania o tom“. Zároveň spomínal, ako sa mu pri návšteve domoviny po páde komunizmu zdali „veľmi zhrbení“. Beriem. Sú to inšpiratívne názory, ale dovolím si polemizovať.
Keď sme raz aj s pánom Benjaminom Kurasom večerali v Londýne v nejakej dobrej, tuším afgánskej reštaurácii, do Británie prišla osádka nášho auta cez vjazd „Other“. Nie „Commonwealth“ (ako držiteľ pasu Jej Veličenstva), ani „European Union“, ale „tí druhí“, skrátka Česi a Slováci v tom čase, v polovici 90. rokov. Zakrátko na to zaviedla britská vláda Slovákom víza. A ako novinári sme kládli neustále otázku britským diplomatom, kedy nám zrušíte víza? To sa teraz, v Schengene, pýtajú nás naši ukrajinskí kolegovia. Dnes sme v EÚ a ak pre nič iné, aspoň pre ten pocit vzpriamenosti a nie zhrbenosti (nielen) pri vstupe do Anglicka to stálo. Ten pocit je totiž podstatný, s čím sa s pánom Kurasom zhodujeme.
Aj preto chodievam k voľbám do Európskeho parlamentu. Nič to nemení na veci, že je to ťažkopádna inštitúcia, poslanci (nielen tí naši) sa v nej strácajú a ich vplyv je maličký, ale aj tak to považujem za dôležité. Milým paradoxom je, že čím viac sa poslanci snažia byť aktívni, tým horšie pre nich, ako som písal tuto, v dumke Pracovitosť pohromou: http://presov.korzar.sme.sk/c/5597878/dumka-pracovitost-pohromou.html? _pianoz0VVU2=1
Voľbám do europarlamentu chýba konflikt, preto nie sú lákavé. Chýbajú im témy, aj vyzývatelia. Kandidátne listiny i mnohí zvolení poslanci z rôznych krajín zavše pripomínajú panoptikum. Ľudí navyše eurovoľby netrápi, akoby to bolo niečo vzdialené a nekonkrétne (medzi nami, veď aj je). A kampaň je slabá, okrem pohodlíčka zvolených poslancov tam - poviem naplno - nie je priestor na nejaké zákazky. Stačí porovnanie aké horibilné sumy s utratia pri komunálnych či regionálnych voľbách...
Čo je horšie, volebná účasť netrápi ani politické elity. Takému predsedovi parlamentu nič nebránilo vypísať voľby do europarlamentu vedno s prezidentskými, čo by zvýšilo ich atraktivitu i účasť. No nestalo sa, kľúčové pre politikov boli tie prezidentské. Únii ukázali slovenskí predstavitelia to, čo voľakedy na pútačoch. A bez výnimky to platí aj pre opačný politický tábor. Naši politici vospolok, naprieč celým spektrom, považujú tieto voľby za „béčkové“. Ale nech, len nech sa potom nečudujú, ak Slovensko „obháji“ negatívny rekord v účasti. A nevinia z toho iba a len ne-voličov. Jedno viem isto, ja voliť pôjdem. Bez výčitiek a bez problémov.